Staroveký Rím

Osídlenie

Krajina Rimanov dostala meno od Grékov podľa kmeňa Italov, s ktorými sa stretli na juhu Apeninského polostrova. Prvé stopy života ľudí pochádzajú z 20. až 15.tisícročia pnl., početnejšie sú však od 5.tisícročia pnl. O pôvode najstaršieho obyvateľstva nevieme nič určité; kultúru usadlíkov z úrodných nížin spred 2.tisíc rokov pnl. nazývame terramarnskou a kultúru ľudu doby železnej (od r.1000 pnl.) villanovskou. Taliansko 6.stor pnl. obývala pestrá zmes kmeňov; a jej budúci páni boli ešte barbari, prišelci zmiešaní s terramarnskými a villanovskými obyvateľmi: Ligurovia boli na SZ pobreží (okolie Janova), Sikeli a Sikani na Sicílii, v strednej Itálii to boli kmene Italikov (Umbrovia okolo horného Tiberu, Sabellci, Kampánci a najdôležitejší Latinovia). Severne od Ligurov v Pádskej nížine sa neskôr usídlili Galovia (čiže Kelti), východne Veneti v oblasti dnešných Benátok. Na Sicílii a Sardínii žili semitskí Kartáginci. Z pohľadu historika bol pre Rím rozhodujúci vplyv dvoch národov: Etruskov na SZ a všadeprítomných Grékov.

Etruskovia

Do dejín Itálie vstúpili asi v 8.stor. pnl. Obývali územie od Álp po Tiber, v 6.stor. pnl. ovládli tretinu polostrova s početnými osídleniami od Korziky po Jadran (dnešná Tarquinia, Capua, Pisa, Perugia, Florencia, Bologna, etc). Stavali mestá s pokročilou architektúrou (Italikovia mali vtedy drevené chatrče), veľkolepé hrobky s maľbami, boli zruční šperkári, sochári, remeselníci, roľníci, námorníci a vojaci. Rimania od nich prebrali technológie, symbol zväzkov prútov so sekerami /fasces/, purpurovú tógu, zápasy gladiátorov, veštenie a množstvo bohov. Výboje Etruskov obmedzovali Gréci, federácia etruských kráľovstiev sa rozpadla po námornej bitke pri gréckom polis Kúmy /Kýmé, Cumae/ r.474 pnl. Vyše sto rokov si udržali len kultúrnu prevahu. Zanechali nám dve záhady: nevieme odkiaľ pochádzajú a napriek 10.000 dokumentom, rozlúštenému písmu (vyvinuté zo starej gréckej alfabety) nerozumieme jazyku/ reči Etruskov.

Gréci

Obývali talianske pobrežie min. od 8.stor. pnl., keď prebiehala veľká kolonizácia. Totiž ich ideálom bola polis eusynopta, nepreľudnená obec. Prvé vznikli Kúmy, vysťahovalci z Kúm po dni plavby založili Nea polis- Neapol. Ďaľšie boli Massalia- Marseille v Lionskom zálive, ostrov Capri, Region, Taras, Tarent, Sybaris, Krotón (Pytagoras tu žil) a mnohé iné. Najdlhšie sa udržali osady na Sicílii zoskupené v silnej aliancii: Selinus, Akragas (Empedokles), Messana, Syrakúzy (Archimedes), etc. Prítomnosť tak vzdelaného a civilizovaného národa pomohla ostatným rýchlejšie prekonať štádium „barbarov“. Gréci im odovzdali písmo, divadlá, chrámy, božstvá, olivy a hrozno, politickú vyspelosť a umelecké poklady. Keď už Rimania boli pánmi sveta aj Acháje, stále trpeli, mysliac si, že nedokážu prekonať grécke umenie.

Doba kráľovskár.753- 510 pnl.

