Sakkara a Gíza

Keď cestovateľka Amélia Edwardsová navštívila v roku 1870 Džoserovu pyramídu v Sakkare, bol komplex z veľkej časti zasypaný pieskom. Napokon, takto vyzerá i na dobovej rytine, kde sa medzi kameňmi a pieskom akoby na objednávku romantického egyptológa objavujú osamelé postavy ťaviarov. Čo sa týka Stupňovitej pyramídy, ktorá je najväčšia v Sakkare a takmer rovnako veľká ako Chefrenova, jej poloha je taká krásna, jej architektúra taká výnimočná a jej vek taký vysoký, že problémy veľkosti sa nakoniec ukazujú zanedbateľné... Stála už 500 alebo 700 rokov, keď kráľ Cheops začal so stavbou pyramídy... Mala dvetisíc rokov, keď sa narodil Abrahám. Amélia Edwardsová sa pomýlila v časových údajoch uvádzaných v súvislosti s touto stavbou. Ťažko jej však môžeme nedať za pravdu, keď o tomto monumente napísala: „Predstavivosť zmeravie pred takouto priepasťou času.“ Dnes vieme, že Džoser, jeden z kráľov III. dynastie, žil v 27.storočí p.n.l. Na jeho veľkolepom pohrebnom komplexe v Sakkare prekvapí najväčšmi dokonalý výraz členitého ideologického a náboženského videnia sveta, dosiahnutý v takých dávnych časoch a tak dômyselne prepojený s úlohou faraóna, s jeho božským pôvodom a s ideou ďalšieho života jeho duše po smrti.

Na vtedajších nápisoch nebol Džoser nikdy označovaný týmto menom, ale menom Nečerejchet, menom kráľa, ktorý je stelesnením Hora. Meno Džoser sa začalo objavovať až o mnoho storočí neskôr, v období XII.dynastie Chasechemweja. Ten, takisto ako ostatní panovníci z najstarších dynastií, sídlil v Abydose. Tam si aj začal stavať hrobku, ale zmenil názor a za miesto večného odpočinku si zvolil oblasť budúceho Memfisu, presnejšie Sakkaru, ležiacu južne od Gízy. Pomenovanie miesta je nové, odvodzuje sa od mena starého egyptského boha Sokara, ktorý ochraňoval kráľovskú nekropolu. Z nového hlavného mesta mohli faraóni lepšie kontrolovať nepokojné oblasti v Delte. Džoser vládol 29 rokov. Pripisujú sa mu vojenské výpravy do Sinajskej púšte. Svedčia o tom maľby s jeho menom, ktoré zanechali vojenské jednotky vo Wádí Maghare. Menej pravdepodobné je, že dobyl veľkú časť Núbie.

Sakkara má dnes charakter súboru pohrebísk, ktoré sa rozprestierajú na takmer ôsmich kilometroch, a je zahalená tisícročným tajomstvom. Nachádza sa tu pohrebná stavba, ktorá bola identifikovaná ako hrob prvého faraóna I.dynastie menom Aha, ktorý sa ujal moci po mýtickom kráľovi a dobyvateľovi Menim (Menejovi). To vedie k domnienke, že hroby faraónov I.dynastie, ktoré boli objavené v Abydose v Hornom Egypte, boli obyčajnými kenotafmi a že všetci najstarší egyptskí králi boli v skutočnosti pochovaní v Sakkare. Nech to už bolo akokoľvek, na počiatku 3.tisícročia p.n.l. boli v Sakkare pochovávaní významní kráľovskí úradníci. Medzi nimi aj istý Nebetka, pochovaný do vyššej stavby s lichobežníkovým prierezom, ktorej sa hovorí mastaba. Obsahuje stupne, ktoré boli neskôr prekryté novou výstavbou. Celý projekt mohol neskôr inšpirovať stavbu kráľovského architekta a Džoserovho vezíra Imhotepa.

