1. Úvod
Sýria a Libanon raz mali normálne a príjemné vzťahy. Dva národy, ktoré zdieľali mnoho kultúrnych a sociálnych aspektov. Ale po druhej svetovej vojne sa vydali rozdielnym smerom.
Zatiaľčo Libanon vykročil k demokracii a tržnému hospodárstvu adaptujúc západoeurópsky model, Sýria sa postupne spojila so Sovietskym Zväzom a zaviedla jeho totalitný politický systém a plánovanú ekonomiku. Koncom 60-tych rokov sa priepasť medzi oboma krajinami ešte rozšírila. Libanon šiel cestou k demokracii a prosperite titulujúc sa výrazmi ako „jediná demokracia medzi arabskými krajinami“ a „Švajčiarsko Stredného východu“, Sýria na druhej strane podliehala neustálym prevratom so slabou ekonomikou a labilným politickým systémom, ktorý skoro neprežil krátko trvajúcu úniu s Egyptskou repubilkou.

2. Vývoj situácie ( 1970-1982 )
V novembri roku 1970 Hafez Assad viedol štátny prevrat a vyhlásil Arabskú Baasistickú stranu Sýrie za vládnucu poltickú stranu štátu, zakazujúc všetky ostatné starny. Assad využil vojnový stav medzi Izraelom a arabskými štátmi k uskutočneniu svojho sna, pripojiť k Sýrii malý ale vyspelý a prosperujúci Libanon a zároveň nastoliť v Sýrii socialistickú diktatúru založenú na prenasledovaní odporcov režimu a masakrovaní desiatok tisícov civilistov v snahe udržať si moc.
Sýrsky režim sa chytil šance a začal vytvárať tzv. Saheky, sýrsko palestínske guerilly, ktoré operovali v Libanone. V roku 1970 Jordánsko vyhnalo Hnutie za oslobodenie Palestíny z jeho území posielajúc mnoho civliných utečencov a ozbrojených gueríl do Libanonu. Sýrsky diktátor, Hafez Asad, jasne vyjadril svoje úmysly pripojiť Libanon k Sýrii 8. augusta 1973, vyhlásením, že „Libanon a Sýria sú jedným štátom a jedným národom, ale s dvoma vládami“. Zatiaľčo do Libanonu prúdili zbrane a finančné prostriedky a mnoho politických strán sa transformovalo na ozbrojené skupiny, sýrsky režim pracoval na oslabení libanonskej vlády podporovaním rastu rôznych ozbrojených skupín, ktoré by šírili chaos podnecovali náboženské konflikty. V roku 1973 Saheka, sýrsko palestínska milícia, zaútočila na dedinu Der Ashash v severnom Libanone, kde zabila 3 kňazov a vysídlila všetkých obyvateľov. Tento incident nasledovalo niekoľko podobných útokov, ktoré len vystupňovali nevrživú náladu v Libanone.