Toto obdobie dejín nie je dostatočne podložené historickými prameňmi, preto sa doplňuje tradičnou (nepotvrdenou) verziou. Podľa tradície Rím založili Romulus a Remus v r. 753 pnl. Romulus sa stal prvým kráľom, rozdelil ľudí na dve skupiny: tých v nižšom postavení nazval plebejci /pleo- množstvo, plebs- ľud/ a bohatšiou vrstvou boli patricijovia /patres- otcovia/. Vytvoril sociálne previazanie; plebejcov dal pod ochranu patricijom a plebejci im boli recipročne zaviazaní /patronát; patrón a klient/. Patricijov rozdelil na tri kmene /tribus/, každý mal desať skupín rodov /curia/, na čele rodu stál starešina /principes/. Príslušníci rímskeho národa sa schádzali podľa kúrií na zhromaždeniach, nazvaných comitia curiata (čiže rímski občania boli len patricijovia). Poradným orgánom panovníka sa stal 100členná rada starších- senát. Časť pôdy /hereditum/ pridelil ľuďom, ostatná zostala v kolektívnom vlastníctve /ager publicus/.
Romulovi nástupcovia: Numa Pompilius, Tullus Hostilius, Ancus Marcius, Taquinius Priscus (bol Etrusk). Za šiesteho kráľa Servia Tullia rozpory medzi dvoma vrstami obyvateľov vyústili do prevratu a reorganizácie kráľovstva. Nová ústava, pripisovaná vládcovi Tulliovi, utvorila nové zhromaždenie ľudu, kde mali prístup bez ohľadu na pokrvné zväzky patricijov. Zaviedol úrad cenzora, ktorý rozdelil ľudí do piatich skupín prihliadnuc na majetok; každá skupina mala za úlohu postaviť určitý počet vojenských jednotiek /centúrií/. Občania sa začali zvolávať podľa centúrií a každá trieda mala rovnaký počet hlasov ako centúrií- vznikli comitia centuriata. Tento systém vyvolával zdanie demokracie, ale najbohatšia trieda mala viac hlasov ako všetky zvyšné dokopy- timokracia. Senát si zachoval svoju funkciu, rozrástol sa na 300 členov (za Caesara mal 900 členov, boli menovaní postupne kráľom, cenzorom, diktátorom). Reformy Servia Tullia umožnili prechod od rodového zriadenia k štátu. On sám padol rukou vraha, nastúpil posledný siedmy kráľ Tarquinius Superbus, ktorý si znepriatelil ľud až natoľko (nútil občanov pracovať na stavbách, zneužíval právomoci), že ho r.510 pnl. vypovedali z Ríma, zrušili kráľovský titul a odmietli každý budúci pokus o absolutizmus. Začalo sa obdobie rímskej republiky.

Obdobie republiky r.510- 31 pnl.

Riadenie Ríma sa malo stať vecou verejnou /res publica/. Panovníka nahradili volení úradníci, volali sa náčelníci /praetori/, neskôr konzuli. Zachovalo sa však aj rozdelenie na plebejcov (plebejci nemohli do úradov, nemali pôdu, dlhy) a patriciov. Obe slobodné vrstvy dopĺňali otroci. Plebejci na podporu svojich požiadaviek sa r.494 vysťahovali /secessio/ na horu Aventín, pár km od Ríma. Mierumilovne si vymohli dvoch úradníkov ľudu a pre ľud- tribúnov (hájili právo každého, kto požiadal, mohli zvolať senát, mali právo zrušiť /veto/ rozhodnutie hociktorého úradníka okrem diktátora). Neskôr sa ich počet zvýšil na desať. Vznikli tiež comitia tributa, kde najprv len volili tribúnov, postupne sa stali reprezentatívnym rímskym zhromaždením, ich význam stúpol natoľko, že účasť na stretnutiach si vymohli aj patriciovia. Všetky úrady /honores/ boli čestné a bezplatné, ich moc sa delila na klasickú /potestas/ a niektorí mali najvyššiu vojenskú, súdnu a správnu právomoc /imperium/. Dôležitými zásadami tohto aparátu boli voliteľnosť, časové ohraničenie funkcie, zákaz kumulácie úradov jednou osobou, istý druh imunity a zásada kolegiality (zdvojenie rovnakých postov, ktoré sa navzájom kontrolovali).

