Renesančné divadlo
Renesancia priniesla revolučné zmeny i do oblasti divadelnej teórie a praxe. Prebudil sa záujem o odkaz antiky. Forma gréckych hier sa stala vzorom pre prvých renesančných dramatikov. Obrat k antike znamenal definitívny koniec náboženskej drámy. Hlavnou témou sa stal živý človek so svojou individuálnou vôľou, láskou a nenávisťou i túžbou. Záujem o pozemský život jedinca skoro viedol k odklonu od idealizúcej a vznešenej antickej drámy. Výsledkom bolo neuveriteľne vitálne realistické divadlo, schopné detailne analyzovať každodenný obyčajný život a zamyslieť sa nad celkovým zmyslom ľudskej existencie.
Prvým centrom nového umenia bolo i v tomto prípade Taliansko. Rozvíjala sa tu jednak tragédia, ktorá kopírovala antiku. Pre vývoj divadla mala význam hlavne v oblasti scénografie. Stredoveké scény nahradili jednou centrálnou. Charakter prostredia vytvárajú na tejto scéne maľované kulisy.
Oveľa dôležitejšia však bola talianska komédia, ktorá dostala meno commedia dell´arte. Bolo to vlastne ľudové improvizované divadlo. Základom hry nebol text, ale improvizácia na danú tému. Dej nebol dôležitý. Základnou úlohou herca bolo vytvárať gagy. Prostriedkom bolo skôr telo ako reč. Divadlo sa tak blížilo k pantomíme a tancu.
Ďalším významným divadelným centrom bolo Španielsko. Renesancia sa v tejto zemi prihlásila vo forme tzv. paso – krátke dialógy dvoch či troch pastierov, ktoré mali charakter frašky. Z formy paso sa vyvinuli tzv. komédie plášťa a meča. Ich dej bol neobyčajne komplikovaný. Vystupovalo tu mnoho postáv, značnú úlohu hrali kostýmy, hudba, scénické efekty. Typickým znakom bolo spájanie tragického s komickým. Vznikla tragikomédia.
V dobe Alžbety I. vzniklo v Anglicku alžbetínske divadlo. Dokázalo najrýchlejšie reagovať na rôzne smery, zmeny názorov a dokázalo ich ironicky komentovať.

Renesančná hudba
V hudbe sa nemohla Európa vracať k antike, pretože neexistovali takmer žiadne pramene. Hudba sa snažila hlavne o vyjadrenie určitých ľudských emócií a myšlienok.
Prvým hudobníkom, ktorý takto chápal hudbu bol Angličan J. Dunstable. Na čele druhej generácie stál J. Ockeghem,. Najznámejším hudobníkom tretej generácie bol Josquin Desprér. Centrum bolo v duchovnej hudbe. V tomto období sa začínajú niektoré hlasy vo vokálnych skladbách nahrádzať inštrumentami. Na čele orchestra stál dirigent, ktorý však riadil iba tempo hudby. V tejto dobe sa začala presadzovať i nová notácia, tzv. biela menzurálna notácia.
Francúzsko rozvíjalo hlavne chansón – komorná vokálna skladby spravidla 4-hlasná.
V Taliansku sa rozvinul madrigal-základom je 5-hlas.