Jednania o zákonných náhradách akcionárom a držiteľom základných podielov znárodnenej Spoločnosti sa pretiahli do roku 1959.
Krach anglo-francúzsko-izraelskej agresie bol väčšinou hodnotený ako dôkaz, že priama vojenská intervencia nemôže v súčasnej dobe priniesť žiadaný efekt. Je treba dodať, že v OSN sa ani jeden delegát nepostavil na stranu Veľkej Británie, Francúzska a Izraelu. Táto vojna otriasla postavením Francúzska a Veľkej Británie ako veľmocí. 5. Izrael medzi dvoma vojnami
Vývoj po ukončení sinajskej vojny až do vypuknutia tzv. šesťdennej vojny prebiehal dosť rozporuplne. V Izraeli pribúdalo mnoho židov z krajín okolo Stredozemného mora i zo vzdialenejších arabských štátov. Postoj týchto nových občanov Izraela voči Arabom bol často na základe ich predchádzajúcej diskriminácie v arabských krajinách veľmi nepriateľský. Prijímať ďalších prisťahovalcov vyžadovalo zakladať nové osady. Štát Izrael začal v roku 1956 plánovať veľkolepú a nákladnú zavlažovaciu akciu. Po jej ukončení začala voda zo severu tiecť pomocou dômyselného systému čerpacích staníc na juh. Arabské susedné štáty však videli v odvádzaní vody z Jordánu a z Jarmuku ako neoprávnené odoberanie vody, jedného z najcennejších zdrojov života na Blízkom východe. Izraelské hospodárstvo v druhej polovici 50. rokov a v prvej polovici 60. rokov zaznamenalo prudký vzostup. Priemyselná výroba sa ročne zvyšovala približne o 13 percent.
V roku 1965 však konjunktúra skončila a poklesol i počet prisťahovalcov. Snahy znížiť rastúcu infláciu ( v roku 1962 bola izraelská libra znovu devalvovaná o 60 percent) priniesli len krátkodobý pokles inflácie. Nakoniec došlo k hospodárskej depresii. Objem investícií sa zmenšil, vzrástol počet nezamestnaných a počet vysťahovalcov z Izraela sa zvyšoval.
V zahraničnej politike Izraela bol vývoj v 60. rokoch poznamenaný stále sa zvyšujúcim napätím medzi ním a susednými štátmi, hlavane so Sýriou, Egyptom, ale i s Jordánskom. Po vytvorení Zjednotenej arabskej republiky (ZAR) spojením Egypta, Sýrie a Jemenu napätie medzi Izraelom a týmto novým štátnym útvarom vzrástlo. ZAR sa rozpadla už v roku 1958, ale Egypt si tento názov ponechal do roku 1971.
V máji a v júni 1964 sa zišli zástupcovia arabských štátov v arabskej časti Jeruzalemu. Výsledkom ich jednania bolo založenie Organizácie pre oslobodenie Palestíny (OOP) s jej vojenskou zložkou – Palestínskou oslobodeneckou armádou. OOP v roku 1964 vyhlásila Národnú chartu, ktorej text bol o štyri roky v Káhire upravený a rozšírený. V charte sa uvádzalo, že palestínski Arabi sú neoddeliteľná súčasť arabského národa a že majú legitímne právo na svoju domovinu. Židia, ktorí sú palestínskeho pôvodu, alebo ktorí trvalo žijú v Palestíne, sú považovaní za Palestíncov.