Renesancia

Prvý krát sa tento termín použil ako „rinascita“ v taliančine, čo malo charakterizovať tendencie, ktoré sa prejavili v talianskom maliarstve v 14. a 15. storočí.
V období renesancie sa zvyšovali hlasy, volajúce po cirkevnej reforme, ktoré nakoniec vyústili cez názory Kalvína a ďalších kritikov cirkvi do reformácie.
Predstaviteľom reformácie v Nemecku bol Martin Luther. Predstavy o kultúre, zmysle života, mieste človeka na zemi a funkcii spoločnosti v civilizačnom procese sa odrážali v dielach filozofov a spisovateľov, ktorých dnes označujeme za predstaviteľov humanizmu. Došlo k oživeniu prúdov starovekej filozofie – platonizmu a aristotelizmu.
V období renesancie umenie opúšťa úzky rámec služby cirkvi a stáva sa disciplínou, ktorá si kladie za cieľ objavovať a zachytávať krásy reálneho, hmotného sveta. Moc cirkvi, ale aj šľachty začína upadať a do popredia sa dostáva meštianstvo. Nastupuje nový vek rozumu a humanizmu. Ideálom sa stáva človek ako mysliaca a tvorivá bytosť, ktorá formuje seba a ovplyvňuje aj beh života okolitého sveta.
Architektúra, sochárstvo a maliarstvo
V talianskom umení rozlišujeme ranú renesanciu, vrcholnú a manierizmus – je niekedy chápaný ako samostatný sloh, ktorý odráža už zmenu celkovej duchovnej atmosféry. Cieľom je tlmočiť vnútorné pocity umelca, ktorý sa nespolieha na poznanie, ale na svoj cit a fantáziu.

Architektúra
Základným stavebným celkom sa stáva nie cirkevná, ale svetská stavby. Opúšťa vysoké a rozsiahle priestory a prispôsobuje sa človeku. Uplatňuje sa princíp zlatého rezu, podľa ktorého sa komponenty stavieb odvodzujú od proporcií ľudského tela. Predstavuje návrat k antickým vzorom – hľadajú sa ideálne proporcie. Nastáva rozvoj urbanizmu.
Architektonickým nosným článkom je stena, ktorá je súčasne na realizáciu maliarskej výzdoby, často je pokrytá obrazmi veľkých rozmerov. Charakteristickým prvkom je oblúk, ktorý sa uplatnil na arkádach – v rade oblúkov, spojených stĺpmi. Na optické vyjadrenie opory stien sa používajú polopiliere – pilastre.
Na Slovensku sú z renesančných stavieb najznámejšie: radnice v Bardejove a Levoči, Panenský hrad, renesančné domy v Prešove, zvonice v Kežmarku, v Podolinci a v Poprade.

Sochárstvo
Venuje pozornosť ideálnym proporciám a snaží sa vytvoriť harmonický typ renesančnej ľudskej osobnosti. Telo sa stáva estetickou záležitosťou, pričom anatomická, pohybová a proporčná stránka je východiskom umeleckej tvorby. Socha sa stala samostatným, svojbytným dielom, ktoré už netvorilo organickú súčasť architektúry.

Maliarstvo
Úplne sa vymanilo zo stredovekej abstraktnej duchovnosti až vtedy, keď sa mu podarilo zlúčiť teoretické hľadiská z učených traktátov s konkrétnou tvorbou. Traktáty poskytovali návody ako maľovať, poučovali maliarov o perspektíve, o anatómii ľudského tela, uvádzali ich do disciplín fyziky, najmä optiky a do náuky o farbách.
Renesančné maliarstvo prvý raz v dejinách maliarstva použilo geometricky konštruovanú perspektívu, čím dosiahlo ilúziu hĺbky. Najviac sa sústreďuje na zobrazovanie živého pohybu a ľudského tela na základe poznatkov z anatómie.
So zákonitosťami perspektívy významnú úlohu mali svetlo a tieň.
Renesančné maliarstvo vyjadruje realistický názor na život, na svet a všetky jeho polohy – radosti i bôle, potešenie i smútky.

