Súdnictvo a právny systém v Rímskej ríši
Rimania si zaslúžili veľký rešpekt ako právnici. Ich právo sa dodnes prednáša na univerzitách všetkých krajín, kde vládne právny poriadok. Z Rímskej ríše pochádza zásada “Znalosť zákona neospravedlňuje.“ Rímske právo nie je zďaleka najstaršie, čo poznáme. Najmenej 1500 rokov predtým spísal svoj zákonník na hlinenú dosku sumerský kráľ Urnammu. 1250 rokov pred spísaním rímskych práv ich dal spísať Chammurapi. Nijaký národ však nedospel k takým presným formuláciám, k takému presnému rozlišovania pojmov ako rímsky. O legislatívu a vykonávanie právnych otázok sa najprv starali konzuli. Neskôr súdna moc prešla na prétorov. Boli to republikánski hodnostári. „praetor“ znamenalo „idúci vpredu“ alebo „náčelník“. Tento post vznikol pre zaneprázdnenosť konzulov. Pôvodne bol iba jeden .Ten sa staral o súkromné právne spory. Neskôr boli dvaja, jeden pre súdne spory občanov „praetor urbanus“. Ten zastupoval aj konzulov počas ich neprítomnosti v Ríme. „Praetor peregrinus“ rozhodoval spory medzi občanmi a cudzincami alebo medzi cudzincami. Z rozmachom Rímskej ríše rástol aj počet prétorov. Ten sa zvýšil na 12. Prétorova funkcia trvala jeden rok. Po ukončení svojho pôsobenia odchádzal do provincie ako správca, tam mal okrem súdnej moci aj právomoc správnu a vojenskú. Prétori mohli rozhodovať aj spory, pri ktorých išlo aj o veci neupravené existujúcimi právnymi normami. Po zriadení zriadení súdnych orgánov pre určité druhy zločinov (vydieračstvo, travičstvo, volebné podvody a i.) pripadol prétorom dozor nad ich činnosťou.

Na začiatku formovania rímskeho práva bolo právo obyčajové. Toto právo bolo pravdepodobne úzko späté s náboženstvom. Preplietali sa v ňom „božie prikázania“ a „zvyklosti predkov“. Právo sa delilo na verejné (vzťahuje sa a na Rímsky štát) a súkromné (chráni záujem jednotlivca). Toto právo bolo často využívané v neprospech chudobných ľudí. To spôsobovalo, že súdne spory často prehrávali. Preto v rokoch 451- 449 p.n.l. vznikla desať členná komisia, ktorej členovia sa volali decenviri. Ich úlohou bolo spísať obyčajové právo, aby občania vedeli, podľa čoho sa majú riadiť na súde. Tieto zákony dostali názov „Zákony dvanástich tabúľ“. Bol to jeden z krokov zrovnoprávnenia ľudí pred súdom. Každý občan vedel naspamäť ich najdôležitejšie ustanovenia. Kto mal zastávať verejný úrad, učil sa ich za mlada „ako pesničku, ktorú teba vedieť“(Cicero). Ich text sa v pôvodnom znení a celistvosti nezachoval ale podarilo sa ho však z veľkej časti zrekonštruovať. Čo sa týka trestného práva, je z nich známe len ustanovenie najzávažnejších zločinov, ako sú velezrada, vydanie občana nepriateľovi, vražda (ktorú odlišujú od zabitia), podpaľačstvo a úplatnosť sudcov. Za tieto zločiny bol stanovený trest smrti. Právom občana odsúdeného na smrť bola tzv. provokácia. Bolo to vlastne jeho právo odvolať sa na ľudové zhromaždenie. Vznik tejto zvyklosti sa spája s Horatiovym menom. Išlo o trojčatá, ktoré Rimania poslali do bitky proti mestu Alba Longa. Horatiovci bojovali proti Curatiovcom. Dvaja z Horatiovcov boli zabití ale tretiemu sa podarilo zabiť Curatiovcov. Domov si odniesol ich poklady, zbrane aj šatstvo. Horatiova sestra, ktorá bola manželkou Curatia, spoznala šaty svojho zabitého manžela a začala ho oplakávať.

