Helalda

Staroveké Grécko
osídlenie
Najstaršie stopy po človeku sa našli z čias pred 60-50 tis. rokov v jaskyni v Petralone na Chalkidike, potom v Epeire, Megaride, Tesálii. Najstaršie trvalé osídlenia pochádzajú z r.6250 pnl., ale hodnotné pamiatky pochádzajú až zo začiatku 3.tisícročia pnl., keď Grécko prežívalo svoju mladšiu dobu kamennú. Prvopočiatky civilizácie sa objavili na južných ostrovoch Egejského mora-išlo o krétsku alebo minojskú kultúru.

minojská kultúra
Prví ľudia sa tu objavili na prelome 6. a 5. tisícročia pnl. Žili v jaskyniach. Okolo r.2800 pnl. zaplavili Krétu noví prisťahovalci. Veľa sa o nich nevie, prevláda názor, boli Indoeurópania a prišli z východu- stotožňujú sa s Homérovými Eteokréťanmi, ktorí si udržali svojbytnosť až do helenistických čias (ich posledné mesto Praisos stratilo politickú samosprávu až r.140 pnl.). Ich príchod naštartoval bronzovú dobu o štvrť tisícročia skôr ako v okolitom svete. V časoch, keď prví Gréci prichádzali na Peloponézky polostrov, obyvatelia Kréty už budovali mestá (doteraz archeológia objavili 130 miest), či skôr palácové komplexy (palác na Knosse, kde báje umiestnili labyrint a obludného Minotaura, postavený okolo r.2000 pnl., pozostával 1300 miestností a siení, kanalizácia, kúpeľne, antiseizmická architektúra stien, niektoré bloky mali až päť poschodí) a prístavy. Poznali vozy, stavali dláždené cesty, boli prvou námornou veľmocou ovládajúcou Stredomorie, obchodovali s Egyptom aj Sýriou. Tu vzniklo najstaršie písmo v Európe-podľa pečatných tabuliek z 2. tisícročia pnl. dokladujeme používanie hieroglyfov a krétske lineárne písmo A, ktoré je stále nedešifrované. Z neho alebo popri ňom sa vyvíjal lineárny typ B, rozlúštený Angličanmi M.Ventrisom a J.Chadwickom.
Je dokázané, že k stykom medzi Krétou a ďaľším kultúrnym centrom Mykénami došlo najneskôr v 16.stor. pnl. a bez akýchkoľvek dohadov môžme povedať len to, že Kréta pravdepodobne viac ovplyvňovala pevninu od r.1550 a pevnina Krétu po r.1450 pnl. Pohltenie ostrova mykénskou kultúrou bolo asi spojené s prírodnou katastrofou- výbuchom ostrovného vulkánu Téry=Santorinu okolo r.1500-1450 pnl.

kykladská kultúra
Tvorila spolu s Krétou geografickú, ale aj etnickú jednotu. Datuje sa od 3. tisícročia pnl., situovaná v Egejskom mori na ostrovoch Naxos, Syros, Téra, Paros, Delos. Známe je najmä kykladské umenie, reprezentované mramorovými soškami nahých žien- „idoly“.

/mykénske obdobie 1660-1200r. pnl/
mykénska kultúra
Jej hlavným centrom boli Mykény. Ľudia tu sídlili od 3. tisícročia pnl. a prví obyvatelia boli Pelasgovia- pôvodní obyvatelia Peloponézu. Hradby vraj postavili Kyklopovia, miestami sú až 9 metrov široké a jednotlivé kvádre vážia v priemere 10 ton. Známa je „Levia brána“, dvojmetrový reliéf s dvoma levicami a stĺpom krétskeho typu.

grécke kmene
Okolo r.2000 pnl. prichádzajú do Grécka kmene Helénov, ako sa Gréci sami nazývajú. Hlavný prúd tvorilo etnikum Achájcov a zabral takmer celý polostrov, asimilovali Pelasgov a základňu si vybudovali práve v Mykénach. Postupne obsadili okolité územia a ostrovy a nakoniec pristáli na Kréte.
Druhú vlnu prisťahovalcov predstavovali Iónovia, usadili sa v Atike a vytvorili si stredisko v Aténach. Ailovia osídlili severné oblasti Grécka.

