Prví roľníci

Klimatické zmeny
Okolo 10 000 rokov pred Kr. nastali v oblasti Stredozemného mora výrazné zmeny v podnebí. Skončila sa posledná ľadová doba, ľadovce ustúpili na sever. Podnebie nadobudlo v podstate dnešný charakter: mierna subtropická klíma s dostatočnými zrážkami. Územia okolo Stredozemného mora, predovšetkým v Prednej Ázii, sa zmenili na savany. Objavili sa na nich rastliny a zvieratá, ktoré tu dovtedy nežili. Vhodné klimatické podmienky spôsobili, že ľudia prestali byť závislí od okolitej prírody a naučili sa vyrábať potraviny.
Asi 10 000 – 8 000 rokov pre Kr. sa začala mladšia kamenná doba – neolit. Toto obdobie malo veľký význam vo vývoji ľudskej spoločnosti, ktorá prechádzala od obdobia závislosti od prírody k osamostatneniu sa od prírodných procesov. Vývoj od zberu potravín k ich výrobe však určovali prírodné podmienky, ktoré neboli vo všetkých oblastiach rovnaké. Preto sa v jednotlivých oblastiach začína výroba potravín v rôznom období.
Najvhodnejšie podmienky boli na Blízkom východe v oblasti, ktorú historici nazývajú úradný polmesiac. Sú to krajiny od Cypru cez Malú Áziu, územia na hornom toku riek Tigris a Eufrat až po územie Egypta. Predovšetkým Tigris, Eufrat a Níl prinášali v čase záplav dostatok vody, ktorú však bolo potrebné rozvádzať na polia systémom kanálov a nádrží. Tieto vody prinášali aj úrodné bahno, ktoré pravidelne obnovovalo úrodnú silu pôdy.

Domestikácia rastlín a zvierat
Ľudia si začali všímať pravidelný cyklus rozmnožovania niektorých rastlín a zvierat. Spomedzi rastlín predovšetkým niektoré druhy tráv s jedlými zrnkami. Pozorovali, ktoré druhy sú najlepšie a dávajú najviac úrody. Tie začali vyberať, vytvárali im vhodné podmienky na rast (vhodná pôda, dostatok vlahy), a tak z nich vypestovali prvé kultúrne rastliny – obilniny jačmeň a pšenicu. Postupne zvládli aj pestovanie ďalších rastlín, a to strukovín (bôb) a olejnatých rastlín (sezam).
Najvhodnejšie podmienky na výrobu potravín boli v širokom oblúku, ktorý sa označuje ako „úrodný polmesiac“. Zahŕňal územie od ostrova Cyprus cez Malú Áziu až do Mezopotámie. Ďalšie vyspelé civilizácie vznikali okolo veľkých riek, kde bol dostatok vody na zavlažovanie polí.
Podobný proces prebehol aj v zdomácňovaní zvierat. Ľudia si najprv vybrali ovce a kozy, ktoré poskytovali mäso, mlieko a ďalšie produkty. Mladšie kusy chovali v ohradách a spotrebovali ich až v čase núdze. Z kože zabitých zvierat si pripravovali odevy alebo iné potrebné veci (vrecia, laná), spracúvali aj kosti a rohy zvierat.
Prechod k výrobe potravín bol dlhodobý proces. Spočiatku si ľudia vyrábali len asi 10 percent potravín, až koncom 6. tisícročia vyrobené potraviny pokryli 100 percent ich spotreby. Popritom však lovili divoké zvieratá, chytali ryby a zbierali ustrice ako doplnkové zdroje potravín.
Celý proces výroby potravín a následné zmeny vo vtedajšej spoločnosti odborníci nazývajú neolitická revolúcia. Priniesol totiž zásadnú zmenu v postoji človeka k prírode: začal ju využívať vo svoj prospech. Ľudstvo objavilo pravidelnosť striedania ročných období a biologických cyklov v rastlinnej a živočíšnej ríši. Skončilo sa obdobie úplnej závislosti od prírody a začal sa proces jej postupného podmaňovania.
Najvhodnejšie podmienky na výrobu potravín boli na Blízkom východe, a to na území na severe ohraničenom Čiernym a Kaspickým morom, na východe Perzským zálivom, na západe pobrežím Stredozemného mora a na juhu Sinajským polostrovom. V Afrike boli najvhodnejšie podmienky v údolí rieky Níl, ale neolitická kultúra sa sem rozšírila z Blízkeho východu. V Indii vznikli najlepšie podmienky v údolí riek Indus a Ganga a v Číne okolo riek Jang-c - ťiang a Chuang-che.