Najvyššími úradníkmi boli dvaja konzuli, volení ročne. Ich súdna právomoc sa postupne prenášala na prétorov, rovnako ako kvestori (počtom 2+2, neskôr 40) dostali do správy pokladnicu, súdenie vrážd a vojenské hospodárstvo. Edilovia boli policajti, udržiavali poriadok a mohli usporadúvať hry (preto bola táto funkcia odrazovým mostíkom pre kariérnych štátnikov). V čase ohrozenia štátu senát navrhol diktátora, max. na 6 mesiacov. Najvyššou poctou pre občana predstavoval post cenzora (spisoval majetok, rozdeľoval občanov do 5tich tried, dozor nad mravmi). V r.451- 449 pnl. nastal v Ríme výnimočný stav- zvolili desať mužov /decemvirov/, suspendovali všetky úrady a dali im voľnú ruku pri písaní zákonov, vyhlásených ako zákony 12tich dosiek. Bol to ďalší úspech plebejcov, spísané zvykové právo im umožnilo obhajovať sa. Okolo r. 300 dosiahli plebs „zrovnoprávnenie“- nebol podstatný rodokmeň človeka, ale jeho bohatstvo. Z majetných plebs a patres vznikla nová vrstva nobilita. Po ustálení vnútorného napätia si Rím začal podmaňovať okolité územia. R. 270 pnl. dobyli Region a tým získal celý polostrov až po rieku Rubikon.

Pri rozpínaní sa Rimanom do cesty postavili semitskí Kartáginci (hoci predtým bojovali bok po boku proti spoločnému nepriateľovi Pyrrhovi), ktorých volali Púni. Ich vlasť bol Libanon a Kartágo bola fenická kolónia na pobreží S Afriky, strategický bod pre námorný obchod.
Prvá púnska vojna r.264- 241 pnl.

Keď sa sicílska osada Grékov Messina dostala do konfliktu s Heirónom II. (Pyrrhov potomok) požiadala o pomoc Rím aj Kartágo. Pomalí Rimania už našli v meste púnsku osloboditeľskú posádku a po roztržke sa boje natiahli na 23 rokov. Spočiatku Rím nemal premožiteľa na zemi a na mori bolo pánom kartáginské loďstvo. Nakoniec zvíťazil Rím a získal Sicíliu, Sardíniu a Korziku plus kontribúciu vyše 83.000 kg striebra.

Druhá púnska vojna r.218- 202 pnl.

Mier považovalo Kartágo za vynútený a stratu území si vynahradilo obsadením Hispánie, kde vtedy boli strieborné bane. Veliteľ Hannibal zostavil obrovskú armádu o sile 120.000 mužov, 16.000 jazdcov, okolo 50 slonov a 50 lodí. Rimania nestíhali reagovať, úspešne dokonávali vojnu s Galmi. Hannibal nechal časť mužov v Hispánii a zvyšok sa podujal zničiť centrum rímskej moci. Pochodovali cez Pyreneje, prekročili Alpy (kde za mesiac stratili 30.000 mužov) a proti vydeseným Rimanom našiel spojencov v Galoch. R. 217 zvíťazili pri Trasimenskom jazere, r. 216 pri dedinke Kanny. Hannibal v plnej sile čakal, nenapadol Rím a získaval ďaľších spojencov, čo bola zásadná chyba. Zvrat vo vojne nastal r.211 pnl., Rím sa osmelil, dobyl pár miest (Capua, Syrakúzy, Akragas, Tarent) a r.204 sa vylodil na africkej pôde. Hannibal sa musel vrátiť; vojská sa stretli pri Zame, 150km JZ od Kartága, kde Hannibal prehral. Rím získal novú provinciu Hispánia a Kartágo stratilo vojnové slony, lode, územi, 262.000kg striebra a právo viesť vojnu bez súhlasu Ríma.

