referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Milan
Sobota, 27. novembra 2021
Bitka pri Hattíne 1187
Dátum pridania: 20.05.2005 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: jhvh
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 1 915
Referát vhodný pre: Gymnázium Počet A4: 7
Priemerná známka: 2.99 Rýchle čítanie: 11m 40s
Pomalé čítanie: 17m 30s
 
Križiaci
Veliteľ: kráľ Guy z Lusignanu
Predvoj: barón Raimond z Tripolisu
Stred: kráľ Guy
Zadný voj: Balian z Ibelinu a Gérard z Ridefortu
Počty: 1500 rytierov, 3000 turkopolov (ľahkých jazdcov), 10 000 lúčištníkov a
pešiakov;

Saracéni
Veliteľ: sultán Saladín
Ľavé krídlo: Keukburi
Stred: Saladín
Pravé krídlo: Taki al-Din
Počty: 20 000

Dobytie Jeruzalema prvou krížovou výpravou v roku 1099 silne otriaslo moslimským svetom. Jeruzalem bol tretím najsvätejším mestom islamu a behom nasledujúceho storočia sa preto stal hlavným cieľom svätej vojny – džihádu. Ale po roku 1100 prúdili do novo dobytých zemí východného Stredomoria, Sýrie a Levanty, kresťanský pútnici a usadlíci a zdalo sa, že s podporou veľkých západoeurópskych štátov sa kresťanské kolónie uchytia natrvalo. Moslimovia sa vzpierali túto skutočnosť prijať, ale dokiaľ nenašli vodcu, ktorý by ich spojil, neboli dosť silní, aby votrelcov vypudili. V roku 1187 našli takého vodcu v Saladínovi, vládcovi Egypta a Sýrie, ktorý vyzval všetkých moslimov, aby sa pridali k jeho svätej vojne, džihádu, za znovudobytie Jeruzalema. Jeho víťazstvo pri Hattíne prakticky zničilo kresťanské štáty na Strednom Východe. a zaistilo tieto oblasti pre islam na nasledujúcich osem storočí. S cieľom podmaniť si prevažne moslimské obyvateľstvo a ubrániť sa susedným moslimským štátom postavili križiaci po celom jeruzalemskom kráľovstve pevné hrady, ktoré umožnili niekoľko málo rytierom ovládať celý kraj. V prípade obliehania mohli obrancovia hradu privolať pomoc zapálením signálnych ohňov. Takto mohli byť zhromaždené križiacke vojska priamo na miesto, kde ich bolo treba najviac. Saracéni vedeli, že nemôžu dúfať v porážku križiakov, pokiaľ ostanú na svojich hradoch alebo v opevnených mestách ako Akkon, Kerak a Tyros. Jediná možnosť ich zničiť spočívala vo vylákaní ich do otvoreného boja. Až potom by bolo možné obsadiť i hrady, ktoré ich posádky opustili. V roku 1187 vtrhol Saladín do jeruzalemského kráľovstva v nádeji, že využije rozpory v kresťanských radoch. Kresťanský kráľ Guy z Lusignan bol slaboch, ktorý sa zmocnil trónu ľsťou a jeho moc bola tŕňom v oku miestnych barónov, najviac Raimonda Tripoliského a Baliana z Ibelinu. Na Guya mali vplyv muži ako bol Reginald z Keraku, ktorému Saladín prisahal smrť v jeho vlastnej zemi alebo Gérard z Ridefortu, veľmajster templárskeho rytierskeho rádu, obaja mocní bojovníci, ale zbŕkli velitelia. Saladín potreboval Guya vylákať z jeho hradu na otvorené pole. Ale ako to dosiahnuť?

