Lockovým najznámejším dielom z oblasti politickej filozofie sú Dve pojednania o vláde, ktoré prvý krát vyšli v roku 1690. Locke v tej dobre prišiel s revolučnými myšlienkami o slobode človeka v spoločnosti a jeho zodpovednosti a funkcii.

Druhé pojednanie o vláde je výkladom Lockových názorov na človeka, spoločnosť a štát. Predmetom štúdia tu nie je biblický text, ale o jednotlivcovi a občianskej spoločnosti.
John Locke vychádza z vymedzenia prirodzeného stavu, charakterizuje zmluvu v spoločnosti o usporiadaní vzťahov z nej vytvárajúcu spoločnosť a dospieva k úvahám o najlepšom usporiadaní politických vzťahov.

Práca má 19 kapitol:
I. kapitola – O politickej moci
Je zhrnutím Prvého pojednania o vláde.

II. kapitola – O stave prirodzenom
Prirodzený stav je podľa Locka stav dokonalej slobody jednotlivca riadiť svoje konanie a nakladať so svojim majetkom. Je to stav všeobecnej rovnosti, v ktorom akákoľvek moc a práva sú vzájomné. Práve táto rovnosť tvorí základ záväzku jednotlivcov ku vzájomnej láske.

„Prirodzený stav je síce stavom slobody, ale nie je stavom ľubovôle. Hoci človek v tomto stave má nekontrolovateľnú slobodu voľne nakladať so svojou osobou alebo svojim majetkom, predsa nemá slobodu zahubiť seba samého.“

III. kapitola – O stave vojnovom
„Ak ktokoľvek slovom alebo činom prejaví, nie vášnivý, ale kľudný a uvážený zámer proti životu druhého človeka, privádza sa do vojnového stavu s tým, proti komu takýto úmysel prejavil. Takto vydáva svoj život moci druhého, lebo je rozumné a spravodlivé, aby som mal právo zabiť to, čo ma ohrozuje záhubou.“

Vyvarovaním sa vojnového stavu je možné vstúpením do spoločnosti a vzdaním sa prirodzeného stavu. Pretože keď je na zemi autorita, moc, ku ktorej sa je možné dovolať, tam je ďalšie trvanie vojnového stavu vylúčené a spor je touto mocou rozhodnutý.

IV. kapitola – O otroctve
Locke rozlišuje dva druhy slobody:
1. prirodzenú, ktorá spočíva v tom, že človek je slobodný od akejkoľvek vyššej moci na zemi, že nie je pod vôľou alebo zákonodarnou autoritou človeka, ale že jeho pravidlom je len prirodzený zákon
2. slobodu človeka v spoločnosti, ktorá spočíva v tom, že človek nie je pod žiadnou inou zákonodarnou mocou ako tou, ktorá bola zriadená dohodou v štáte

Preto jedinou možnou formou otroctva, ktorú Locke akceptuje, je prípad, keď sa človek pre nejaký čin, za ktorý si zasluhuje smrť, dostane do moci druhého a ten jeho usmrtenie odloží a užíva ho ku svojej vlastnej službe. Ak však otrok cíti, že tvrdosť, s akou s ním pán zaobchádza, prevažuje hodnotu jeho života, môže sa vzoprieť moci svojho pána a sám sa usmrtiť.

V. kapitola – O vlastníctve
Boh dal svet ľuďom, aby ho spoločne užívali. Zem a všetko, čo je na nej, bolo dané ľuďom spoločne na udržiavanie a pohodlie ich existencie. Ak však človek vyberie niečo z prírodného stavu a primieša k tomu svoju prácu (niečo, čo je jeho vlastné), stáva sa to jeho vlastníctvom. Tým, že k tomu pripojil vlastnú prácu, vylučuje spoločné právo iných ľudí na túto vec. („Hoci voda tečúca v prameni patrí každému, nikto nemôže pochybovať, že voda v džbáne patrí tomu, kto ju nabral.“)

VI. kapitola – O moci otcovskej
V tejto kapitole Locke oponuje zástancom absolutistickej vlády, ktorí chceli moc monarchu odvodzovať od tzv. otcovskej moci. Tvrdí, že otcovská moc by sa mala správnejšie nazývať „mocou rodičovskou“ a argumentuje to citáciou výrokov zo Starého a Nového zákona (napr. „Cti otca svojho i matku svoju.“), pričom zdôrazňuje dôležitú funkciu matky pri výchove detí.
Za rodičovskú moc považuje len povinnosť rodičov starať sa o svoje potomstvo „za nedokonalého stavu detstva.“