13. apríla 1975 palestínsky ozbrojenec zabil štyroch libanonských kresťanov pred kostolom vo východnom Bejrúte. Neskôr v ten istý deň kresťanská domobrana prepadla autobus plný Palestínčanov.
Ďalšie ozbrojené strety vyvolali v Libanone občiansku vojnu. 2. novembra 1975 celý prápor sýrskych špeciálnych jednotiek vtrhol do Libanonu cez údolie Bekaa. V januári nasledujúceho roku sýrsky viceprezident vyhlásil v kuvajtskej tlači, že „Libanon je časťou Sýrie a Libanon bude navrátený Sýrii...to by malo byť všetkýn jasné“. O týždeň neskôr, prápor Palestínskej oslobodeneckej armády pod sýrskym velním vstúpil do údolia Bekaa a vyvolal konfrontáciu s Libanonskou armádou, zatiaľčo ďalšie a ďalšie sýrsko-palestínske jednotky prenikali na územie severného Libanonu a útočili na libanonskú políciu a bezpečnostné sily. Do konca januára 1976 sýrsko-palestínske jednotky zmasakrovali stovky obyvateľov dediny Damour. Zvyšok osadníkov vysťahovali, pričom z dediny ostalo len rumovisko. V máji 1976 Sýrska armáda vpadla do severolibanonského regiónu Akkar, postupujúc do údolia Bekaa. O mesiac neskôr sýrsky diktátor, Hafez Assad, predniesol svoj neslávny prejav v sýrskom hlavnom meste, vyhlasujúc, že poslal Sýrsku armádu do Libanonu bez schválenia akýmikoľvek autoritami. Do konca roku 1976 bolo v Libanone asi 25,000 sýrskych vojakov.
Liga arabských štátov poslala do Libanonu mierové jednotky. Počas nasledujúceho roka sýrske jednotky vytlačili arabské vojsko s cieľom voľne operovať na libanonskom území. V roku 1977 počet sýrskych vojakov prekročil 30,000. Palestínske a ďalšie pro-sýrske ozbrojeníé skupiny sa snažili ukončiť sýrsku kontrolu zabratím vlastných území v Libanone. Sýrske vojská ich postupne rozložili, potom sa obrátili na kresťanské a pravicové skupiny, ktorým zničili kontrolované územia. Sýrska armáda taktiež spustila tichú vojnu na umlčanie hlasov kritizujúcich jej smrteľné zásahy. Sýrske jednotky zorganizovali útoky na libanonské noviny a týždenníky, zavraždili niekoľko významnzch osobností, ako napr. drúzskeho vodcu Kamala Jumblta. Okupovali severolibanonské mestá, centrálny Libanon a Bejrút, niekoľkokrát sa pokúšali dobyť veliteľstvo Libanonskej armády.
Palestínsky ozbrojenci pokračovali v útokoch proti severnému Izraelu z pozícií, ktoré kontrolovali v južnom Libanone. Izraelská reakcia bola drsná a často zasiahla aj libanonských civilistov. Útoky sa rozvinuli až do izraelskej invázie do južného Libanonu v marci 1978. Vojská OSN boli nasadené v južnom Libanone, aby zmiernili napätie a izraelské vojská sa stiahli naspäť.

Sýrska armáda pokračovala v okupácii stále viacerých regiónov v Libanone, vrátane častí hlavného mesta Bejrútu. Naďalej uplatňovala svou politiku rozkladu a pohlcovania Libanonu, niekoľko kresťanských kňazov moslimských duchovných bolo zavraždených, nespomínajúc žurnalistov a západných diplomatov v období rokov 1978 až 1982. Palestínci v južnom Libanone boli Sýriou podporovaný, aby vytvorili v Libanone rozvrat potrebný na uskutočnenie sýrskych plánov.

3. Vývoj situácie ( 1982-1991 )
V júni 1982 izraelské vojská vtrhli do Libanonu a dostali sa až do Bejrútu. Multinárodnostné jednotky zostavené z amerických a západoeurópskych vojakov boli nasadené v Bejrúte po medzinárodnom sprostredkovaní. Dohoda žiadala, aby sa izraelské a sýrske jednotky a Palestínska oslobodenecká armáda stiahli z Bejrútu. Tisíce príslušníkov Palestínskej oslobodeneckej armády bolo deprtovaných z Libanonu, zatiaľčo sa Sýrska a Izraelská armáda sťahovala z Bejrútu. V septembri 1982 bol zavraždený libanonský prezident Bashir Gemayel, čo narušilo dohodu. V nasledujúcom roku spustili Sýriou sponzorované skupiny samovražedné bombové útoky proti mierovým vojskám USA a Francúzska, pričom zabili 300 vojakov. Multinárodnostné jednotky boli donútené poustiť Libanon. Sýrske vojská sa vrátili do Bejrútu a podnikli niekoľko pokusov na obsadenie libanonského Ministerstva obrany a prezidentského paláca. 9. septembra 1983 informovala libanonská vláda OSN a západoeurópske vlády o pokuse sýrskych a palestínskych síl na zvrhnutie zákonnej
libanonskej vlády.