Horatius to považoval za vlastizradu a tak svoju sestru zabil. Za tento čin bol odsúdený na smrť. Před vykonaním rozsudku sa Horatius obrátil na ľud, lebo ten mal rozhodnúť o jeho osude. Keďže zachránil ich aj mesto vyhlásili ho za nevinného. Zo zločincov sa často stávali gladiátori. Toto povolanie bolo považované za nedôstojné a ponižujúce. Boli špeciálne vycvičení v gladiátorských školách. Majitelia a správcovia týchto škôl sa volali LANISTI. Každý bol vyučený bojovať s iným druhom zbrane a inou výstrojou. Kresťanstvo definitívne skončilo s gladiátorstvom. R. 326 Konštantín I Veľký zakázal odsudzovať zločincov na boje a r. 400 boli gladiátorské hry odstránené zo zákonov. Veľmi podrobne sa zaoberajú procesným právom. Určujú povinnosť dostaviť sa pred súd, princíp zápolenia súdiacich sa strán pred súdom ako nadradenou treťou stranou a povinnosť splniť vynesený rozsudok. Okrem toho obsahujú aj rad policajných predpisov, napríklad zákaz pochovávať mŕtvych v meste, zákaz nočných schôdzí ako aj zákaz verejne spievať alebo komponovať pesničky, ktoré by iným spôsobili hanbu. O to, aby sa právo premieňalo na prax a neostalo len mŕtvym textom sa starali úradníci. Ich povinnosťou bolo radiť občanom, ako postupovať pri súdnych konaniach, spolupôsobiť pri zmluvách a iných právnych úkonoch, aby ich účinky súhlasili s vôľou strán a neviedli k rozporom a vysvetľovať význam právnych noriem a podávať o nich odborné dobrozdania. Za republiky mal každý vyšší úradník právnické vzdelanie. Ďalšie z práv bolo aj rímske občianstvo. Právo rímskeho občianstva zabezpečovalo predovšetkým osobnú slobodu. Toto občianstvo však nenadobudol každý. Rímske občianstvo sa delilo na plnoprávne a neplnoprávne.

Plnoprávne zahrňovalo práva dvojakej kategórie: verejné a súkromné. Medzi verejné právo patrilo právo zúčastniť sa na ľudových zhromaždeniach a hlasovať na nich, právo kandidovať na úrady a v prípade zvolenia ich zastávať a právo odvolať sa na ľudové zhromaždenie v prípade trestu smrti a veľkej pokuty. Medzi súkromné právo patrilo právo uzavrieť manželstvo so všetkými právnymi dôsledkami (otcovská moc, občianstvo detí, právo na dedičstvo po otcovi a i.) a právo na neobmedzené vlastníctvo, zabezpečené súdnou ochranou. Neplnoprávne občianstvo bolo rozličného typu. Plebejci boli spočiatku občanmi bez verejných práv a s obmedzenými súkromnými právami (uznávali sa len manželstvá medzi pebejcami, nie s patricijmi). Ďalšími neplnoprávnymi občanmi boli otroci, ktorých potomci sa už stávali občanmi s plnými právami. Ďalší neplnoprávni občania boli latinovia, ktorí mali iba súkromné práva. Ak sa však prisťahovali do Ríma a platili cenzus tak sa stali plnoprávnymi občanmi. Rímske občianstvo bola jedna z inštitúcií, ktorá mala rozhodujúci vplyv na postavenie človeka. Občianstvo sa získavalo predovšetkým narodením v plnoprávnom manželstve, udelením a u otrokov prepustením na slobodu. Strácalo sa prijatím cudzieho občianstva, „stratou hlavy“, t. j. predaním občana do otroctva a padnutím do vojnového zajatia. Postupne sa formovalo aj právo na slobodné vierovyznanie. Konštantín I Veľký riešil túto otázku a rozhodol sa prijať kresťanstvo ako náboženstvo, keďže dovtedy bolo považované za sektu a kresťania boli prenasledovaní. Tento spôsob súdnictva a právny systém pretrval v nezmenenej podobe celú dobu. Neustále bol však dopĺňaný a obnovovaný.