Tretia púnska vojna r.149- 146 pnl.

Spojenec Ríma numidský kráľ Massinis vyvolal konflikt s Kartágom, ktoré sa rozhodlo brániť, Rím to využil ako zámienku a tri roky obliehal jeho hradby a zrovnal mesto so zemou. Rím vyhlásil provinciu Afrika. (r.148 provincia Macedónia, r.146 provincia Achája, r.133 pnl. provincia Malá Ázia)

Obdobie vojen a rozpadu republiky do r.31 pnl.

V dôsledku úspešného získavania nových území (prílev otrokov, koristi, lacného obilia) sa prehlbovali majetkové rozdiely medzi občanmi. Niektorí z nich vlastnili obrovské pozemky /latifundie/. Chudobní sa čoraz viac dožadovali spravodlivosti, hlásali pokrokové myšlienky, nazývame ich populári /populus/. Ľudia s konzervatívnymi názormi (a väčšinou s veľkým majetkom) boli optimáti /optimus- najlepší/. Na čelo populárov sa postavili bratia Gracchovci. R.133 pnl. Tiberius Gracchus zaviedol pozemkovú reformu a jedna rodina mohla mať max. 1000 jutrov pôdy (asi 250 ha). Tiberius bol zavraždený, jeho mladší brat Gaius pokračoval v reformách. Presadzoval predaj obilia za najnižšie ceny pre chudobu a obyvateľov provincií (spojencov) chcel vyhlásiť za rímskych občanov. Jeho odporcovia ho vyhnali z Ríma, Gaius spáchal samovraždu. Po jeho odstránení sa v Ríme rozpútal teror, konzervatívci prenasledovali svojich nepriateľov. Po vojnách v provinciách sa boj presunul do centra ríše, občianska vojna trvala od r.88- 82 pnl. Optimátov viedol Lucius Cornelius Sulla, jeho protivníkom bol Gaius Marius. Vyhrali optimáti a Sulla vyhlásil doživotnú diktatúru a začal s vraždením politických odporcov. Vytvárali sa zoznamy nežiadaných osôb /proskripcie/, boli postavení mimo zákon.

R.79 sa Sulla neočakávane vzdal úradu, o rok nato zomrel. Po niekoľkých menších vzburách vypuklo v Capui r.73 najväčšie povstanie otrokov pod vedením Spartaka o sile 150.000 ľudí. Porazil ich r.71 Crassus a cesta Via Apia do hlavného mesta bola lemovaná telami 6000 otrokov a gladiátorov. K moci sa dostali Pompeius (mal vplyv na východe) a Crassus, ktorých r.60 spojil Gaius Julius Caesar (pôsobisko v Gálii). Caesar sa nechal vyhlásiť za tretieho konzula a uzavreli tajnú dohodu- prvý truimvirát. Keď starý Crassus r.54 zomrel v bojoch v Mezopotámii, vyostrili sa vzťahy Caesara a Pompeia. Caesar pochodoval na Rím, prekročil rieku Rubikon („kocky sú hodené“) a zaútočil na mesto- druhá občianska vojna v r.49- 45 pnl. Víťaz Caesar postupne prebral všetky právomoci, vykonal dôležité reformy a stal sa prvým monarchom, chcel sa dokonca vyhlásiť za kráľa. Odpor Rimanov k tomuto titulu bol jeden z mnohých dôvodov, prečo ho jeho protivníci r.44 zavraždili. Caesar bol veľmi obľúbený muž, svoju moc získal formálnou (ústavnou) cestou, uplatňoval politiku „chlieb a hry“ a uskutočnil obdivuhodné reformy (osobité výhody pre armádu, sociálny program pre chudobu, občianstvo pre vzdelaných Nerimanov, zrovnoprávnenie italského a koloniálneho obyvateľstva s rímskym, presun právomocí na mestá, reforma kalendára, nové stavby). Na druhej strane bol chamtivý (ukradol Rímu takmer 10 ton zlata), promiskuitný, márnotratný, bažil po moci. Jeho 8 mesačná vláda sa však hodnotí ako prospešná. Ľud mu po smrti odpustil, podľa závetu do daru dostali krásne záhrady na brehu Tiberu a na hlavu 300 sesterciov!
Po jeho smrti sa r.43 pnl. oficiálne vytvoril druhý triumvirát z Antonia (Caesarov spolukonzul), Lepida (hlavný veliteľ vojsk) a Octavia (zákonný dedič, adoptovaný vnuk Caesara). Znovu sa spustil kolotoč proskripcií a vrážd, honba za Caesarovými vrahmi a likvidácie bohatých a vplyvných. Rozdelili si úlohy; Antonius sa mal postarať o východ, Lepidus mal Afriku a Octavianus Itáliu. Lepidus sa utiahol do ústrania a vznikajúce spory medzi dvoma triumvirmi nezachránil ani sobáš Antonia s Octavianovou sestrou. Antonius totiž podľahol čaru Kleoparty, zobral si ju za ženu bez ukončenia prvého manželského zväzku, začal Egyptu rozdávať rímske územia. Octaviovi došla trpezlivosť a 22.sept r.31 pnl. sa jeho lode stretli s flotilou Kleoparty a Antonia pri myse Aktion na Z brehoch Grécka. Octavianus vyšiel z boja víťazne, Egypt r.30 vyhlásil za provinciu, uchopil moc a stal sa jediným vládcom Ríma. Snahy o obnovu republiky boli v nedohľadne, začína sa obdobie raného cisárstva.