/homérske obdobie 1200-800r. pnl/
Osídľovanie zavŕšili im príbuzní Dórovia okolo r.1200 pnl., ktorí si privlastnili achájske územia silou, zotročili obyvateľstvo, zničili hrady, zastavili nabiehajúci civilizačný pokrok; Gréci dokonca zabudli počas 4. storočí písať. Jediným svedectvom tejto periódy dejín sú cykly gréckych mýtov a bájí, z ktorých najpozoruhodnejšie zachytil a prerozprával Homér. Jeho Ilias a Odysea, majúce 27 803 veršov, zachytávajú koniec trójskej vojny okolo r.1250 pnl. a obdobie krátko po nej (na ich základe objavil Schlieman Tróju na pobrežnej línii dnešného Turecka). Druhý cyklus sa nazýva tébskym podľa rovnomenného mesta a tretím cyklom je rozprávanie o najväčšom héroovi- Heraklovi. Hodnota týchto zápiskov popri umeleckej predstavuje aj historickú , ale nie vždy hodnoverne podloženú. Dozvedáme sa o stále pretrvávajúcom rozdrobení Grékov na jednotlivé kmene a rody, vládnuce na menšom vymedzenom území. Základom bol rod /genos/, z rodov sa skladali bratstvá /frátrie/, z bratstiev kmene /fýly/ a z nich kmeňové zväzy. Rod bol pevnou jednotkou, na čele stál starešina /archón/, tvoriaci poradný orgán pre volených a neskôr dedičných náčelníkov, kráľov /basileov/. Najpočetnejšou vrstvou ľudí bol slobodný ľud /demos/, nižšiu spoločenskú vrstvu, potomkov pôvodných obyvateľov, schudobnených roľníkov, cudzincov tvorili théti. Najnižší stupeň presdstavovali otroci /dúloi/.Po čase moc prebrala rodová aristokracia, pár bohatých urodzených ľudí zakladajúcich si na pôvode.
Príchod Dórov bol súčasťou väčšieho pohybu barbarských kmeňov v egejskom svete, ktorý ho za sto rokov etnicky pretvoril (napr. zmizla Chetitská ríša). Po troch storočiach bojov o nadvládu medzi gréckymi kmeňmi sa ich územia ustálili a v málo zmenenej podobe pretrvali až do antického Grécka:
-Dórovia zaujali južné oblasti (Peloponéz bez Korintského zálivu, južné Dokedanézy s Rodom a pruh juhozápadnej Ázie. Mestá Sparta, Piza, Elis, Korint, Knidos, Halikarnas)
-Iónovia sa udržali vo východnej časti krajiny (Atika s Aténami, Euboia, ostrovy v Egejskom mori, v Malej Ázii Milét, Kolofón, Efez, Smyrna)
-sever stále obývali Ailovia (Tesália, Magnézia, Boióta, Fokida, ostrov Lesbos)
/archaické obdobie 800-500r. pnl/
S nástupom nového obdobia- a ďaľšieho rozmachu súvisí používanie nového hláskového písma alfabety (na základe doplnenej fenickej abecedy), upevnenie otrokárskeho zriadenia a pokračujúci pohyb obyvateľov, ktorý zosilnel až vyústil do veľkej gréckej kolonizácie. Vznikali nové mestá, najmä vo vlastnej domovine a na ostrovoch Egejského mora, na Sicílii a južnom Taliansku /Megalé Helas- Veľké Grécko/. Založili pás pobrežných miest v Azovskom, Čiernom mori, dostali sa až do Jadranu a západnejšie dali vznik predchodcovi Marseille. Keby sme chceli dnes navštíviť okrajové kolónie Grékov, museli by sme prekročiť hranice asi dvadsiatky štátov. Novovzniknuté osady výbojne neprenikali do vnútrozemia, skôr sa v nich prejavili rodení obchodníci. Vyvážili neprítomnosť alebo nedostatok niektorých komodít na Peloponéze. Z historického hľadiska je zaujímavé, že Gréci necítili potrebu vzniku jedného mocného štátu s centralistickou mocou úzkej elity, ale ich polis si zachovali štatút nezávislých celkov, voľne združených, s vlastnou vládou, obchodnými prepojeniami, navonok sa javiaci ako silnejúci celok. Najdôležtejšiu úlohu mali dva polis- Sparta a Atény.