Technológia ručnej remeselnej výroby
Pri spracúvaní rôznych druhov materiálov a pri výrobe úžitkových i ozdobných predmetov sa uplatňujú staré, súčasne však i netradičné technologické postupy, ktorých vznik podnietili nové poznatky a objavy v oblasti vedy a techniky.
Umelecké remeslá naďalej používali ručný spôsob výroby, pri ktorom sa uplatňovali dokonalejšie pracovné nástroje, nové kombinácie vzorov a tvarov, vyplývajúce z ich nového myšlienkového i funkčného poslania.
- spracovanie kameňa – uplatňoval sa ako ozdobný materiál pri plastickej výzdobe renesančných stavieb prírodnými motívmi, girlandami a ľudskými figúrami.
- spracovanie dreva – na výrobu nábytku, pri ktorej sa prejavoval veľký vplyv architektúry
- spracovanie hliny – na produkciu majoliky, zdobené bielym dekorom na modrom podklade
- kováčstvo a záhradníctvo – uplatnilo sa pri výzdobe architektúry a dosiahlo veľký rozkvet
- výroba tkanín – textil ako materiál sa uplatnil pri výzdobe interiérov tapisériami.
- kultúra odievania – odev aj naďalej odráža triednu príslušnosť
- renesančná kniha – predchodcom vlastnej tlače je dosková tlač. Prvé knihy nazývame prvotlače-inkunábuly.
Renesančné divadlo
Renesancia priniesla revolučné zmeny i do oblasti divadelnej teórie a praxe. Prebudil sa záujem o odkaz antiky. Forma gréckych hier sa stala vzorom pre prvých renesančných dramatikov. Obrat k antike znamenal definitívny koniec náboženskej drámy. Hlavnou témou sa stal živý človek so svojou individuálnou vôľou, láskou a nenávisťou i túžbou. Záujem o pozemský život jedinca skoro viedol k odklonu od idealizúcej a vznešenej antickej drámy. Výsledkom bolo neuveriteľne vitálne realistické divadlo, schopné detailne analyzovať každodenný obyčajný život a zamyslieť sa nad celkovým zmyslom ľudskej existencie.
Prvým centrom nového umenia bolo i v tomto prípade Taliansko. Rozvíjala sa tu jednak tragédia, ktorá kopírovala antiku. Pre vývoj divadla mala význam hlavne v oblasti scénografie. Stredoveké scény nahradili jednou centrálnou. Charakter prostredia vytvárajú na tejto scéne maľované kulisy.
Oveľa dôležitejšia však bola talianska komédia, ktorá dostala meno commedia dell´arte. Bolo to vlastne ľudové improvizované divadlo. Základom hry nebol text, ale improvizácia na danú tému. Dej nebol dôležitý. Základnou úlohou herca bolo vytvárať gagy. Prostriedkom bolo skôr telo ako reč. Divadlo sa tak blížilo k pantomíme a tancu.
Ďalším významným divadelným centrom bolo Španielsko. Renesancia sa v tejto zemi prihlásila vo forme tzv. paso – krátke dialógy dvoch či troch pastierov, ktoré mali charakter frašky. Z formy paso sa vyvinuli tzv. komédie plášťa a meča. Ich dej bol neobyčajne komplikovaný. Vystupovalo tu mnoho postáv, značnú úlohu hrali kostýmy, hudba, scénické efekty. Typickým znakom bolo spájanie tragického s komickým. Vznikla tragikomédia.
V dobe Alžbety I. vzniklo v Anglicku alžbetínske divadlo. Dokázalo najrýchlejšie reagovať na rôzne smery, zmeny názorov a dokázalo ich ironicky komentovať.

Renesančná hudba
V hudbe sa nemohla Európa vracať k antike, pretože neexistovali takmer žiadne pramene. Hudba sa snažila hlavne o vyjadrenie určitých ľudských emócií a myšlienok.
Prvým hudobníkom, ktorý takto chápal hudbu bol Angličan J. Dunstable. Na čele druhej generácie stál J. Ockeghem,. Najznámejším hudobníkom tretej generácie bol Josquin Desprér. Centrum bolo v duchovnej hudbe. V tomto období sa začínajú niektoré hlasy vo vokálnych skladbách nahrádzať inštrumentami. Na čele orchestra stál dirigent, ktorý však riadil iba tempo hudby. V tejto dobe sa začala presadzovať i nová notácia, tzv. biela menzurálna notácia.
Francúzsko rozvíjalo hlavne chansón – komorná vokálna skladby spravidla 4-hlasná.
V Taliansku sa rozvinul madrigal-základom je 5-hlas.