V roku 1985 stiahol Izrael väčšinu svojich vojakov z Libanonu, ponechal si ale pás pozdĺž izraelských hraníc kontrolovný izraelskými jednotkami a splnomocnenými guerillami. 27. decembra 1985 sa sýrsky režim snažil vnútiť libanonským politickým stranám dohodu, aby si udržal kontrolu nad Libanonom. Tento plán bol zmarený v krvavom boji. Sýria pokračovala v rozširovaní svojej nadradenosti používajúc extrémne násilie voči libanonským obyvateľom. Na druhej strane brala amerických a zapadoeurópskych rukojemníkov a sponzorovala komunistické a radikálne skupiny.
V roku 1988 sýrske jednotky a ich spojenci zabránili zvoleniu nového libanonského prezidenta v snahe totálne paralyzovať libanonské úrady. Libanonský prezident pred koncom svojho funkčného obdobia využil ústavné právo a menoval veliteľa Libanonskej armády premiérom dočasnej vlády.
Sýria oponovala libanonskej váde a bombardovala územia obývané civilným obyvateľstvom ťažkými bombami a delostrelectvom. Medzitým sa libanonskému premiérovi podarilo získať si populartiu posilnením role libanonskej armády nad domobranou, zapojením vládnych odborov a naštartovaním politických a ekonomických reforiem. Libanonská vláda spustila oslobodzovaciu vojnu proti sýrskej armáde vyžadujúc predloženie plánu na odsun sýrskych vojsk z krajiny. Sýrske okupačné jednotky vytvárali tlak na libanonských politikov v okupovaných oblastiach, aby oponovali libanonskej vláde. Zavraždili dokonca najvyššieho suunitského duchovného, pretože odmietal sýrsky boj proti Libanončanom.
V auguste 1990 Irak napadol susediaci Kuvajt a pritiahol pozornosť medzinárodnej komunity na okupáciu malej a na ropu bohatej krajiny. Sýrsky režim využil príležitosť a sľúbil, že sa nepridá na stranu Iraku výmenou za kontrolu nad Libanonom. 13. októbra 1990 spustili sýrske jedotky vzdušné a pozemné útoky, porazili zvyšok libanonskej armády a obsadili libanonský prezidentský palác a ministerstvo obrany. Sýria menovala svoju vlastnú dočasnú vládu a prezidenta v okupovanom Libanone a začala rozsiahle prenasledovanie libanonského obyvateľstva: zatýkala, unášala, mučila a zabíjala kohokoľvek, kto sa postavil okupácii.

4. Vývoj situácie ( 1991-2000 )
Sýriou menovaná vláda v okupovanom Libanone vyhnala libanonského premiéra do exilu vo Francúzsku legitimizovala sýrsku okupáciu Libanonu. Sýrsky status quo násilím zaviedol zmluvu, ktorá začala byť všeobecne známa ako „Taifova Dohoda“. Táto zmluva sprostredkovaná Ligou arabských štátov žiadala politické reformy odzbrojenie všetkých milícií v Libanone. Na druhej starne legitimizovala sýrsku okupáciu Libanonu a zmieňovala sa len o čiastočnom stiahnutí sýrskych vojsk z krajiny.
Sýria podnikla drastické opatrenia, aby si vynútila vojenskú a politickú prítomnosť v Libanone. Okupovala viac ako 90% územia vrátane hlavného mesta, letísk, prístavov a všetkých väčších miest. Zároveň odzbrojila väčšinu libanonskej domobrany, ponechajúc zbrane len pridruženému hnutiu Hizballáh, Amal a radikálnym palestínskym skupinám. Libanonskej armáde bolo znemožnené podnikať akékoľvek kroky a bola preorientovaná na vnútronú bezpečnosť.
Sýrsky bábkový režim v Libanone upravil libanonskú ústavu a uzavrel so sýrskym režimom niekoľko dohôd na vytvorenie prístupu k libanonským prírodným zdrojom a zneužívanie výhod plynúcich z libanonského tržného hospodárstva. Libanonská spoločnosť, predovšetkým univerzity, mládež, inžinieri, fyzici, právnici a učitelia začali nenásilnú revolúciu za realizovanie Rezolúcie OSN č. 520, ktorá vyžadovala kompletné stiahnutie sýrskych vojsk z Libanonu.

