Nizozemská a anglická revolúcia

Nizozemsko sa rozkladalo na území dnešného Belgicka, Luxemburska a Holandska. R.1477 uzavrel Maximilián Habsburský manželstvo s Máriou, dedičkou zosnulého burgundského vojvodu Karola Smelého, ktorá do manželstva ako veno priniesla Nizozemsko. Po čase sa Nizozemsko stalo najvyspelejšou krajinou ríše Habsburgovcov, rozvíjal sa obchod, remeslá, finančníctvo.
Nizozemská revolúcia bola úspešným odbojom holandských stavov a ľudu proti Španielom v 2.pol 16.stor. Vyvrcholila odtrhnutím holandských provincií od habsburského Španielska a vytvorením nezávislého štátu. Oblasť nazývanú Nizozemsko tvorili krajiny dnešného Beneluxu, grófstvo d´Artois a Henegalsko. V 16.stor. patrilo Nizozemsko Španielsku. Bolo delené na 17 provincií- Severné provincie (Holland, Zeeland, Utrecht,...) boli založené na manufaktúrnej výrobe a obchode, preto dominantnou sociálnou skupinou bola buržoázia. Južné provincie (Flámsko, Brabantsko,…) ťažili najmä z obchodného prístavu Antverpy, no vo výrobe prevládalo poľnohospodárstvo. Sever bol protestantský a juh katolícky. Každá nizozemská provincia mala svojho miestodržiteľa.

V r.1516 sa španielskym kráľom stal Karol I. (Karol V. rímskonemecký cisár). Po Karolovej abdikácii v r.1556 na španielsky trón nastúpil jeho syn Filip II. Filip sa snažil pripútať Nizozemsko pevnejšie k Španielsku, a tak postupne obmedzil vplyv stavovských zhromaždení. Proti jeho úsiliu o absolutistickú vládu narastal odpor šľachtickej opozície. Filip II. vymenoval do funkcie generálneho miestodržiteľa nizozemských provincií Margueritu Parmskú. Za jej pôsobenia sa odpor v Nizozemsku vystupňoval. Vysoká šľachta vedená Viliamom Oranžským (miestodržiteľom Brabantska) najprv so Španielmi vyjednávala. Keď však boli jej požiadavky odmietnuté, utvorila v r.1565 v Brede zväz opozičnej šľachty. R.1566 jeho zástupcovia (aj gróf Egmont a admirál Hoorn) odovzdali v Bruseli miestodržiteľke petíciu. Snaha o rekatolizáciu nizozemských provincií viedla k ľudovým nepokojom, ktoré v r.1566 prerástli do obrazoboreckého hnutia. Filip II. vzápätí odvolal miestodržiteľku a na jej miesto vymenoval vojvodu z Alby, ktorý na čele armády vtiahol v r.1567 do Bruselu. Kruto zasiahol proti opozícii a nechal popraviť 8.000 ľudí, medzi inými aj Hoorna a Egmonta (r.1568). Represálie iba vystupňovali všeobecný odpor. Vojvoda z Alby zavádza krutú daň- alcavala.

Ozbrojené skupiny gézov (lesní a morskí) a radikálna drobná šľachta začínajú s podporou Anglicka a Nemecka partizánsku vojnu proti Španielom. Lesní gézovia boli porazení. Morskí gézovia hľadali útočisko v Anglických prístavoch, no kvôli hroziacej vojne so Španielskom ich Anglicko vypovedalo z krajiny. V r.1572 sa morskí gézovia zmocnili prístavu Brielle na severe Nizozemska a dali tak znamenie na všeobecné povstanie v severných provinciách. To stratilo svoj ľudový charakter, lebo buržoázia poskytla peniaze na budovanie loďstva- financovala vojnu. Vďaka úspechom povstalcov bola v r.1573 ustanovená Dordrechtská únia (oslobodené Zeeland, Holland, Friesland a Utrecht) na čele s Viliamom Oranžským. Vyhlásili rovnoprávnosť vierovyznaní. R.1579 vznikla Utrechtská únia združujúca provincie Dordrechtskej únie a aj niektoré brabantské a flámske mestá (Geldern, Gronigen, Overijssel), čím bol položený základ nezávislého štátu- Spojených nizozemských provincií (r.1581). Južné provincie ako Arraská únia (vojvoda z Parmy) uznali nadvládu Španielska. R.1588 sa severné provincie spojili s Anglickom a porazili španielske loďstvo, do koalície sa neskôr pridalo aj Francúzsko. Toho roku vznikla Republika Spojených provincií Kalvínskej viery. Začiatkom 17.stor. sa Nizozemsko/Holandsko stáva najvyspelejšou krajinou v Európe. Vznikajú dve obchodné spoločnosti- Východoindická obchodná spoločnosť r.1602, ktorá obchodovala s Indiou a Západoindická spoločnosť r.1621, obchodujúca s Amerikou. Vojna sa skončila až v r.1609, kedy Spojené nizozemské provincie uzavreli so Španielskom 12ročný mier. Definitívne uznanie ich nezávislosti potvrdil Vestfálsky mier r.1648.
Anglická revolúcia
Bol to boj medzi anglickým kráľom Karolom I. a parlamentnou opozíciou, ktorý viedol k poprave kráľa, zrušeniu monarchie a vyhláseniu republiky. V Anglicku sa silne rozvíjali kapitalistické výrobné vzťahy. V 17.stor. sa politické kráľovské výsady stali pre buržoáziu a novú šľachtu nepotrebnými. Ich zástupcovia v dolnej snemovni nadobudli väčší význam ako horná snemovňa so starou šľachtou a odmietali schváliť zvýšenie daní. Absolutistické snahy kráľa Karola I. Stuarta narazili na odpor už v r.1628, kedy parlament vydal petíciu práv, v ktorej označil vyberanie daní bez parlamentného súhlasu a väznenie osôb bez súdneho rozhodnutia za protizákonné. Karol petíciu odmietol a r.1629 rozpustil parlament. V nasledujúcich desiatich rokoch sa odpor voči kráľovi stupňuje. Popudil si proti sebe nielen parlament, ale aj prívržencov rôznych náboženských zoskupení. Jeho vystúpenie proti presbyteriánskej cirkvi v Škótsku v roku 1639 narazilo na ozbrojený odpor Škótov. Kráľ nemal dostatok prostriedkov na ozbrojenú intervenciu v Škótsku, preto bol r.1640 nútený znovu zvolať parlament, aby odsúhlasil výber mimoriadnych daní. Ten však žiadal potrestať kráľových poradcov a preto ho Karol o 14 dní nato rozpustil (krátky parlament). Panovníkov vojenský neúspech viedol v novembri 1640 k opätovnému zvolaniu parlamentu, ktorý vykonával svoju funkciu nasledujúcivh 13 rokov. Na jeho žiadosť bol v máji 1641 popravený lord Strafford a r.1645 arcibiskup Laud. Napätie medzi kráľom a parlamentom vyvrcholilo veľkou protestnou parlamentnou remonštráciou (protestom) v r.1641, keď sa kráľ pokúsil zatknúť vodcu opozície Johna Pyma.