Obdobie cisárstvar.31 pnl- 476 nl.

Datuje sa od boja pri Aktiu, niektorí ho posúvajú do r.27 pnl., keď bola moc Octavia ústavne uznaná a bol vyhlásený principát. Predchádzalo mu získanie všetkých postov, právomocí a hodností do jeho rúk (získal vojenské impérium, titul konzula, tribúna ľudu, najvyššieho kňaza, etc) a dosadzovanie svojich prívržencov do úradov, s formálnym ponechaním demokratických štruktúr republiky. Nazýval sa prvým senátorom-mužom v krajine /princeps/, r.27 si udelil titul Vznešený, syn božského Caeseara /Augustus, Divi Filius/. Jeho vláda sa hodnotí pozitívne, staral sa o chudobu, dal postaviť nové akvadukty, chrámy, Panteón, baziliky, kúpele, cesty, mosty a sieť verejných spojov s rozloženými stanicami /stationes positae- pošta/. Rozvíjalo sa umenie, poézia, V zahraničnej politike presadzoval rímsky mier /pax romana/- diplomaciu zabezpečenú presilou zbraní. Získal stratené územia na východe, provincie od Álp až po ústie Dunaja v dnešnom Rumunsku, r.5 pnl Germániu. Potom uplatňoval obrannú politiku a konsolidáciu území. Predtým ako r.14 nl. zomrel, určil za svojho nástupcu nevlastného syna Tiberia. Ten okrem prekvitajúcej ríše zdedil aj prázdnu pokladnicu a musel prijať úsporné opatrenia, ktoré sa stretli s nepochopením. Nešťastný panovník zomrel r.37 nl. Podľa závetu mali nastúpiť jeho dvaja vnuci. Gaius- Caligula, obľúbenec Mesta aj armády, však brata Tiberia zbavil práva na trón.