Sparta
Osídlenie vzniklo v 16.- 15: storočí pnl. Bolo obsadené gréckymi kmeňmi Dórov, ktoré si podmanili tunajšie obyvateľsvo. Pomer utláčaných a utláčateľov definoval vývin riadenia a pretvorenie Sparty na vojenský štát. Obyvatelia sa delili na perioikov, ktorí boli slobodní, ale nemali politický hlas a heilótov, búriaceho sa a zotročeného ľudu. Asi v 8.stor. pnl. sa prvýkrát prideľovala pôda nemajetným a územie bolo hierachicky rozdelené. Spartské zriadenie bolo veľmi stabilné a vydržalo takmer bez zmien. Na čele stála 30-členná rada starších /gerusia/, doživotne volených, zákonodarný zbor, vláda a súd v jednom. Z toho boli dvaja králi /archagéti, basileovia/, ktorí mali v čase vojny neobmedzenú moc. Ľudový snem /apella/ pozostával zo všetkých plnoprávnych občanov, schádzal sa raz za mesiac a rozhodoval o zásadných otázkach predložených gerúziou- o vojne, mieri. Pre dozor nad kráľmi bol vytvorený zbor piatich eforov, volených ročne. Z kontrolnej ustanovizne sa stal orgán všeobecnej štátnej kontroly s rozhodujúcim vplyvom.

Atény
Najstaršie stopy sa datujú od 4.tisícročia pnl. Po príchode Iónov Pelasgovia ustúpili a do 15. storočia sa stalo významným strediskom. Vláda dvoch dynastií kráľov a nasledujúca aristokratická vydržala do 7.storočia pnl. V časoch aristokratov stáli na čele archonti (najprv jeden doživotne, potom na 10 rokov, neskôr zbor deviatich volených na rok). Z toho eponymos bol niekto ako predseda vlády, polemarchos-minister vojny a basileos-najvyšší duchovný. Tomuto zboru bol nadriadený aeropagos, najvyšší kontrolný a štátny orgán zložený z bývalých archontov. Úrady boli vykonávané bezplatne a úradníci si sami museli hradiť náklady. To si mohli dovoliť len najbohatší, a preto moc mala aristokracia.

Po spore so susedmi Atény prišli o svoj prístav Pireus a ľud sa začal búriť. Solón, kráľovský potomok, sa vypravil do boja a po úspešnom ťažení dostal za úlohu zabrániť aténskej občianskej vojne. Bol zvolený za archonta s mimoriadnymi právomocami, r.594 vypracoval novú ústavu, nové zákony a majetkovú reformu. Vyhlásil všeobecnú amnestiu okrem vrahov a vlastizradcov, vykúpil Aténčanov z otroctva na ťarchu mestskej pokladnice, razil mince, ustanovil právo každého občana odvolať sa proti rozhodnutiu úradov na súd. Zaviedol timokraciu- odstupňovanie práv a povinností na základe majetkových pomerov, rozdelil obyvateľov do 4 majetkových tried. Zriadil najvyšší súd /heliaia/. Fungovanie nových pravidiel upevnil, paradoxne, tyran (=vládnutie jednej osoby, historicky pozitívne, tyrania sa postupne menila z ideovej na osobnú prospechársku) Peisistratos, od r.560 pnl. Zavládol všeobecný rozvoj, budovala sa Akropola, pozemková reforma pridelila pôdu roľníkom. Po jeho smrti r.527 pnl. prevzali moc jeho dvaja synovia. Postupne ľud docielil odstránenie tyranov, a keď r.510 obkľúčil Akropolis, splnomocnený snem určil Kleistenesa, ktorý vytvoril novú ústavu na základe Solónových prvkov, ktorá navyše zaviedla politickú rovnosť občanov. Vznikla nová krajinská hierarchia, zaviedlo sa posuvné vládnutie určené žrebom. Predimenzovanou ochranou pred tyraniou sa stal ostrakismos- črepinový súd, kde sa každoročne posudzovala prítomnosť potenciálneho tyrana. Keď bola odpoveď kladná, o 6 mesiacov sa hlasovaním určilo jeho meno a bol na 10 rokov vyhostený, pri zachovaní cti a majetku.