90% libanonskej populácie s volebným právom bojkotovalo Sýriou organizované parlamentné voľby, ktoré vyústili do zvolenia bábkového parlamentu v roku 1992. Sýrskou odpoveďou na toto v Libanone populárne odmietnutie legitimizácie sýrskej okupácie boli opatrenia zameriavajúce sa na absolútnu zmenu etnického a náboženského zloženia v Libanone. Sýria prinútila dočasnú vládu, aby naturalizovala okolo pol milióna Sýrčanov a Palestínčanov a dala im právo voliť. Tento počet je ekvivalentom 20 percent libanonskej populácie v tom čase. Tento čin bol zamietnutý libanonskou Najvyššou súdnou radou v roku 2003. Aj napriek tomu žilo v tom čase po celom svete viac ako pol milióna ľudí, ktorí sa noprávnene preukazovali libanonským občianstvom. Medzitým sýrske jednotky ochraňovali 1,5 milióna ilegálnych sýrskych robotníkov, čo prinútilo viac jako 35 percent Libanončanov emigrovať za prácou.
V roku 2000 ustúpil Izrael z južného Libanonu na základe Rezolúcie OSN č. 425 a začal rešpektovať libanonské hranice. Slúžiac sýrskym záujmom sa guerilly hnutia Hozballáh odmietli po izraelskom odchode odzbrojiť, čo ich pripravilo značnú časť ich popularity medzi Libanončanmi. Okupovali južné územia, ktoré boli evakuované Izraelom a sýrsky režim bránil Libanonskej armáde rozmiestniť svoje jednotky na tomto území.
Po izraelskom odchode viaceré národné, regionálne a medzinárodné hlasy tlačili na sýrsky režim, aby stiahol svoje jednotky z Libanonu. Baasistický režim sa snažil vyvolať konflikt medzi OSN a Izraelom kôli usadlosti Shebaa, aby udržali napätie medzi Izraelom a Libanonom a odviesť pozornosť od požiadavok na stiahnutie sa Sýrie.
Sýria si vytvorila svoje veliace stredisko na libanonskom Ministerstve obrany východne od Bejrútu. Sýrsky plukovník Ghazi Kanaan, šéf Sýrskej výzvednej služby v Libanone sa stal priamym vládcom okupovaného štátu. Prítomnosť sýrskych vojakov a členov spravodajskej služby v Bejrúte, na sýrskych kontrolných stanovištiach a niekoľkých oficiálnych oddeleniach vlády sa stala každodennou realitou pre mnohých Libanončanov. V roku 2003 bolo v Libanone rozmiestnených asi 25 – 30,000 sýrskych vojakov a príslušníkov spravodajskej služby. Libanonský vojenský personál bol nútený navštevovať sýrske školy na výcvik svojich členov namiesto amerických a západoeurópskych škôl, ktoré navštevoval pred sýrskou okupáciou.