Po počiatočnom nadšení Rím zistil, že si vybral šialenca (právo na všetky ženy, daň z pôrodov/ pohrebov/ zlodejstva, sestra mu bola milenkou, vyhlásil sa za boha, chodil nahý, kôň konzulom, hromadné súdy a jednotné rozsudky) a tak 15.jan r.41 padol rukou náčelníka osobnej stráže. Novým principom sa stal jeho brat Claudius. Prehľad jeho lepších činov zahŕňa posunutie hraníc, získanie Británie, Trácie, v Afrike Mauretánie, najímanie odborníkov, občianstvo pre obyvateľov provincií, tisíce km nových ciest. Inak nezostal v bratovom tieni: otrávil manželku, časté rozsudky smrti. R.54 ho otrávila jeho milenka, aby pripravila trón pre ľavobočka Nerona. Zo začiatku bol príkladným vládcom, keď si upevnil moc a získal obľubu, prejavila sa jeho choromyselnosť, typická pre túto dynastiu. Vyvraždil celú svoju rodinu, vrátane matky, likvidoval hocikoho podľa momenálnej nálady, považoval sa za umelca a neprekonateľného športovca, vypísal súťaž, ktorú každoročne vyhrával. R.64 ľahol takmer celý Rím popolom. Napokon bol r.68 nútený utiecť a spáchať samovraždu. Tým vymrela julsko-claudiovská dynastia a skončilo obdobie raného cisárstva.

Éra podpriemerných cisárov priniesla väčšiu diferenciáciu obyvateľstva, minimum vojen prinášalo úbohú korisť a rapídne klesol počet nových otrokov. Vznikol nový vzťah medzi majiteľmi latifundií a chudobnými roľníkmi- kolonát. Roľníci dostali prenajatú pôdu a majiteľom odovzdávali časť zárobku (prachy, naturálie). Tento systém bol prechodom od otrokárstva ku feudalizmu. Už za Augusta získala najväčší vplyv časť vojska najbližšie ku cisárovi-jeho osobná garda /praetoriani/. Po roku vojen a troch cisároch, ktorí sa neosvedčili, si r.69 armáda v Alexandrii vybrala Tita Flavia Vespasiana, zakladateľa fláviovskej dynastie. Vespasianus upravil pomery v Ríme, začal stavať Koloseum, vládol 10 rokov. Po jeho smrti sa na trón dostal jeho syn Titus, r.79- 81. Počas vlády potlačil búriacich sa Židov v Judskom kráľovstve, došlo k výbuchu sopky Vezuv, láva pochovala Pompeje, Herkulaneum, Stabie. Rím postihla morová epidémia a obrovský požiar. Po Titovi nastupuje posledný z dynastie, mladší brat Domitianus, príkladný tyran. Dal sa titulovať pán a boh /dominus et deus/. Rozvrátil pokladnicu, viedol neúspešné vojny (platil Dákom za mier), zabili ho jeho blízki na čele s manželkou r.96. Nástupcu vyberal senát alebo armáda, začína sa obdobie tzv. adoptívnych cisárov. Prvým bol Nerva, po ňom nastúpil Trajánus (r.98- 117), ktorý sa znovu odhodlal na útoky za hranice impéria. Získal Dáciu, Arméniu, dobyl Babylon. Dal vybudovať pás hraničných pevností s cestami /limes romanus/, na viacerých miestach prekračujúci hranice dnešného Slovenska.
Za Trajána dosiahla r.100 Rímska ríša najvačší územný rozsah. Vystriedal ho Hadrianus (r.117- 138), ďalej nerozširoval územie, niektorých sa dokonca vzdal, lebo ich udržanie stálo nemalé finančné prostriedky. Staval obranné valy a limes romanus. Jeho nástupcom bol Antonius Pius (r.138- 161), ktorý dal pomenovanie dynastii od Nervu po Commoda- Antoninovci. R.161 nastúpil na trón Marcus Aurelius, štátnik, vojak, diplomat a filozof. Ako prvý si určil spoluvládcu, najprv veliteľa Lucia Vera a potom svojho syna Commoda. Bojoval s Partmi na východe a r.167 sa presunul do Podunajska, kde ríšu ohrozovali germánske kmene Markomanov a Kvádov. Boje trvali do r.171, keď Rimania prekročili Dunaj. Druhá vlna bojov prebehla po povstaniach v Sýrii a Egypte v rokoch 177-180. Víťazný mier uzatvoril už jeho syn, Marcus tesne predtým zomrel, asi v dnešnej Viedni. Commodus vládol v r.180-192, zaviedol teror, stratil dôveru ľudu i senátu, nakoniec ho zabili. Z tohto obdobia na Slovensku máme nápis na trenčianskej skale z r.179 a vojenské tábory (Devín, Stupava, Blava, Rusovce, Šurany, Iža, Štúrovo). Po Commodovej smrti nastal zmätok, k moci sa dostal Septimus Severus, zakladateľ novej a poslednej významnej dynastie kráľov, vládnucej 42 rokov (193-235). Ríša sa dostávala do krízy, všetci Septimovi nástupcovia zomreli násilnou smrťou. Po nich nasledovala vláda „vojenských cisárov“, ktorí nedokázali zastaviť pád impéria. R.284 sa cisárom stal Dioklecián, začalo sa obdobie neskorého cisárstva. Spustil nové reformy, ktoré mali stabilizovať krajinu (dane, armáda, rozdelenie ríše, financie), odmietol titul principa, nechal sa volať pán /dominus/ a vyhlásil sa za boha. Nová forma vojenskej diktatúry a max osobnej moci sa volá dominát. Pribral si spoluvládcu /2 augustovia/, neskôr ďalších dvoch /2 caesari/. Najväčšiu autoritu mal augustus Dioklecián, všetci mali plnú cisársku moc, spravovali zverené oblasti; vláda štyroch /tetrarchia/. R.305 sa augustovia vzdali moci, nastúpili noví tetrarchovia. Po rozbrojoch sa r.324 jediným vládcom stal cisár Konštantín (do r.337). Pokračoval v reformách a riešil problematiku kresťanstva. (Spočiatku bolo kresťanstvo židovskou sektou, neorganizovanou a vnútorne nejednotnou. Kresťania boli nežiadanou menšinou, najväčšie prenasledovanie, tresty a čistky zažili za Nerona a Diokleciána. Niektorí cisári ich brali liberálnejšie.)