/klasické obdobie 500-338r. pnl/
Nasledujúce klasické obdobie sleduje rast silnejúceho útvaru Peržanov, prenikajúcich z Malej Ázie a ohrozujúcich grécke osady. Spočiatku obe zriadenia udržiavali priateľské, kultúrne a obchodné styky, avšak územné nároky rozrastajúceho sa perzského impéria boli neudržateľné. Perzia si podmanila západné pobrežie, niektorým mestám (ktoré sa vzdali bez odporu) nechala fiktívne výhody, iné kruto zotročila. Naviac začali Peržania ako obchodníkov uprednostňovať Feničanov. Keď polis Milét prišiel r.498 pnl. o svoje perzské výsady, pod vedením tamojšieho tyrana zvrhli perzského miestodržiteľa v Sardách. Bol to však len ťažko udržateľný stav, preto požiadali o pomoc pevninské polis, čo okamžite využila Perzia ako zámienku na napadnutie Grécka. Perzský kráľ Dareios I. dobyl spupný Milét 600 fenickými loďami r.494 pnl. a o dva roky neskôr chcel už zaútočiť na Grékov v Európe.
/grécko-perzské vojny/
R.492 pnl. zorganizoval prvú protigrécku výpravu, ale k bojom nedošlo, lebo jeho loďstvo zničila pri myse Athos búrka. O dva roky nato (13.sept. 490) druhá výprava sa stretla s gréckymi jednotkami vedenými aténskym Miltiadom na Maratónskej pláni, vzdialenej 42,263 km od Atén. Sparta odmietla pomôcť (1000 mužov poslali Plataje), ale napriek prevahe Peržanov Gréci vyšli víťazne. Správu o víťazstve priniesol bežec Feidippes, od vyčerpania umiera (maratónsky beh). V Aténach sa po víťazstve dostal k moci Temistokles a vynútil si orientáciu Atén na námornú mocnosť a v krátkom čase dal postaviť asi dvesto triér, lodí s troma radmi veslárov.
R.480 pnl. syn Darea Xerxes povolal novú výpravu proti Grécku. Spojenecká rada rozhodla brániť Termopyly. Na čele spartských obrancov stál Leonidas, v okolí boli utáborení ostatní spojenci. Kvôli roztržke vo vlastných radoch ich Peržania pobili a otvorila sa im cesta do peloponézkeho vnútrozemia, prenikli do Atén, mesto dobyli, ale nezničené aténske lode ešte v tom istom roku porazili perzské náprotivky pri ostrove Salamin. Roku 479 pnl. utrpeli Peržania porážku pri Platajách a pri myse Mykalé. R.478 pnl. uzavreli grécke štáty protiperzskú alianciu „Délsky spolok“ podľa sídla spolku na ostrove Délos. Združoval asi dvesto rovnocenných členských polis, ale čoskoro prvenstvo získali Atény (Aténsky námorný spolok). Ich rast bol tŕňom v oku Sparťanov, ktorí si už r.550 pnl. založili vlastný Peloponézky spolok. Na Akropole Temistokla vystriedal Kimón, ktorý ako veliteľ spolku r.449 pnl. pri Salamíne porazil Peržanov a tým si Gréci vymohli uznanie nezávislosti osád Malej Ázie a definitívny koniec grécko-perzských vojen.

Atény Kimóna ostrakizovali a nastúpil jeho zať Tukytides; odstránili ho demokrati Efialtes a Perikles. V období od vpádu Perzie sa vlády ujímali vojenskí víťazi- stratégovia, ktorých neskôr každoročne volil 10-členný zbor. Perikles bol zvolený 15x po sebe (r. 443-429) a mal rozhodujúci vplyv (=suprema autoritas). R.431 pnl. reformoval ústavu. Všetci občania boli pred zákonom rovní, mali rovnaké politické práva, najvyšším štátnym orgánom bol ľudový snem /ekklésiá/, výkonnou inštitúciou bola rada /búlé/ o veľkosti 500 členov volených ročne. Súdnym orgánom bol porotný súd /hélaia/, podriadený ľudovému snemu, mal 3000 členov volených na rok. Zbor archontov stratil politický význam, aeropag sa zameral na veci náboženské a stratégom zostalo iba hlavné velenie vojska.