Saladín sa rozhodol pre obliehanie mesta Tiberias. Vedel, že bude čoskoro bezbranné, pretože Guy stiahol hradné posádky a zhromaždil ich do kráľovskej gardy pri Saffúrije. Tiberias patril Raimondovi Tripoliskému, ktorý sa pripojil ku kráľovskej armáde, zatiaľ čo jeho žena, barónka Eschiva, zostala v meste chránená len malou posádkou. Keby Eschiva požiadala kráľa o pomoc, neostalo by mu nič iné než jej ju poskytnúť. Keď z Tiberiady do Saffúrije vyšiel posol so žiadosťou o pomoc, Saladín sa postaral, aby nebol obťažovaný. Medzitým Saracéni obsadili vyvýšeniny po oboch stranách bezvodnej planiny medzi Suffurijou a Tiberiadov. Tam mali čakať, kým križiaci nevpochodujú do ich pasce. V Saffuríji zvolal Guy vojnovú poradu a požiadal hlavných veliteľov o radu. Raimond Tripoliský hovoril ako prvý a na údiv všetkých bol ostro proti tomu, aby sa vydali mestu na pomoc. Ako každý z prítomných vedel, že Saladín chystá pascu a že v prípade, keby kráľovské vojsko postúpilo do bezvodnej púšte, by bolo celé stratené v jedinej bitke. Vedel tiež, že Saladín je muž, ktorý dbá na cit, ktorý neublíži dáme. jeho reč rozzúrila veľmajstra templárov Gérarda z Ridefortu, ktorá prehlásil Raimonda za zbabelca. Pre Gérarda bolo hanbou nečinne sedieť, keď Saracéni plienili kresťanské mesto. Ale kráľ a ostatní baróni boli naklonení Raimondovým argumentom, takže bolo treba s pomocou Tiberiadu počkať. Keď všetko v križiackom tábore zaspalo, prišiel Gérard do Guyovho stanu práve keď sa ukladal na spánok. Guy bol vždy v prítomnosti veľmajstra nesvoj, pretože si bol vedomý pomoci, ktorú mu Gérard poskytol pri získaní trónu. Gérard mu oznámil, že vojenské rady, templári a johaniti, opustia vojsko, pokiaľ sa Guy nevydá Tiberiadu na pomoc. Pod nátlakom Guy jednoducho cúvol a svoje predchádzajúce rozhodnutie zmenil. Keď sa zbytok tábora dozvedel, že kráľ svoj názor zmenil, bol jednoducho ohromený. Každý vedel, že pochod k Tiberiadu v letnej horúčave je bláznovstvo vedúce k istému krachu. Ale kráľovo slovo bolo zákonom.

Kráľovské vojsko, pravdepodobne najväčšie v osemdesiat ročnej histórii kráľovstva, sa skladalo z asi 1500 rytierov, 3000 ďalších jazdcov (seržanov a turkopolov) a cez 10 000 pešiakov. Niektorí z pešiakov boli odiatí v dlhých krúžkových brneniach a bohato vyzbrojený mečom a štítom, iní kušami, lukmi alebo prakmi. 3. júla 1187 sa celé vojsko ešte pred východom slnka vydalo zo Saffuríji na 25 kilometrovú cestu k Tiberiadu. Opúšťali saffuríjske záhrady bohaté na vodu a čakala ich slnkom vyprahnutá pláň, kde, jak vedeli, na nich číhali Saracéni. Predvoj bol vedený Raimondom z Tripolisu, zadný voj Balianom z Ibelinu a Gérardom z Ridefortu, v strede postupoval kráľ so svojimi barónmi. Saracéni sa spočiatku obmedzili iba na drobné nájazdy. Rytieri v strede križiackej kolóny boli nútený postupovať tempom pešiakov, ktorí okolo nich sformovali ochranný val a chránili ich pred sarecénskymi šípmi svojimi telami v brneniach alebo koženými plášťami. Slnko nemilosrdne pražilo a pozdĺž vápencovej cesty, po ktorej postupovali, nebol jediný strom, ktorý by im poskytol tieň. Ťažko obrnený rytieri, ktorých prilby boli pred žiarením clonené farebnými prikrývadlami , si utierali oči zalepené potom zmiešaným s prachom a upierali starostlivo oči do miest, odkadiaľ mohol prísť útok. Všadiaľ okolo nich sa vliekli pešiaci, ktorí si svoje napätie uvoľňovali žartovaním. Medzi nimi kráčali veľmi dobré vyzbrojení žoldnieri z Janova alebo Holandska, ktorí si zarábali v službách tých, ktorí zaplatili najviac. Iní patrili k obyvateľom pobrežných miest, ktorí prišli na výzvu volajúcu do zbrane všetkých bojaschopných mužov a v boji boli poháňaní vedomím, že bojujú nie len za svoju vieru, ale i za svoje rodiny v Akkone, Tyre či Bejrúte. Väčšina z nich bola oblečená v plášťoch z kože alebo prešívanej látky, ktoré boli schopné odolať ranám saracénskych mečov a zmierniť dopad šípov. Vzduch bol zaplnený rôznymi európskymi jazykmi a nárečiami. Kresťanské vojsko bolo skutočne medzinárodnou silou.
 
   1  |  2    ďalej ďalej
 
Zdroje: Regan Geoffrey, Rozhodujíci bitvy, s. 64-67
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.