SLOVÁCI V HABSBURSKEJ RÍŠI
1526 - 1608
1. VÝVOJ PO MOHÁČSKEJ BITKE

CHRONOLOGICKÝ PREHĽAD
1526 – bitka pri Moháči
1538 – mier medzi Ferdinandom I. a Jánom Zápoľským vo Veľkom Varadíne
1541 – Turci zriadili Budínsky pašalík
1593 – 1606 – tzv. pätnásťročná vojna s Turkami
1608 – bratislavský snem prijal Mateja Habsburského za uhorského kráľa a potvrdil výsledky viedenského
mieru z roku 1606

Zápas o Uhorsko
Po smrti Ľudovíta II. Jagelovského v moháčskej bitke roku 1526 sa uvoľnil český aj uhorský trón. Kým česká šľachta už v októbri 1526 prijala Ferdinanda za českého kráľa, v Uhorsku sa šľachta rozdelila na dve skupiny. Jedna skupina hneď v novembri zvolila a za kráľa korunovala najbohatšieho magnáta Jána Zápoľského. Druhá skupina – vysoká šľachta zo západouhorských stolíc – v Bratislave v decembri toho istého roku zvolila za uhorského kráľa Ferdinanda Habsburského. Ferdinand opieral svoje nároky na trón o zmluvy s Vladislavom II. Jagelovským z roku 1515.
Pomocou nemeckých žoldnierov Ferdinand vytlačil Zápoľského vojská z Podunajskej nížiny a v novembri 1527 sa aj on nechal korunovať za kráľa. Uhorsko teda malo dvoch kráľov. Tí medzi sebou bojovali a získali stúpencov rozdávaním majetkov, ktoré skonfiškovali svojmu protivníkovi.
Zápoľský zložil tureckému sultánovi Suleymanovi II. vazalský sľub a využíval jeho podporu v boji proti Ferdinandovi. To malo vážne následky na ďalší vývoj. Turci sledovali svoje vlastné záujmy a podnikali pustošivé vpády do stredu Podunajskej nížiny, pri ktorých prenikli aj na južné Slovensko.

Po dlhoročných bojoch obaja protivníci – Ferdinand i Zápoľský – roku 1538 uzavreli mier vo Veľkom Varadíne. Ponechali si tie územia, ktoré dovtedy ovládali. Zápoľský sľuboval, že po jeho smrti pripadne jeho územie Ferdinandovi. Keď sa mu roku 1540 narodil syn Ján Žigmund a Zápoľský zakrátko zomrel, jeho dedičia nerešpektovali výsledky varadínskeho mieru a požiadali tureckého sultána Suleymana II. o pomoc. Ten žiadosť využil, vojensky obsadil stred Podunajskej nížiny a zriadil tureckú provinciu (pašalík) s centrom v Budíne. Uhorsko sa v roku 1541 rozpadlo na tri časti_ Budínsky pašalík, Sedmohradské kniežatstvo (kam Turci vytlačili Zápoľského dedičov) a zvyšok kráľovstva, ktorý ovládal Ferdinand I. Bolo to územie Slovenska a úzky pás stolíc na západnom uhorskom pohraničí dotýkajúci sa Rakúska a Chorvátska.

Centralizačné pokusy Ferdinanda I., reformy štátnej správy
Ferdinand I. i jeho nástupcovia sa snažili vybudovať jednotnú centralizovanú ríšu, ktorá mala zamedziť odstredivým snahám uhorskej i českej šľachty. V Čechách sa mu to podarilo roku 1547, deď potlačil odboj českých stavov a miest. V Uhorsku bola iná situácia. Hlavný nepriateľ – Turci – stále viazal uhorské vojenské sily, preto Ferdinand nemohol proti opozícii šľachty postupovať tak tvrdo ako v Čechách. Ústredné úrady sa po tureckej okupácii Budína presťahovali do Bratislavy. Presťahovala sa sem aj Uhorská komora (1531). Mala na starosti hospodárskej otázky, najmä vyberanie daní od poddaných a miest, správu kráľovských majetkov a vyberanie pohraničných ciel. V prípade neobsadených miest cirkevných hodnostárov komora vyberala aj cirkevné desiatky, ktoré používala na financovanie vojenských operácií a obranu krajiny proti Turkom.

V Bratislave krátko pôsobila aj Uhorská kancelária, ktorá mala byť najvyšším administratívno-správnym orgánom v krajine. Ferdinand ju roku 1529 presunul do Viedne, kde zanikla ako oddelenie Dvorskej kancelárie. Oveľa väčšiu právomoc získala Miestodržiteľská rada (zriadená roku 1542), ktorá v mene panovníka spravovala Uhorsko. Členmi Miestodržiteľskej rady boli vysokí cirkevní hodnostári, ktorým panovník dôveroval väčšmi ako uhorskej šľachte.