/Peloponézska vojna- Dekelejská do r.421; Achidámska od r.418/
Vzájomná nevraživosť medzi Aténami a Spartou priniesla prvé konflikty, r.445 obe strany uzavreli 30-ročný mier. Po 14 rokoch (r.431) vypukla Peloponézska vojna. R.421 pnl. bola prerušená smrťou veliteľov oboch nepriateľských strán, bol podpísaný Nikiov (iniciátor aténsky Nikius) mier na 50 rokov. Vydržal tri roky, r:418 prvá zrážka Atén s víťaznou Spartou, ktorá si neváhala zavolať od r.413 na pomoc Peržanov. Nakoniec r.405 pnl. boli Atény porazené pri Hellesponte, vydané na milosť nepriateľom. Museli zbúrať svoje hradby, vydať celú armádu okrem 12 strážnych člnov a zmeniť ústavu. Atény sa však nepoložili, r.403 obnovili svoju demokratickú ústavu a desať rokov po kapitulácii r.395 viedli ďaľšiu vojnu proti Sparte, známu ako Korintskú vojnu. R. 378 založili II. námorný spolok, postupne oslabovali Spartu, ktorej vedúca úloha zanikla r.371 pnl. po drvivej porážke pri Tébach. Rozdrobené a vojnami ničené grécke štáty sa dostali do novej etapy bojov a s novými nepriateľmi- Macedónčanmi. Macedónia bola oblasť na SV Grécka, rástol jej vplyv, využívala konflikty Helénov vo svoj prospech. R.338 na pláni pri Chairónei macedónsky kráľ Filip II. porazil spojené grécke polis a stal sa pánom Grécka.

/helénske obdobie 337-146r. pnl/
R.337 zvolal Filip korintský kongres, bol to všegrécky snem, kde museli Gréci uznať mocenský vplyv Macedónie, nestrácali ale svoju slobodu a demokraciu. O pár mesiacov bol zvolaný druhý snem, kde Filip predložil svoj hlavný cieľ- svätú vojnu proti Peržanom. K výprave sa už nedostal, r.336 bol zavraždený a na trón sa dostal 19-ročný Alexander Macedónsky (jeho učiteľom bol 3 roky Aristoteles). Začína vojenské ťaženie voči tuzemským nepriateľom a neskôr sa obracia proti Perzii a Dareovi III: Alexander bol skvelý a ambiciózny veliteľ, nastolil absolutistickú formu vládnutia, mal cit aj pre kultúru a umenie (jeho vojsko vždy sprevádzali učenci, historici, atď). Za 13 rokov svojej vlády vybudoval obrovskú ríšu s hraničnými bodmi vzdialenými 4500 km, so svojím vojskom prešiel vzdialenosť rovnú obvodu zemegule, získal Egypt, Malú Áziu, Áziu, dostal sa až do Indie. Postaral sa o šírenie gréckej kultúry, ktorá s dobytými územiami naberala nové prvky, označuje sa ako helenistická kultúra. Kráľ zakladal mestá (cez 25ks) nesúce jeho meno- Alexandrie. Začiatkom júna r.323 pnl. Alexander v Babylone ochorel asi na maláriu a zápal pľúc. Po jeho smrti vznikli spory o trón a mohutná pozliepaná ríša sa počas bojov rozpadla. Nároky si robili vojenskí velitelia a blízki Alexandra. Nakoniec sa dedičom, nástupcom /diadochos/ stali Antigonovci v Grécku a Macedónii, Egypt získali Ptolemaiovci a Malú Áziu a Sýriu si prisvojili Selenkovci. Politická úloha Grékov na poli dejín slabla a musela sa skloniť pred rastúcou silou západu reprezentovanou Rimanmi, ktorí r.146 pnl. sa zmocnili posledného gréckeho mesta Korintu a vyhlásili provinciu Achája, r.133 dostali dedične kráľovstvo Pergamon- vznikla provincia Malá Ázia a r.30 pnl. sa súčasťou Ríma stal Egypt. Pretrvalo však, a to dodnes, grécke kultúrne a umelecké dedičctvo, z ktorého čerpal aj veľký Rím.