Imhotep bol autorom pohrebného komplexu svojho pána a v nasledujúcich storočiach mu bola navyše prisúdená úloha literáta a učenca. O 2000 rokov neskôr, v 6.storočí p.n.l., bol Džoserov architekt na veľkej časti egyptského územia povýšený medzi uctievané božstvá, a navyše mu bol prisúdený vynález písma. Gréci, ktorí vtedy poznali rozličné aspekty egyptského náboženstva, ho pripodobnili k Asklepiovi, svojmu bohu lekárstva.
Džoserov súbor pohrebných stavieb je umiestnený vnútri rozľahlého obdĺžnikového priestoru ohradeného múrom z bieleho kameňa, dlhým asi jeden a pol kilometra a pôvodne viac než 10 metov vysokým. Striedajú sa v ňom výčnelky s výklenkami a obsahuje najmenej 14 nepravých dverí. Celok vzbudzuje záhadný a monumentálny dojem. Vnútorné stavby sú v mnohých prípadoch skutočne iba priečeliami, za ktorými sa skrývajú masívne kamennú podpery. Stavby v podstate tvoria dve zrkadlové skupiny: zdá sa, akoby ustavične poukazovali na existujúci dualizmus medzi Horným a Dolným Egyptom, dvoma národmi zjednotenými pod vládou faraónov. V múre existoval iba jediný skutočný vchod, brána široká len jeden meter v juhovýchodnom rohu. Prechádzalo sa ňou do dlhého, úzkeho koridoru lemovaného vysokými kamennými stĺpmi.
Koridor doviedol návštevníka na rozsiahle priestranstvo oproti južnej stene pyramídy, najdôležitejšej stavbe celého komplexu. Tu, v juhovýchodnom rohu, sa nachádzala pohrebná stavba, ktorá v zmenšenej mierke kopírovala podzemné komory a chodby pyramídy. Význam tejto stavby je nejasný, hoci Philippe Lauer, francúzsky egyptológ, ktorý v minulom storočí strávil celý život skúmaním Džoserovho komplexu, bol presvedčený, že ide o hrobku, v ktorej boli uložené kráľove vnútornosti, vybraté z tela pred mumifikáciou.
Džoserova pyramída je vlastne výsledkom najmenej šiestich po sebe idúcich projektov. Architekt začal stavať na obdĺžnikovom pôdoryse mastabu, ktorú potom rozšíril. Tretí plán zmien bol ihneď zavrhnutý. Štvrtý sa zakladal na myšlienke stupňovitej pyramídy, ktorá sa v piatom návrhu zmenila n monument zo šiestich stupňov s rozmermi základne 109 a 121 metrov. A konečný šiesty plán pozmenil vonkajší plášť pyramídy. Možno, že táto séria zmien projektu a jeho rozširovanie odráža narastajúcu moc a bohatstvo samotného Džosera. Pohrebná komora bola napokon umiestnená v pôvodnej primitívnej mastabe. Tu sa našli zostatky faraóna poznačené drancovaním starovekých lupičov.

Vnútrajšok pyramídy preskúmali v roku 1818 Taliani Enrico Menu de Minutoli a Gerolamo Segato, ktorí pracovali pre pruskú vládu. Zistili, kde sa nachádza hlavná šachta a žulový sarkofág pokrytý nápismi, v ktorom bol nepochybne pochovaný kráľ. V čase objavenia bol sarkofág vykradnutý. Hrob bol znesvätený už v staroveku. Pohrebná maska pokrytá zlatom a dva sandále nájdené obďaleč tvorili možno časť faraónovej múmie. Segato, ktorý pokračoval v prieskume, našiel v roku 1821 dve miestnosti úplne pokryté modrou majolikou. V egyptologickej literatúre sú známe ako „modrú komnaty“. Džoserova maska a topánky skončili neskôr, spoločne s loďou, ktorá nájdené predmety prevážala, na dne Severného mora v ústí Labe. Anglický plukovník Howard Wyse objavil v roku 1837 vnútri pyramídy ďalšie šachty. V jednej z nich sa nachádzal akýsi sklad múmií bez akejkoľvek výbavy. Uplynulo takmer celé storočie, kým boli objavené ďalšie prázdne miestnosti a chodby v základni pyramídy. Nové objavy uskutočnili Cecil Firth a Philippe Lauer, ktorí našli ďalšie dve bohato zdobené „modré komnaty“ spojené s prvými. V blízkosti sarkofágu našiel Lauer ľudskú nohu, zrejme všetko, čo zostalo z Džoserovho tela. Obaja archeológovia sa dostali aj k systému deviatich rovnobežných chodieb pri východnej stene pyramídy, kde boli pochovaní členovia kráľovskej rodiny.

