referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Sergej
Piatok, 22. októbra 2021
História súčasnosť slovenskej rétoriky
Dátum pridania: 29.07.2008 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: Monsko
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 4 514
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 13
Priemerná známka: 2.96 Rýchle čítanie: 21m 40s
Pomalé čítanie: 32m 30s
 

HISTÓRIA A SÚČASNOSŤ SLOVENSKEJ RÉTORIKY


„Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha, a Boh bol Slovo.“ Keď sa píšu dejiny, rozmýšľa sa o tom, čo bolo na začiatku. Kresťanom odpoveď ponúkol svätý Ján Evanjelista. Jeho vzletná odpoveď nie je akceptovateľná pre všetkých. No o tom, že slovo sa stalo základným kameňom slovenskej rétoriky, nebude nikto pochybovať. Veď akože by niekto mohol rečniť bez poznania slov? Konštantín ako múdry staviteľ postavil základ na Slove. Základ písomníctva, kultúry Slovákov. Slovák je len vtedy Slovákom, keď si uvedomuje, že základom je Slovo. A len stavba na dobrom základe odolá náporom vetra, búrky.
Konštantín (827-869) študoval na cisárskej vysokej škole v Carihrade. Študoval Homéra, geometriu u Leva, rektora, dialektiku a iné filozofické náuky u Fócia, rétoriku, aritmetiku, muziku a ostatné helénske umenia. Nezanedbával ani teológiu a štúdium Svätého písma, čítal svätého Gregora Naziánskeho a Dionýza Areopagitu a iných gréckych cirkevných spisovateľov. Prv, než ako 24-ročný zaujal miesto profesora filozofie, podrobil sa verejnej skúške. Bol poverený brániť učenie Cirkvi o uctievaní obrazov proti expatriarchovi Jánovi VII.

Keď cisár Michal III. Žiada bratov Konštantína a Metoda, aby išli na misiu ku kniežaťu Rastislavovi, Konštantín Filozof hovorí: „Kto môže na vodu reč napísať?“ Poukazuje na dôležitosť písma a sám ho zostavuje. Po príchode na územie Slovenska a Moravy vyučujú kresťanské náboženstvo a iné užitočné náuky. Zakladajú vyššiu školu pre prípravu kňazského dorastu
V roku 867 sa na svojej ceste do Ríma zastavili v Benátkach. Konštantín pravdepodobne slúžil slovenskú bohoslužbu. Benátske duchovenstvo nesúhlasiac so zavedením nového bohoslužobného jazyka, útočilo na Konštantína: „Človeče, povedz nám, prečo si učinil teraz Slovanom knihy a učíš ich; tie nikto iný predtým nevynašiel, ani apoštoli, ani rímsky pápež, ani Hieronym, ani Augustín!?“ Odpovedal: „Či Boh neposiela dážď všetkým rovnako, alebo či slnko tak isto nesvieti všetkým? Či nedýchame na vzduchu všetci rovnako? A vy sa nehanbíte, uznávajúc len tri jazyky, akoby všetky ostatné národy a plemená boli slepé a hluché? Povedzte mi, Boha robíte bezmocným, že nemôže dať rovnaké práva všetkým národom, alebo závistlivým, že nechce? My však poznáme mnoho národov, ktoré majú svoje knihy, a ktoré Bohu vzdávajú chválu svojím jazykom: Arméni, Peržania, Abazgovia, Iberi, Sugdi, Góti, Avari, Tyrsi, Kozári, Arabi, Egypťania, Sýrčania a iní. Ak nechcete podľa toho pochopiť, tak počujte Písmo sväté: Spievaj Hospodinovi celá zem, spievajte Hospodinovi novú pieseň.“

Popri cirkevných textoch boli veľmi dôležité právne normy, ktoré vznikli prevažne vďaka Metodovi (815-885). Preložil do staroslovenčiny byzantský zákonník, časť z neho sa zachovala pod názvom „Zákon súdny ľuďom“. Podľa gréckeho vzoru preložil zbierku cirkevných ustanovení - Nomokánon. Z latinčiny preložil trestný zákonník.

Po zániku Moravskej ríše sa ukončilo polatinčovanie našich krajín. Hoci písomníctvo sa zachovalo v sázavskom a pražskom kláštore, obhajoby slovenčiny na dlhý čas zamĺkli. Na prelome 16. a 17. storočia pôsobil na pražskej univerzite Slovák Vavrinec Benedikt z Nedožier (1545-1615). Udržiaval živý kontakt so Slovenskom, ktorého vzdelávanie mu ležalo na srdci. V predhovore ku svojej gramatike, ktorá bola vydaná v r. 1603, napísal: „Zde se mně především vidí své bratry Slováky napomínati, při nich o vdělání jazyka jejich největší jest nedbalost, tak že někteří /ze skušenosti mluvím/ nejenom žádných českých kněh nečítají, ale aby v svých knihovnách žádných neměli, za pochvalné sobě mají. Odtud to bývá, když o věcech domácím jazykem jest jim rozmlouvati, že pololatině mluviti musí.“

Od začiatku 17. storočia sa množili písomné prejavy slovenského národného povedomia a vlastenectva. V knihe rektora trenčianskej mestskej školy Martina Monkovicena Ultimum vale (Posledná rozlúčka, 1616) autor hovorí o hrdinskom slovenskom národe a o trpiacom Slovensku. Množstvo citátov v materinskom jazyku zdôrazňuje tým, že sa ho nehanbí používať a nehanbí sa ani za národ, z ktorého vyšiel.

 
   1  |  2  |  3  |  4  |  5  |  ďalej ďalej
 
Zdroje: Hlinka, A.: Slovo do týždňa. Bratislava, Don Bosco 1997, Hnilica, J.: Svätí Cyril a Metod horliví hlásatelia Božieho slova a verní pastieri Cirkvi. Bratislava, Alfa 1990., Juríček, J.: M.R.Štefánik. Bratislava, Mladé letá 1990., Krčméry, Š.: Výber I. Prehľad dejín slovenskej literatúry a vzdelanosti. Tatran 1982., Mečiar, V.: Slovensko, dôveruj si! Bratislava, R-PRESS 1998., Mihalík, J.: Spomienky na zlyhania, Príroda 1993., Šandorfi, R.: Buďme hrdí na dejiny Slovákov. Toronto - Ružomberok, Lev 1992., Štúr, Ľ.: Reči a state. Bratislava, Hviezdoslavova knižnica 1953., Vnuk, F.: Andrej Hlinka tribún slovenského národa. Bratislava, THB 1998.
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.