Už r.313 vydal Milánsky edikt a zrovnoprávnil kresťanov s rímskym náboženstvom. Ako štátnik, v kresťanstve videl silu schopnú ideologicky zjednotiť ríšu. R.325 zvolal do letného sídla v Nikaji prvý cirkevný snem, kde sa dohodli na základných dogmách- nikajské vyznanie viery. Konštantín viedol vojny proti Frankom, Gótom a r.330 presunul hlavné mesto do Byzantia a nazval ho (po sebe) Konštantínopol. Zomrel r.337 a z nasledujúcich cisárov môžeme spomenúť Juliana, Valenta, ktorý r.378 utrpel porážku v bojoch s Vizigótmi a Teodózia, ktorý v závete r.395 rozdelil ríšu na Východorímsku a Západorímsku. Na ich čele stáli mladiství panovníci, vyvolali spor o spoločnú hranicu a vojnu. Prevahu získal západorímsky regent Stilicho, popravil ho jeho nový nástupca. Bývalí Stilichovi spojenci Góti vyplienili po 800 rokoch pokoja Rím (r.410). Krajinu ohrozovali aj kmene Suebov, Alanov a Vandalov, ktorí prenikli až do Afriky. O desať rokov neskôr vpadli do podunajských provincií Huni s vodcom Attilom. K Rímu sa nedostal, zastavil ich r.451 vojvodca Ateius na Katalunských poliach. Mesto však prepadli (r.455) Vandali, zmenili ho na ruiny, prestalo byť sídlom západných cisárov. Počas nasledujúcich 20 rokov (r.455-475) sa ich vystriedalo sedem, všetci nastrčení barbarskými veliteľmi. R.475 vyhlásil patricij Orestes za cisára svojho syna Romula Augusta. Keď mu r.476 germánski delegáti Skirov zabili otca, požiadali ho o korunu, Romulus Posledný dobrovoľne súhlasil. Toho roku sa končia dejiny Západorímskej ríše, antického Ríma, ako aj dejiny staroveku.Východorímska ríša sa udržala až do r.1453, keď pri obrane Konštantínopolisu padol jej posledný cisár Konštantín XI., brániac ju pred tureckými vojskami.