Vznik roľníckych osád
Výroba potravín, predovšetkým pestovanie obilnín, spôsobila výrazné zmeny v živote obyvateľstva. Ľudia opúšťali horské a podhorské oblasti a sťahovali sa pozdĺž Eufratu a Tigrisu na juh, kde bola úrodnejšia pôda a dostatok vody na zavlažovanie polí. Pôdu pre osiatím upravovali drevenými palicami a hákmi, po zasiatí semien ju zavlažovali a chránili pre vtákmi a divými zvieratami.
Keďže sa ľudia sťahovali do údolí riek, nemali k dispozícii jaskyne a museli si stavať vlastné obydlia – prvé domy, ktoré zoskupovali do väčších celkov – dedín. Domy boli spočiatku pomerne rozsiahle, v jednom pravdepodobne bývalo viacero rodín, až postupne sa stavali menšie domy pre jednu rodinu.
Obyvateľstvo prvých dedín bolo pokrvne príbuzné, čo odrážajú aj náboženské kulty. Stavali sa prvé svätyne, v ktorým uctievali spoločného predka rodiny., predovšetkým matku rodu. Žena, ktorá zabezpečovala pokračovanie rodu, mala v týchto poľnohospodárskych dedinách významné postavenie. Dôkazom sú aj archeologické nálezy sošiek zobrazujúcich ženu so zvýraznenými pohlavnými znakmi (prsia, lono), často s dieťaťom. Tieto sošky, nazývané venuše, sú významným dokladom nadvlády ženy v spoločnosti (matriarchát).
Členovia rodiny a dediny pracovali na pôde spoločne bez rozdielu pohlavia. Dostatok potravy sa priaznivo odrazil na počte príslušníkov dedín, ktoré sa rozrástli až na niekoľko sto členov.
Výroba potravín si vynútila zmeny aj v ich príprave. Obilniny i mäso si ľudia začali pripravovať pravidelne na ohni. Čiže potrebovali nádoby na varenie a uskladnenie. Vznikla keramika – hlinené, v ohni vypálené misky a hrnce.
Chalkolit
Na konci neolitu sa začína deľba práce, predovšetkým v remeselnej výrobe. Na poliach členovia dediny pracovali spoločne, ale pracovné nástroje si každá rodina vyrábala sama. Ako sa rozrastala výroba potravín, špecializovali sa niektoré skupiny obyvateľstva na výrobu pracovných nástrojov. Tento proces sa urýchlil vtedy, keď ľudia odhalili tajomstvo výroby kovov (5 200 – 3 500 pred Kr.) Najprv objavili niektoré kovy (zlato) v prírode v čistej podobe, neskôr sa naučili získavať kovy z rúd. Výroba kovov si vyžadovala špeciálne znalosti, ktoré sa odovzdávali z generácie na generáciu. Keďže kováči nemali čas venovať sa výrobe potravín, zásobiť ich potravinami museli iní obyvatelia. Špecializácia znamenala vyššiu produktivitu práce, viac remeselných výrobkov i potravín. Zvyšovanie výroby potravín i remeselných výrobkov si vynútilo vznik prvých foriem výmenného obchodu.
V dôsledku priaznivých prírodných podmienok, dostatku vody a úrodnej pôdy v úrodných oblastiach na juhu Mezopotámie začali poľnohospodárske dediny vyrábať prebytok potravín. Medzi jednotlivými dedinami začali vznikať veľké rozdiely. Menšie a chudobnejšie osady sa dostávali do závislosti od väčších a bohatších dedín. Veľké a bohaté osady však ohrozovali útoky obyvateľov zvonka, preto sa vytvára nová vrstva v spoločenstve, ktorá sa venuje len obrannej, vojenskej činnosti. S tým súvisí aj prevaha mužskej časti populácie, ktorú označujeme ako patriarchát.

