Nákladom Matice slovenskej vyšli v rokoch 1864 a 1865 dva diely „Mluvnice jazyka slovenského“. Spis zaoberajúci sa syntaktickou stránkou jazyka s príkladmi zo slovenských spisovateľov zostavil Martin Hattala, pražský univerzitný profesor. Jeho súčasníkom bol aj jazykovedec Michal Godra a Jozef Škultéty.

V ďalšej generácii medzi popredných jazykovedcov patril dr. Samo Czambel. V dielach Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, Rukoväti spisovnej reči slovenskej revidoval slovenský pravopis. Nedokončený spis Slovenská reč a jej miesto v rodine slovanských jazykov je prvým systematickým spracovaním slovenských dialektov.

Vytvoreniu prvej Československej republiky predchádzala prvá svetová vojna. Slováci bojovali na strane svojich utláčateľov proti Srbsku. Syn slovenského slovanofila Milan Rastislav Štefánik (1880-1919) oslovil Slovanov slúžiacich v rakúsko-uhorskej armáde: „Slovania: Česi-Slováci, Poliaci, Slovinci, Srbi a Chorváti, vy, ktorí kráčate v zbroji proti hraniciam francúzskym, nezabúdajte, že nemecko-maďarská spupnosť a nenásytnosť vyvolala túto vojnu. Ničomníkom musí byť, alebo slepým, alebo pomäteným, kto by tvrdil opak. Dejiny neúprosne vydajú svedectvo pravde.“ Organizoval česko-slovenské jednotky, snažil sa vo vysokých francúzskych kruhoch vytvoriť podmienky pre vznik nového štátu.

V roku 1905 sa stal ružomberským farárom Andrej Hlinka (1864-1938). Človek s povesťou „nebezpečného pansláva“ rozhodnutý ukončiť letargiu šíriacu sa na Slovensku od roku 1878, kedy vodcovia národa vyhlásili stav politickej pasivity. Do svojej smrti r.1938 bol najpopulárnejším rečníkom v povedomí slovenského ľudu. Z množstva jeho politických prejavov, kázní a iných rečí spomeniem ten, ktorý vôbec nemal odznieť. Bolo to 13. augusta 1933 na Pribinových oslavách v Nitre. Centralistická pražská vláda zamýšľala zneužiť oslavy. Mali sa stať manifestáciou československej jednoty s heslom: Veľká Morava - prvý československý štát. Ani Rázus, vodca evanjelikov, ani Hlinka, vodca katolíkov, nemali hovoriť z tribúny. Zástup mohutnejúcim: „Chceme počuť Hlinku!“ posmelil mladých akademikov. Vzali Hlinku na plecia a niesli k tribúne. Hlinka utíšil zástup a povedal: „Toto je náš deň, toto sú naše dejiny. Pribina bol náš a náš bude navždy. My sme Pribinov národ, prvý kresťanský národ v strednej Európe, a túto skutočnosť nikto nezmení. Táto oslava patrí nám.“

Slovensko bolo súčasťou Československej republiky. Nastalo uvoľnenie od pomaďarčovania. Slovák však ešte nevyhral zápas o svoj jazyk. Popri hlinkovej línii boli tu aj hlasisti. Títo na čele s ružomberským doktorom Vavrom Šrobárom stavajú oproti Štúrovmu idealistickému svetovému názoru Masarykov realizmus a oproti idee slovenskej ideu československej jednoty. Hoci pri vytvorení nového štátu zohrali dôležitú úlohu, teraz skomplikovali jednoduchému človeku jeho sebauvedomenie. Hlasisti, ktorí študovali prevažne v Prahe, chápali vec tak, že slovenského národa niet, slovenskej reči niet, je len národ československý a slovenské nárečia. Hlinka sa ocitá v opozícii proti niekdajšiemu chránencovi Šrobárovi. Štefan Krčméry (1892-1955) v diele Prehľad dejín slovenskej literatúry zhrnul ich názory slovami: „Čo Bernolák urobil uvedením slovenčiny za spisovnú reč, bolo hriešne, a čo Štúr urobil, to je „romantické poblúdenie viac citom než reálnymi vedomosťami a chladným rozumom ozdobených a prekypujúcich mládencov“… A ako poblúdením bola slovenčina, tak poblúdením bolo väščinou i to, čo sa v slovenčine stvorilo.“ A dodáva, že išlo o znehodnotenie takmer celej slovenskej minulosti.

Roku 1931 vydala Matica slovenská Pravidlá slovenského pravopisu. Nové pravidlá boli preplnené čechizmami, pravopisnými a tvaroslovnými zmenami, ktoré boli celkom proti duchu slovenčiny. Cieľom bolo splynutie slovenčiny s češtinou. Autorom bol český profesor Václav Vážny, predseda Jazykového odboru Matice. Matica slovenská a vzdelanci tieto pravidlá neprijali. Bránili čistotu reči. Česi vystúpili z vedeckých odborov Matice, čo bolo pre Maticu odbremenením.

V roku 1939 snem v Bratislave schválil vytvorenie Slovenského štátu. Prezidentom sa stal Jozef Tiso, katolícky kňaz. Rudolf Šandorfi, aktivista zahraničnej Matice slovenskej, napísal o jeho rečníckych schopnostiach: „Vo svojich prejavoch sa nebál odvolávať sa na kresťanskú filozofiu, ktorá mala byť základom slovenskej národnej filozofie. Bol plne presvedčený, že Slováci nepotrebujú importovať cudzie doktríny ako nacizmus, komunizmus a fašizmus, ale vystačia s kresťanstvom.“
Pražská jar 1968 prináša uvoľnenie politickej situácie v obnovenej Československej republike. Do povedomia sa zapísal najmä Alexander Dubček, rečník tých pohnutých dní.