Objavili aj alabastrový sarkofág, ktorý patril malému osemročnému chlapcovi. V šiestej a siedmej chodbe sa pre zrakmi prekvapených archeológov objavili najrozličnejšie nádoby navŕšené až po strop a vyrobené z keramiky, alabastru i polodrahokamov. Obradná cesta pozdĺž stien pyramídy pretínala takzvané nádvorie hebsed, nádvorie jubilea, ktoré bolo obklopené početnými kaplnkami rozmiestnenými nad vzostupnou cestou. Podľa Lauera kaplnky slúžili všetkým hlavným božstvám. Odtiaľ návštevník pokračoval severným smerom a ocitol sa pre dvoma budovami, známymi ako Dom juhu a Dom severu. Boli to dve dokonalé stavby, zvonku mohutné, ale s prekvapujúco malými miestnosťami vnútri.
Na severnej strane pyramídy bol objavený hlavný zádušný chrám, ktorý tvorili komory, nádvorie, stĺporadie a šachty, prepojené s ďalšími podzemnými priestor ohradený múrom, kde „žila“ panovníkova socha. Socha bola sídlom ka, duše mŕtveho, a dívala sa na vonkajší svet úzkym otvorom, vo výške očí. Džoserova socha, zhotovená z maľovaného vápenca, stála ešte vo svojej komnate. Teraz sa nachádza v Egyptskom múzeu v Káhire.

Napriek úsiliu archeológov zostáva Džoserov komplex stále čiastočne A, kňazi a správcovia, ktorí sa v priebehu 3.storočia p.n.l. dávali pochovávať do hrobov postavených ako mastaby, teda do obdĺžnikových stavieb so šikmými stenami. Najprv sa stavali zo suchých tehál a neskôr, od II.dynastie, aj z kameňa. Z nadzemnej časti vybiehala rampa alebo šachta, ktorou sa schádzalo do podzemia až k pohrebnej komore. Od obdobia IV.dynastie sa komora delila na niekoľko rôznych priestorov, ktorých steny boli bohato zdobené farebnými reliéfmi a výklenkami so zobrazeniami mŕtveho v plastickom reliéfe (tonde)- Reliéfy z týchto hrobov patria medzi najvzácnejšie pramene pre štúdium egyptskej spoločnosti. Okrem scén spojených so samotným pohrebným rituálom zachytávajú aj aktivity, ktoré úradník vykonával pre svojho pána. Zobrazujú lovecké scény z poľovačiek a rybolovov, chvíle odpočinku, poľnohospodárske práce, scény z rodinného života, významné momenty remeselníckej výroby, ako je spracúvanie medi a drahých kovov, výroba kamenných nádob, tkanie. Nie je tu nič osobné o mŕtvom: nápisy a zobrazenia sa týkajú výlučne úlohy, ktorú mal v štátnej byrokracii, jeho titulov a uznania, ktorého sa mu dostalo po smrti. Prvé skutočné pyramídy vybudoval Snofru, prvý kráľ IV.dynastie, na juhu Sakkary. Z dokumentov vyplynulo, že Snofru dal postaviť dve pyramídy. Tie vlastne odrážali tradičnú tému zdvojenia kráľovskej hrobky, pretože faraón bol kráľom Horného i Dolného Egypta. Archeológia však prisúdila tomuto aktívnemu staviteľovi najmenej tri pyramídy. Dve sa nachádzajú pri Dahšúre. Je to takzvaná Červená pyramída, ktorá dostala pomenovanie podľa farby kameňa svojho vnútorného jadra. Druhej sa pre narušený uhol sklonu hovorí Lomená. Tretia pyramída, ktorú dal Snofru postaviť, sa dvíha z púšte v Médúme. Typická je svojimi stupňami a vnútornými výplňami i charakteristicky narušeným tvarom. Archeológov postavila pre množstvo nevysvetlených problémov. K pyramíde v Médúme sa prichádza po obradnej trase, ktorú tvorí „dolný chrám“, prístupová kamenná rampa a „horný chrám“ spojený s pyramídou.
Chufu, v gréckom prepise Cheops, Snofruov syn, bol staviteľom Veľkej pyramídy v Gíze. Tá vďaka výške 137 metrov (pôvodne to bolo dokonca 146 metrov) dominuje celému pohrebnému okrsku. Veľkej pyramíde chýba obkladový plášť, ktorý odstránili Arabi, a 12 vrstiev kvádrov na vrchole. Zo všetkých pyramíd z obdobia IV.dynastie sa iba v Cheopsovej nachádzajú pohrebné komory vnútri samotnej stavby, a to na vyššej úrovni, než je jej základňa. Komora nazývaná „Kráľovnina“, postavená podľa pôvodného projektu, sa nachádzala presne na vnútornej osi stavby. Po úprave projektu bola druhá komory, nazývaná „Komora so sarkofágom“, postavená trochu vyššie a mimo osi. Nad ňou bolo objavených ďalších päť priestorov nad sebou. Mali pravdepodobne znížiť váhu obrovského množstva kameňa. K Veľkej pyramíde pôvodne patril kultový komplex s dvoma chrámami a dlhou kamennou rampou. Na východnej strane pyramídy bol v roku 1925 objavený jediný nedotknutý kráľovský hrob z obdobia Starej ríše: hrobka Hetepheres I., Snofruovej manželky a Cheopsovej matky.

