1. Úvod
Sýria a Libanon raz mali normálne a príjemné vzťahy. Dva národy, ktoré zdieľali mnoho kultúrnych a sociálnych aspektov. Ale po druhej svetovej vojne sa vydali rozdielnym smerom.
Zatiaľčo Libanon vykročil k demokracii a tržnému hospodárstvu adaptujúc západoeurópsky model, Sýria sa postupne spojila so Sovietskym Zväzom a zaviedla jeho totalitný politický systém a plánovanú ekonomiku. Koncom 60-tych rokov sa priepasť medzi oboma krajinami ešte rozšírila. Libanon šiel cestou k demokracii a prosperite titulujúc sa výrazmi ako „jediná demokracia medzi arabskými krajinami“ a „Švajčiarsko Stredného východu“, Sýria na druhej strane podliehala neustálym prevratom so slabou ekonomikou a labilným politickým systémom, ktorý skoro neprežil krátko trvajúcu úniu s Egyptskou repubilkou.

2. Vývoj situácie ( 1970-1982 )
V novembri roku 1970 Hafez Assad viedol štátny prevrat a vyhlásil Arabskú Baasistickú stranu Sýrie za vládnucu poltickú stranu štátu, zakazujúc všetky ostatné starny. Assad využil vojnový stav medzi Izraelom a arabskými štátmi k uskutočneniu svojho sna, pripojiť k Sýrii malý ale vyspelý a prosperujúci Libanon a zároveň nastoliť v Sýrii socialistickú diktatúru založenú na prenasledovaní odporcov režimu a masakrovaní desiatok tisícov civilistov v snahe udržať si moc.
Sýrsky režim sa chytil šance a začal vytvárať tzv. Saheky, sýrsko palestínske guerilly, ktoré operovali v Libanone. V roku 1970 Jordánsko vyhnalo Hnutie za oslobodenie Palestíny z jeho území posielajúc mnoho civliných utečencov a ozbrojených gueríl do Libanonu. Sýrsky diktátor, Hafez Asad, jasne vyjadril svoje úmysly pripojiť Libanon k Sýrii 8. augusta 1973, vyhlásením, že „Libanon a Sýria sú jedným štátom a jedným národom, ale s dvoma vládami“. Zatiaľčo do Libanonu prúdili zbrane a finančné prostriedky a mnoho politických strán sa transformovalo na ozbrojené skupiny, sýrsky režim pracoval na oslabení libanonskej vlády podporovaním rastu rôznych ozbrojených skupín, ktoré by šírili chaos podnecovali náboženské konflikty. V roku 1973 Saheka, sýrsko palestínska milícia, zaútočila na dedinu Der Ashash v severnom Libanone, kde zabila 3 kňazov a vysídlila všetkých obyvateľov. Tento incident nasledovalo niekoľko podobných útokov, ktoré len vystupňovali nevrživú náladu v Libanone.

13. apríla 1975 palestínsky ozbrojenec zabil štyroch libanonských kresťanov pred kostolom vo východnom Bejrúte. Neskôr v ten istý deň kresťanská domobrana prepadla autobus plný Palestínčanov.
Ďalšie ozbrojené strety vyvolali v Libanone občiansku vojnu. 2. novembra 1975 celý prápor sýrskych špeciálnych jednotiek vtrhol do Libanonu cez údolie Bekaa. V januári nasledujúceho roku sýrsky viceprezident vyhlásil v kuvajtskej tlači, že „Libanon je časťou Sýrie a Libanon bude navrátený Sýrii...to by malo byť všetkýn jasné“. O týždeň neskôr, prápor Palestínskej oslobodeneckej armády pod sýrskym velním vstúpil do údolia Bekaa a vyvolal konfrontáciu s Libanonskou armádou, zatiaľčo ďalšie a ďalšie sýrsko-palestínske jednotky prenikali na územie severného Libanonu a útočili na libanonskú políciu a bezpečnostné sily. Do konca januára 1976 sýrsko-palestínske jednotky zmasakrovali stovky obyvateľov dediny Damour. Zvyšok osadníkov vysťahovali, pričom z dediny ostalo len rumovisko. V máji 1976 Sýrska armáda vpadla do severolibanonského regiónu Akkar, postupujúc do údolia Bekaa. O mesiac neskôr sýrsky diktátor, Hafez Assad, predniesol svoj neslávny prejav v sýrskom hlavnom meste, vyhlasujúc, že poslal Sýrsku armádu do Libanonu bez schválenia akýmikoľvek autoritami. Do konca roku 1976 bolo v Libanone asi 25,000 sýrskych vojakov.