Ustaraný cisár

Po ničivých vojnách s Turkami koncom 17. storočia sa zdalo, že v Európe konečne nastanú mierové časy. Avšak už začiatkom 18. storočia sa celá Európa opäť stala jedným veľkým bojiskom. V tejto neľahkej situácii nastúpil v habsburskej monarchii na cisársky trón Karol VI., ktorý sa stal aj uhorským kráľom. Záujem monarchie sa po strate nároku na španielsky trón sústredil na juhovýchod Európy proti Osmanskej ríši. Vypukla vojna. Cisárska armáda na čele s Eugenom Savojským porazila Turkov pri Petrovaradíne a Temešvári a roku 1717 dobyla Belehrad. Na základe mieru získalo cisárstvo ďalšie územia. Habsburská ríša už ako podunajská veľmoc patrila k najväčším a najbohatším európskym krajinám. Navyše Karol VI. sa rozhodol konkurovať Anglicku, Francúzku a Španielsku pri celosvetovom podnikaní.

Mestá Terst a Fiume [dnešná Rijeka] spájali s Viedňou nové cesty. Na viedenských uliciach sa objavili obchodné filiálky Grékov, Arménov, Peržanov a Arabov. Keďže cisár Karol VI. nemal mužského potomka, veľmi sa obával o následníctvo. Všetky významné európske dynastie boli spriaznené sobášmi, a tak vznikali spory o dedičské nároky a z toho aj vojny o,,dedičstvo". Karol VI. začal vyvíjať horúčkovitú činnosť. Roku 1713 vydal tzv. pragmatickú sankciu-zákon, ktorý v habsburských krajinách zaručoval nástupnícke právo žien na trón a potvrdzoval jednotu dedičných krajín. Pragmatická sankcia však mala nadobudnúť platnosť až vtedy, keď ju schvália snemy krajín na pamätnom zasadnutí uhorského snemu, ktorý mal sídlo v Bratislave. Na sneme, najvyššom stavovskom orgáne Uhorska sa prerokúvali dôležité politické, hospodárske a vojenské otázky krajiny. Karol VI. venoval väčšinu svojho života úsiliu o uznanie pragmatickej sankcie. Tomu podriaďoval vnútornú i zahraničnú politiku. Obetoval niektoré územia, viedol viacero vojen, v ktorých však nemal šťastie, a jeho pozícia v Európe bola slabá. Keď po smrti KarolaVI. nastúpila na tróm jeho dvadsaťtriročná Mária Terézia, stála pred neľahkou úlohou.