V dedinách sa spoločnosť postupne rozdeľuje na niekoľko skupín: poľnohospodárov, remeselníkov a bojovníkov. Spoločenstvá sú už pomerne rozsiahle – majú i niekoľko tisíc členov. Takéto veľké spoločenstvo si vyžaduje centrálnu organizáciu práce. Z rodovej svätyne vznikol chrám, ktorého príslušníci (kňazi) preberajú všetku organizáciu spoločnosti – výrobu potravín, zabezpečovanie surovín, prerozdeľovanie potravín a remeselných výrobkov. Všetky potrebné veci sa prerozdeľovali, a preto sa takého hospodárstvo nazýva redistributívne hospodárstvo. Hlavnú úlohu pri organizovaní spoločnosti mal chrám a príslušníci chrámu (kňazi), preto sa mu hovorí chrámové hospodárstvo.
Koncom chalkolitu (okolo roku 3 500 pred Kr. ) vyvrcholil v tomto podnebnom pásme praveký vývoj. Veľké dediny sa zmenili na mestá, ktoré sa stali centrami okolitého územia. Sústredila sa v nich remeselná výroba i väčšina obyvateľstva určitého územia. Niektoré mestá si začali násilne podrobovať okolité územie: vznikajú prvé štáty.
Čoskoro po ich vzniku preberali v nich riadiacu funkciu vojenskí náčelníci, bývajúci v palácoch. Nahradili prerozdeľovaciu a administratívnu funkciu chrámov. Chrámové hospodárstvo sa mení na palácové hospodárstvo.
Vývoj na území strednej Európy aj v tomto období zaostával za vývojom v Prednej Ázii a v Egypte. V neskorej kamennej dobe – eneolite (3 200 – 1 900 pred Kr.) aj sem postupne prenikla znalosť tavenia a spracovania kovov. Obdobie do zmeny letopočtu rozdeľujeme na bronzovú a železnú dobu, ktoré sa ďalej vnútorne členia. Kým na našom území doznieval pravek, v stredomorí sa sformovali najstaršie mestské štáty a neskôr dve veľké civilizácie – grécka a rímska, pričom rímska ovplyvnila aj vývoj na našom území.

SLOVNÍK HISTORIKA
civilizácia – v pôvodnom význame „život v mestách“. Rozumieme ňou súhrn ideí, politických štruktúr, materiálneho života spoločnosti, výroby, techniky, kultúrnej a duchovnej úrovne na určitom území. Z tohto hľadiska hovoríme o antickej, kresťanskej, európskej, ázijskej civilizácii a pod.

kultúra – súhrn materiálnych a duchovných hodnôt vytváraných ľuďmi. Materiálnu kultúru tvoria nástroje, výrobná technika, zbrane, obydlia, dopravné prostriedky, odev, všetky výrobky a umelecké predmety vytvorené ľudskou rukou, ako aj hospodárske vzťahy vo výrobe. Duchovnú kultúru tvoria myšlienky a názory ľudí vo filozofii, vede, náboženstve, morálke, umení, vzdelávaní a v ďalších odvetviach duchovnej činnosti. Pojem kultúra má aj ďalšie významy (v poľnohospodárstve, lekárstve a pod.). V archeológii znamená vývojovú fázu osídlenia na určitom území a v časovom rozpätí s charakteristickými znakmi sídlisk, spôsobu pochovávania, keramiky, nástrojov, zbraní a pod.

matriarchát – štádium v rodovej spoločnosti, kde skupina ľudí bola spojená príbuzenstvom po materskej línii. Vedúce postavenie v spoločnosti mala žena, pretože v skupinových manželstvách sa pôvod detí dal určiť len podľa matky. V staršej kamennej dobe bol matriarchát symbolizovaný kultom plodnosti (venuše).

monogamná rodina – rodina založená na párovom spolužití muža a ženy

patriarchát – štádium v rodovej spoločnosti, kde vedúce postavenie má otec – muž. Skupinové manželstvo vystriedala párová rodina.