Podľa starých Egypťanov každá bytosť bola súhrnom elementov a rozličných vlastností a bola neobyčajne zložitá. Telo, nazývané džet, hau alebo chet, čo povodne označovalo údy a brucho, bolo predurčené na smrť, po ktorej sa nazývalo chat. Smrť oddelila od tela istý druh substancie nazývanej šut. Táto substancia bola svojím spôsobom napojená na sféru sexuálnej energie jednotlivca a v Neskorom období bola zjednodušene stotožnená s duchom alebo prízrakom mŕtveho. Srdce, ib, bolo sídlom emócií, citov, ale aj racionálneho uvažovania a vôle. Z Knihy mŕtvych možno vyvodiť, že práve srdce končilo na váhe boha Anupa, z čoho sa dalo určiť, či si daná osoba za svoj život zaslúži odmenu, alebo potrestanie. S menom jednotlivca boli spojené aj dôležité práva. Poznať meno určitej osoby, ale aj nejakého boha, znamenalo poznať jeho individualitu a možnosť nadviazať s ním vzťah. Ak sa mohlo meno používať v prosbách, modlitbách alebo pri rituáloch na uzmierenie bohov, mohli ho používať aj čarodejníci v kliatbach. Starí Egypťania už odpradávna s každým jednotlivcom spájali ka, dvojníka, zdroj životnej energie, ktorá umožňovala rast a výživu danej osoby. Po smrti jednotlivec prekročil bariéry zjavného sveta a stal sa skutočným ka.

Ďalší život po smrti bol možný iba preto, že ka sa živil pohrebnými obetami, konanými v jeho mene. A napokon, každý jednotlivec mal svojho ba, božskú bytosť, schopnú prechádzať zo sveta reálneho do sveta imaginárneho. Ba, zobrazovaný ako vták s ľudskou hlavou, navštevuje po smrti i naďalej svoje obľúbené miesta: pohrebnú kaplnku a mŕtve telo.
Súhrn mumifikačných rituálov a kult mŕtvych založený na tejto viere bol pre ľudí žijúcich v klasickom období zrejme veľmi zvláštny. A hoci boli schopní po mnohých stáročiach rituály rekonštruovať, neboli už schopní celkom pochopiť ich symbolický význam. Podľa starých Egypťanov sa mohol ba vrátiť a navštíviť telo a ka našiel svoju potravu iba vtedy, ak telo ostalo celé a zaobchádzanie s ním sa podriadilo zvláštnemu kultu. Herodotos, ktorý písal v 5.stor. p.n.l., a Diodóros Sicílsky, ktorý tvoril v polovici 1.stor. p.n.l., nám zanechali prené opisy mumifikácie. Odborníci najprv cez nosovú dutinu vybrali mozog a špeciálnou tekutinou vypláchli lebečnú dutinu. Potom obrúseným kameňom narezali brušnú dutinu a vnútornosti vybrali, umyli a ošetrili. Brušnú dutinu naplnili myrhou, kasiou a ďalšími vonnými rastlinami. Telo po celých sedemdesiat dní potierali nátronom, ktorý ho vysušil. Aby sa zabránilo jeho ochabnutiu, vypchali ho ílom, pilinami a ďalšími materiálmi. Telo premastené živicami a olejmi napokon zavinuli do bielych ľanových ovínadiel, medzi ktoré kládli čarovné a mocné amulety. Na viečka položili kamenné oči. Božské oko vedžat ostalo na bruchu na mieste rezu, na prsiach ležali doštičky zo vzácnych kovov, kameňov a smaltu, zobrazujäce ochranné božstvá, ako napríklad bohyňu- supicu Nechbet alebo okrídlenú bohyňu-kobru Wadžet. Amulety mali chrániť mŕtveho a viesť ba pri hľadaní tela.