VII. kapitola – O politickej, čiže občianskej spoločnosti
Keď Boh stvoril človeka, vybavil ho takými vlastnosťami a pudmi, aby ho nútili žiť v spoločnosti a takisto ho vybavil rozumom a rečou, aby v nej zotrval a tešil sa z nej. Prvou spoločnosťou bola spoločnosť medzi mužom a ženou, ktorá dala počiatok spoločnosti medzi rodičmi a deťmi, ku ktorej bola časom pripojená spoločnosť medzi pánom a sluhom.
VIII. kapitola – O počiatku politických spoločností
„Ľudia sú od prirodzenosti všetci slobodní, rovní a nezávislí, nikto nemôže byť vysadený mimo tento stav a podrobený politickej moci druhého bez svojho súhlasu.“ Preto je každý viazaný súhlasom podrobiť sa väčšine, ktorá rozhoduje a jej uznesenia platia ako uznesenia celku.

IX. kapitola – O účeloch politickej spoločnosti a vlády
Nevýhodou neobmedzenej zvrchovanosti a slobody človeka nad svojou osobou a majetkom je, že v tomto stave je používanie jeho vlastníctva veľmi málo bezpečné a neisté. Preto hoci je človek v prirodzenom stave úplne slobodný, je plný obáv o svoj život, slobodu a majetok (čo Locke súhrnne nazýva vlastníctvom). Takže hlavným účelom, prečo sa ľudia spájajú do štátov a poddávajú sa vláde, je zachovanie ich vlastníctva.

Prirodzený stav tri hlavné nevýhody:
1. Chýba v ňom zavedený, známy a pevný zákon, prijímaný a uznávaný obecným súhlasom za merítko práva a bezprávia, teda za obecné pravidlo, ktoré by rozhodovalo všetky spory. Pretože aj keď je prirodzený zákon jasný, niektorí ľudia si ho potom môžu vysvetľovať po svojom.
2. Chýba tu známy a nestranný sudca s právomocou rozhodovať všetky spory podľa zavedeného zákona, pretože v prirodzenom stave sú všetci ľudia sudcami i vykonávateľmi zároveň a sú k sebe stranícki, opantaní vášňami a pomstou.
3. Chýba moc podporovať a zastávať rozsudok, ak je správny, a náležite ho vykonať, pretože potrestanie je často nebezpečné a môže priniesť záhubu tým, ktorí sa o to pokúsia.

Vstupom do spoločnosti sa človek vzdáva práva
a) činiť čokoľvek , čo považuje za vhodné pre zachovanie seba a iných, pokiaľ to dovoľuje prirodzený zákon. Tejto moci sa vzdáva, aby bola upravená zákonmi danými spoločnosťou, čím je jeho sloboda v mnohých veciach obmedzená.
b) trestať zločiny spáchané proti prirodzenému zákonu, tým, že sa zaviaže prispieť ku výkonnej moci spoločnosti, ako to jej zákon bude vyžadovať

X. kapitola – O štátnych formách
Locke rozlišuje podľa toho, kde spočíva najvyššia moc, teda moc zákonodarná, tieto formy štátu:
1. demokracia – väčšina má u seba celú moc spoločenstva, ktorú môže používať, aby dala spoločnosti čas od času zákony, ktoré potom vykonávajú ňou ustanovení úradníci
2. oligarchia – moc dávať zákony je v rukách niekoľko málo vybraných ľudí a ich dedičov alebo nástupcov
3. monarchia – moc je v rukách jedného človeka a
a) ak potom prejde do rúk jeho dedičov, je to dedičná monarchia
b) ak mu táto moc pripadá iba na dobu jeho života a tak, aby sa po jeho smrti moc menovať nástupcu vrátila väčšine, je to volebná monarchia

XI. kapitola – O rozsahu zákonodarnej moci
Napriek tomu, že legislatíva je najvyššou mocou, existujú pravidlá, ktoré tvoria hranice jej zvrchovanosti:
- zavedené zákony, majú byť jedným pravidlom pre chudobných i bohatých
- tieto zákony nemajú byť zamerané k inému účelu ako k dobru ľudí
- zákony nesmú ľudu ukladať dane z vlastníctva bez súhlasu ľudu, daného ním samým alebo jeho zástupcami
- legislatíva ani nesmie, ani nemôže preniesť moc ukladať zákony na niekoho iného alebo ju vložiť kamkoľvek, ale len tam, kam ju vložil ľud
XII. kapitola – O zákonodarnej, výkonnej a federatívnej moci štátu
„Zákonodarná moc je tá, ktorá má právo riadiť, ako sa má používať sila štátu pre zachovanie spoločenstva a jeho členov...V dobre usporiadaných štátoch je zákonodarná moc vložená do rúk rôznych osôb, ktoré keď sa náležite zhromaždili, majú sami o sebe alebo v spoločnosti s inými moc dávať zákony. Keď tak učinia, opäť sa rozídu a stávajú sa poddanými zákonov, ktoré sami vydali.“

