Romulovi nástupcovia: Numa Pompilius, Tullus Hostilius, Ancus Marcius, Taquinius Priscus (bol Etrusk). Za šiesteho kráľa Servia Tullia rozpory medzi dvoma vrstami obyvateľov vyústili do prevratu a reorganizácie kráľovstva. Nová ústava, pripisovaná vládcovi Tulliovi, utvorila nové zhromaždenie ľudu, kde mali prístup bez ohľadu na pokrvné zväzky patricijov. Zaviedol úrad cenzora, ktorý rozdelil ľudí do piatich skupín prihliadnuc na majetok; každá skupina mala za úlohu postaviť určitý počet vojenských jednotiek /centúrií/. Občania sa začali zvolávať podľa centúrií a každá trieda mala rovnaký počet hlasov ako centúrií- vznikli comitia centuriata. Tento systém vyvolával zdanie demokracie, ale najbohatšia trieda mala viac hlasov ako všetky zvyšné dokopy- timokracia. Senát si zachoval svoju funkciu, rozrástol sa na 300 členov (za Caesara mal 900 členov, boli menovaní postupne kráľom, cenzorom, diktátorom). Reformy Servia Tullia umožnili prechod od rodového zriadenia k štátu. On sám padol rukou vraha, nastúpil posledný siedmy kráľ Tarquinius Superbus, ktorý si znepriatelil ľud až natoľko (nútil občanov pracovať na stavbách, zneužíval právomoci), že ho r.510 pnl. vypovedali z Ríma, zrušili kráľovský titul a odmietli každý budúci pokus o absolutizmus. Začalo sa obdobie rímskej republiky.

Obdobie republiky r.510- 31 pnl.

Riadenie Ríma sa malo stať vecou verejnou /res publica/. Panovníka nahradili volení úradníci, volali sa náčelníci /praetori/, neskôr konzuli. Zachovalo sa však aj rozdelenie na plebejcov (plebejci nemohli do úradov, nemali pôdu, dlhy) a patriciov. Obe slobodné vrstvy dopĺňali otroci. Plebejci na podporu svojich požiadaviek sa r.494 vysťahovali /secessio/ na horu Aventín, pár km od Ríma. Mierumilovne si vymohli dvoch úradníkov ľudu a pre ľud- tribúnov (hájili právo každého, kto požiadal, mohli zvolať senát, mali právo zrušiť /veto/ rozhodnutie hociktorého úradníka okrem diktátora). Neskôr sa ich počet zvýšil na desať. Vznikli tiež comitia tributa, kde najprv len volili tribúnov, postupne sa stali reprezentatívnym rímskym zhromaždením, ich význam stúpol natoľko, že účasť na stretnutiach si vymohli aj patriciovia. Všetky úrady /honores/ boli čestné a bezplatné, ich moc sa delila na klasickú /potestas/ a niektorí mali najvyššiu vojenskú, súdnu a správnu právomoc /imperium/. Dôležitými zásadami tohto aparátu boli voliteľnosť, časové ohraničenie funkcie, zákaz kumulácie úradov jednou osobou, istý druh imunity a zásada kolegiality (zdvojenie rovnakých postov, ktoré sa navzájom kontrolovali).

Najvyššími úradníkmi boli dvaja konzuli, volení ročne. Ich súdna právomoc sa postupne prenášala na prétorov, rovnako ako kvestori (počtom 2+2, neskôr 40) dostali do správy pokladnicu, súdenie vrážd a vojenské hospodárstvo. Edilovia boli policajti, udržiavali poriadok a mohli usporadúvať hry (preto bola táto funkcia odrazovým mostíkom pre kariérnych štátnikov). V čase ohrozenia štátu senát navrhol diktátora, max. na 6 mesiacov. Najvyššou poctou pre občana predstavoval post cenzora (spisoval majetok, rozdeľoval občanov do 5tich tried, dozor nad mravmi). V r.451- 449 pnl. nastal v Ríme výnimočný stav- zvolili desať mužov /decemvirov/, suspendovali všetky úrady a dali im voľnú ruku pri písaní zákonov, vyhlásených ako zákony 12tich dosiek. Bol to ďalší úspech plebejcov, spísané zvykové právo im umožnilo obhajovať sa. Okolo r. 300 dosiahli plebs „zrovnoprávnenie“- nebol podstatný rodokmeň človeka, ale jeho bohatstvo. Z majetných plebs a patres vznikla nová vrstva nobilita. Po ustálení vnútorného napätia si Rím začal podmaňovať okolité územia. R. 270 pnl. dobyli Region a tým získal celý polostrov až po rieku Rubikon.

Pri rozpínaní sa Rimanom do cesty postavili semitskí Kartáginci (hoci predtým bojovali bok po boku proti spoločnému nepriateľovi Pyrrhovi), ktorých volali Púni. Ich vlasť bol Libanon a Kartágo bola fenická kolónia na pobreží S Afriky, strategický bod pre námorný obchod.