R.1642 vypukla občianska vojna. Vzniklo hnutie levellerov- mestské a vidiecke radikálne vrstvy a inteligencia, rovnostárov snažiacich sa o rozšírenie politických práv jednotlivca, z ktorého sa vyčlenila skupina diggerov - kopáčov, presadzujúcich dokonca majetkovú rovnosť. Ďalej tu boli independenti- mešťania, drobní obchodníci, ktorí chceli mať rovnaké práva, demokratizáciu cirkvi, odporcovia katolicizmu, boli za úplný rozchod s kráľom a žiadali republiku. Presbyteriáni boli najmä bankári, veľkoobchodníci a bohatá šľachta, umiernení a ochotní uzavrieť s monarchiou kompromis. Parlamentná armáda menovala dôstojníkov podľa schopností a nie podľa pôvodu, r.1644 zvíťazili pri Marsten Moore. Vojna vyvrcholila v júni 1645 bitkou pri Naseby, kde boli kráľovské vojská porazené parlamentnou armádou vedenou Oliverom Cromwellom. Kráľa zajali, utiekol, chytili ho a 30.januára 1649 bol v Londýne popravený. 19.mája bola zrušená monarchia i snemovňa lordov a Anglicko sa stalo republikou.

R.1651 boli v Anglicku vydané Navigačné akty, podľa ktorých tovar mohol byť do Anglicka dovážaný len na anglických lodiach, čo malo obmedziť vplyv Holandska. Holandsko vstúpilo do vojny (r.1652- 1654), ale bolo porazené. R.1653 vyhlásila anglická armádna rada Instrument of Government, prvú písanú ústavu. Cromwell bol vymenovaný za lorda protektora. Už r.1655 dal rozpustiť parlament a nastolil prísnu diktatúru. Po jeho smrti nastupuje jeho syn Richard, ktorý sa po roku vzdal vlády. Preto bol parlament nútený vyriešiť otázku nástupníctva. Nakoniec sa priklonil k reštavrácii Stuartovcov a k obnoveniu monarchie. Na základe bredskej deklarácie (prísľub zmien vlastníckyh, cirkevných pomerov) na trón nastúpil Karol II., syn popraveného Karola I., a pokračoval v absolutistickej politike svojho otca. Ďalší konflikt s parlamentom sa vyostril až r.1688 za jeho syna Jakuba II., ktorý bol zosadený za jeho rekatolizačné snahy. Opozícia povolala princa Viliama III. Oranžského, holamdského miestodržiteľa, čo nazývame Slávnou revolúciou. Jakub utiekol do Francúzska. Viliam Oranžský r.1689 vydal Bill of rights- Listinu práv, v ktorej sa zaviazal vládnuť za pomoci parlamentu a uznávať výdobytky revolúcie, čo znamenalo nastolenie konštitučnej monarchie. O miesto v parlamente medzi sebou súperili dve strany- toryovia (veľkoburžoázia, konzervatívci) a whigovia (liberáli). R.1707 vznikla politická únia Anglicka a Škótska. Pre tento celok sa zaužíval názov Veľká Británia.