XIII. kapitola – O podriadení štátnych mocí
„Môže byť len jedna najvyššia moc, to je legislatíva, ktorej všetky ostatné sú a musia byť podriadené, ale keďže legislatíva je iba zverenou mocou, aby jednala za určitými účelmi, zostáva stále u ľudu najvyššia moc odstrániť alebo zmeniť legislatívu, keď si myslí, že legislatíva jedna proti dôvere v nej vloženej.

XIV. kapitola - O prerogatíve
„Prerogatíva je moc v rukách kniežaťa starať sa o verejné dobro v takých prípadoch, v ktorých záleží na nepredvídaných udalostiach a ktoré určité a nemenné zákony nemohli bezpečne riadiť. Čokoľvek bude učinené pre dobro ľudu a zriadenie vlády na ich pravých základoch, je a vždy bude spravodlivá prerogatíva.“

XV. kapitola - O otcovskej, politickej a despotickej moci – uvažované pohromade
1. Otcovská alebo rodičovská moc je iba tá moc, ktorú majú rodičia nad svojimi deťmi, aby ich viedli k ich dobru, kým nedospejú.
2. Politická moc je tá moc, ktorú každý mal v stave prirodzenom a odovzdal ju do rúk spoločnosti a tým vládcom, ktorých spoločnosť nad sebou ustanovila v dôvere, že sa bude užívať pre jeho dobro a pre zachovanie jeho vlastníctva.
3. Despotická moc je neobmedzená, ľubovoľná moc, ktorú má jeden človek nad druhým a môže ho zbaviť života, kedykoľvek sa mu páči.

XVI. kapitola - O výboji
V tejto kapitole Locke obhajuje právo ľudu vzbúriť sa proti nespravodlivej vláde, keď tvrdí: „Žiadna vláda nemôže mať právo na poslušnosť od ľudu, ktorý s ňou slobodne nesúhlasil.“
Bezprávie a zločin sú rovnaké, či už ich spácha nositeľ koruny alebo niektorí bezvýznamný zloduch.
XVII. kapitola – O uchvátení
„Tak ako výbojom môže byť nazývané uchvátenie zo zahraničia, tak uchvátenie je i druh domáceho výboja s tým rozdielom, že uchvátiteľ nemôže mať nikdy právo na svojej strane. Ktokoľvek sa teda dostáva k výkonu nejakej časti moci inými spôsobmi ako tými, ktoré zákony spoločenstva predpísali, nemá právo aby ho poslúchali.“

XVIII. kapitola – O tyranii
Je to užívanie moci, ktorú má niekto v svojich rukách, nie pre dobro tých, ktorí sú pod ňou, ale pre svoj vlastný, osobný, zvláštny prospech, kde vládca dáva nie zákon, ale svoju vôľu za pravidlo.“

Najdôležitejším rozdielom medzi legitímnym kráľom a samozvaným tyranom je ten, že pyšný a ctižiadostivý tyran si myslí, že jeho kráľovstvo a ľud sú určené iba pre ukojenie jeho prianí, ale riadny a spravodlivý kráľ naopak uznáva, že on sám je určený, aby sa staral o bohatstvo a vlastníctvo svojho ľudu.

XVIX. kapitola – O zániku vlády
Dôvody zániku vlády podľa Locka sú:
1. vpád cudzej sily
2. zmena legislatívy – a to:
a) keď jednotlivá osoba alebo knieža kladie svoju vlastnú ľubovôľu na miesto zákonov, ktoré sú vôľou spoločnosti (ktorú prehlásila legislatíva)
b) keď knieža zabraňuje legislatíve, aby sa zhromažďovala vo svoj náležitý čas alebo aby jednala slobodne v zhode s tými účelmi, pre ktoré bola zriadená
c) ak sa ľubovoľnou mocou kniežaťa bez súhlasu a proti jeho obecnému súhlasu zmenia voliči alebo spôsob voľby
d) ak knieža alebo legislatíva vydá ľud do poddanstva cudzej moci
3. ak ten, kto má najvyššiu výkonnú moc, zanedbáva túto úlohu a vzdáva sa jej, takže zákony nemôžu byť vykonávané
4. ak legislatíva alebo knieža konajú proti dôvere v nich zloženej

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

John Locke: Druhé pojednanie o vláde