/grécko-perzské vojny/
R.492 pnl. zorganizoval prvú protigrécku výpravu, ale k bojom nedošlo, lebo jeho loďstvo zničila pri myse Athos búrka. O dva roky nato (13.sept. 490) druhá výprava sa stretla s gréckymi jednotkami vedenými aténskym Miltiadom na Maratónskej pláni, vzdialenej 42,263 km od Atén. Sparta odmietla pomôcť (1000 mužov poslali Plataje), ale napriek prevahe Peržanov Gréci vyšli víťazne. Správu o víťazstve priniesol bežec Feidippes, od vyčerpania umiera (maratónsky beh). V Aténach sa po víťazstve dostal k moci Temistokles a vynútil si orientáciu Atén na námornú mocnosť a v krátkom čase dal postaviť asi dvesto triér, lodí s troma radmi veslárov.
R.480 pnl. syn Darea Xerxes povolal novú výpravu proti Grécku. Spojenecká rada rozhodla brániť Termopyly. Na čele spartských obrancov stál Leonidas, v okolí boli utáborení ostatní spojenci. Kvôli roztržke vo vlastných radoch ich Peržania pobili a otvorila sa im cesta do peloponézkeho vnútrozemia, prenikli do Atén, mesto dobyli, ale nezničené aténske lode ešte v tom istom roku porazili perzské náprotivky pri ostrove Salamin. Roku 479 pnl. utrpeli Peržania porážku pri Platajách a pri myse Mykalé. R.478 pnl. uzavreli grécke štáty protiperzskú alianciu „Délsky spolok“ podľa sídla spolku na ostrove Délos. Združoval asi dvesto rovnocenných členských polis, ale čoskoro prvenstvo získali Atény (Aténsky námorný spolok). Ich rast bol tŕňom v oku Sparťanov, ktorí si už r.550 pnl. založili vlastný Peloponézky spolok. Na Akropole Temistokla vystriedal Kimón, ktorý ako veliteľ spolku r.449 pnl. pri Salamíne porazil Peržanov a tým si Gréci vymohli uznanie nezávislosti osád Malej Ázie a definitívny koniec grécko-perzských vojen.

Atény Kimóna ostrakizovali a nastúpil jeho zať Tukytides; odstránili ho demokrati Efialtes a Perikles. V období od vpádu Perzie sa vlády ujímali vojenskí víťazi- stratégovia, ktorých neskôr každoročne volil 10-členný zbor. Perikles bol zvolený 15x po sebe (r. 443-429) a mal rozhodujúci vplyv (=suprema autoritas). R.431 pnl. reformoval ústavu. Všetci občania boli pred zákonom rovní, mali rovnaké politické práva, najvyšším štátnym orgánom bol ľudový snem /ekklésiá/, výkonnou inštitúciou bola rada /búlé/ o veľkosti 500 členov volených ročne. Súdnym orgánom bol porotný súd /hélaia/, podriadený ľudovému snemu, mal 3000 členov volených na rok. Zbor archontov stratil politický význam, aeropag sa zameral na veci náboženské a stratégom zostalo iba hlavné velenie vojska.

/Peloponézska vojna- Dekelejská do r.421; Achidámska od r.418/
Vzájomná nevraživosť medzi Aténami a Spartou priniesla prvé konflikty, r.445 obe strany uzavreli 30-ročný mier. Po 14 rokoch (r.431) vypukla Peloponézska vojna. R.421 pnl. bola prerušená smrťou veliteľov oboch nepriateľských strán, bol podpísaný Nikiov (iniciátor aténsky Nikius) mier na 50 rokov. Vydržal tri roky, r:418 prvá zrážka Atén s víťaznou Spartou, ktorá si neváhala zavolať od r.413 na pomoc Peržanov. Nakoniec r.405 pnl. boli Atény porazené pri Hellesponte, vydané na milosť nepriateľom. Museli zbúrať svoje hradby, vydať celú armádu okrem 12 strážnych člnov a zmeniť ústavu. Atény sa však nepoložili, r.403 obnovili svoju demokratickú ústavu a desať rokov po kapitulácii r.395 viedli ďaľšiu vojnu proti Sparte, známu ako Korintskú vojnu. R. 378 založili II. námorný spolok, postupne oslabovali Spartu, ktorej vedúca úloha zanikla r.371 pnl. po drvivej porážke pri Tébach. Rozdrobené a vojnami ničené grécke štáty sa dostali do novej etapy bojov a s novými nepriateľmi- Macedónčanmi. Macedónia bola oblasť na SV Grécka, rástol jej vplyv, využívala konflikty Helénov vo svoj prospech. R.338 na pláni pri Chairónei macedónsky kráľ Filip II. porazil spojené grécke polis a stal sa pánom Grécka.

/helénske obdobie 337-146r. pnl/
R.337 zvolal Filip korintský kongres, bol to všegrécky snem, kde museli Gréci uznať mocenský vplyv Macedónie, nestrácali ale svoju slobodu a demokraciu. O pár mesiacov bol zvolaný druhý snem, kde Filip predložil svoj hlavný cieľ- svätú vojnu proti Peržanom. K výprave sa už nedostal, r.336 bol zavraždený a na trón sa dostal 19-ročný Alexander Macedónsky (jeho učiteľom bol 3 roky Aristoteles). Začína vojenské ťaženie voči tuzemským nepriateľom a neskôr sa obracia proti Perzii a Dareovi III: Alexander bol skvelý a ambiciózny veliteľ, nastolil absolutistickú formu vládnutia, mal cit aj pre kultúru a umenie (jeho vojsko vždy sprevádzali učenci, historici, atď). Za 13 rokov svojej vlády vybudoval obrovskú ríšu s hraničnými bodmi vzdialenými 4500 km, so svojím vojskom prešiel vzdialenosť rovnú obvodu zemegule, získal Egypt, Malú Áziu, Áziu, dostal sa až do Indie. Postaral sa o šírenie gréckej kultúry, ktorá s dobytými územiami naberala nové prvky, označuje sa ako helenistická kultúra. Kráľ zakladal mestá (cez 25ks) nesúce jeho meno- Alexandrie. Začiatkom júna r.323 pnl. Alexander v Babylone ochorel asi na maláriu a zápal pľúc. Po jeho smrti vznikli spory o trón a mohutná pozliepaná ríša sa počas bojov rozpadla. Nároky si robili vojenskí velitelia a blízki Alexandra. Nakoniec sa dedičom, nástupcom /diadochos/ stali Antigonovci v Grécku a Macedónii, Egypt získali Ptolemaiovci a Malú Áziu a Sýriu si prisvojili Selenkovci. Politická úloha Grékov na poli dejín slabla a musela sa skloniť pred rastúcou silou západu reprezentovanou Rimanmi, ktorí r.146 pnl. sa zmocnili posledného gréckeho mesta Korintu a vyhlásili provinciu Achája, r.133 dostali dedične kráľovstvo Pergamon- vznikla provincia Malá Ázia a r.30 pnl. sa súčasťou Ríma stal Egypt. Pretrvalo však, a to dodnes, grécke kultúrne a umelecké dedičctvo, z ktorého čerpal aj veľký Rím.