Je veľmi pravdepodobné, že hrob bol premiestnený do Gízy potom, ako ho krátko po pohrebe v Dahšúre vykradli, pretože sarkofág bol prázdny. Komora obsahovala všetky poklady nedotknuté: alabastrové nádoby, vrátane kanôp s vnútornosťami mŕtvej, vzácne šperky z lazuritu, karneolu, malachitu, toaletné potreby i pozlátené drevené zariadenie. Všetka kráľovnina výbava, i keď bez jej tela, je teraz uložená v bezpečí Egyptského múzea v Káhire. V roku 1954 sa pri úpätí Cheopsovej Veľkej pyramídy našli dva výnimočné drevené člny. Boli dosť zničené, ale dali sa opraviť. Jeden je uložený v múzeu blízko miesta, kde ho našli. Člny zrejme symbolizovali moc faraóna, ktorý sa tak staval na roveň bohu Slnka Reovi pri ceste do ríše tieňov. Možno to boli bárky skutočne použité v pohrebnom sprievode.
Rachef alebo Chefren, Cheopsov syn, postavil druhú veľkú pyramídu v Gíze. Pôvodne bola vysoká 143, dnes má iba 136 metrov. Aj k nej patrili zádušné chrámy, rampa a Veľká sfinga, obrovský portrét panovníka zobrazeného s telom leva a tvárou človeka-boha. Ďalší výraz viery v božský pôvod kráľa. V šachte vnútorného chrámu sa našla nádherná Chefrenova socha z čierneho dioritu. Dnes je uložená v Egyptskom múzeu v Káhire. Panovník sediaci na tróne sa objavuje so sokolom, symbolom boha Hora, ktorého kráľ stelesňoval.

Menkaure alebo Menkovre, Chefrenov syn, dal neskôr pre seba postaviť tretiu pyramídu, ktorá bola takmer o polovicu nižšia ako pyramídy jeho predchodcov. O dvetisíc rokov neskôr položil Herodotos základ tradície, podľa ktorej boli Cheops a Chefren bezcitní utlačovatelia krajiny a Menkaure umiernenejší a ľudskejší panovník.
Malé rozmery jeho pyramídy akoby naozaj dokumentovali krízu absolútnej kráľovej moci. Ten bol pravdepodobne nútený podeliť sa o moc a bohatstvo s príslušníkmi kléru a aristokracie.
Menkaureho syn Šepseskaf dokončil práce na pohrebnom komplexe svojho otca pomocou úsporných opatrení, používajúc aj lacné materiály, napríklad nepálené tehly.
Neskôr prerušil dynastickú tradíciu pochovávania v Sakkare. Okrem toho dal pred pyramídou prednosť inému monumentálnemu hrobu v podobe obrovského sarkofágu. Taký hrob mala v Gíze jeho manželka, kráľovná Chentkaus I.