5. Vývoj situácie ( 2001-2004 )
7. a 8. augusta 2001 libanonský patriarcha Nasrallah Peter Sfeir sprostredkoval historické zmierenie medzi Drúzmi a bývalou kresťanskou milíciou. Tieto dve skupiny proti sebe neľútostne bojovali v libanonskej občianskej vojne. Sýrsky režim a dočasná vláda v Libanone neboli uzmierením potešení, videli ho totižto ako potenciálnu hrozbu sýrskeho vplyvu v Libanone. Zatýkanie stovák opozičných aktivistov a lídrov a útok proti protestujúcim študentom otriasli celým svetom a stali sa známymi pod názvom „Udalosti 7. augusta“.
So vzrastajúcim tlakom zo strany domácich aj medzinárodných skupín sa sýrsky režim rozhodol „vylepšiť si svoj image“. Vyhlásil čiastočné stiahnutie vojsk z oblastí okolo a severne od Bejrútu. Napriek tomu, tieto kroky neboli postačujúce pre domácu ani svetovú verejnosť. Opozičné strany a skupiny silneli, pretože sýrska prítomnosť sa vzhľadom k zhoršujúcim sociálnym a ekonomickým podmienkam javila v čoraz negatívnejšom svetle. V roku 2002 sa Sýria po smrti jedného z poslancov rozhodla zmanipulovať a tak vyhrať doplnkové voľby. Opozičné strany sa však rozhodli ukázať silu a proti pro-sýrskej kandidátke postavili vlastného kandidáta Gabriela Murra. Aj napriek ilegálnym metódam zvíťazil opozičný kandidát v pomere hlasov 45% k 43%. Pro-sýrska vláda anulovala výsledky a na prázdne miesto menovala tretieho kandidáta, ktorý však vo voľbách získal len 2% hlasov. Po vypuknutí škandálu a následnej politickej krízy však bol Gabriel Murra oficiálne vyhlásený za víťaza 10. júna 2002.
V roku 2003 prešiel americkým senátom „Dokument o sýrskej zodpovednosti a znovunastolení libanonskej suverenity“. Týmto dokumentom USA oficiálne vyslovili svoju podporu Libanonu v boji proti okupácii. Francúzska vláda a niektoré ďalšie európske štáty sa pripojili iniciatíve USA na stiahnutie sýrskych vojsk a bezpečnostných jednotiek z Libanonu.
Sýria sa na druhej strane pokúšala udržať si vplyv a zmierniť medzinárodný tlak vyhlásením čiastočného stiahnutia sa z bejrútskych predmestí.
Sýrska kontrola nad Libanonom sa ukázala jasnou, keď sa pro-sýrska vláda pokúsila obnoviť vypršané funkčné obdobie Sýriou menovaného prezidenta Emila Lahuda. Sýrsky režim objavil v Lahudovi spojenca, ktorému sa nikto nemohol rovnať, a preto sa rozhodol pozmeniť ústavu, ktorá zakazuje znovuzvolenie prezidenta. USA a Francúzsko navrhli rezolúciu, ktorú schválil Bezpečnostný výbor Rady OSN 2. septembra 2004 ako Rezolúciu č. 1559. Tá pdporovala slobodnú a čestnú voľbu libanonského prezidenta podľa libanonskej ústavy bez akýchkoľvek zahraničných zásahov a požadovala stiahnutie všetkých sýrskych vojakov z Libanonu. Sýrsky režim ignoroval rezolúciu a prinútil bábkový parlament zmeniť libanonskú ústavu a predĺžiť prezidentovo funkčné obdobie o ďalšie 3 roky a to aj napriek silnej opozícii zo strany libanonskej spoločnosti. Na konci roku 2004 podal Genrálny tajomník OSN Kofi Annan správu Bezpečnostnému výboru. Správa tvrdila, že sýrsky režim odmieta stiahnuť svoje jednotky z Libanonu, a že sýrska ani dočasná vláda v Libanone sa neusilujú o odzbrojenie Hizballáhu a radikálnych palestínskych milícií. Do konca roka 2004 proti-sýrska opozícia prudko vzrástla. Opozičné strany vytvorili Kresťansko-moslimský opozičný front a rozhodli sa zúčastniť všeobecných volieb v máji 2005 profitujúc z medzinárodnej pozornosti venovanej libanonskému prípadu.

6. Cédrová revolúcia ( 2005 )
14. februára 2005 bol zavraždený bývalý libanonský premiér Rafik Hariri pri výbuchu bomby nastraženej v aute. Opozícia sa stretla ešte v ten večer a verejne obvinila pro-sýrsku vládu a Damašek zo zodpovednosti za atentát. 18. februára 2005 opozícia spustila Nenásilnú povstanie za nezávislosť, motivujúc libanonské masy k podpore tohto kroku. Protesty pokračovali až do rezignácie pro-sýrskej vlády 28. februára 2005. 5. marca 2005 odstúpil libanonský prezident pod opozičným tlakom a vyhlásil stiahnutie Sýrskej armády z Libanonu v dvoch fázach, avšak bez udania termínu a prijatia Rezolúcie OSN č. 1559. Sýrske jednotky sa začali postupne sťahovať z Bejrútu a severného Libanonu 8. marca 2005. Do konca marca 2005 sýrska vláda stiahla väčšinu svojich jednotiek a vyprázdnila výzvedné stanice v Bejrúte a severnom Libanone. 26. apríla 2005 opustila Libanon posledná skupina sýrskych vojakov z vyše 14.000, ktorí boli v Libanone ešte začiatkom roka.

Obsah
1. Úvod
2. Vývoj situácie ( 1970-1982 )
3. Vývoj situácie ( 1982-1991 )
4. Vývoj situácie ( 1991-2000 )
5. Vývoj situácie ( 2001-2004 )
6. Cédrová revolúcia ( 2005 )

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Sýrske vojská v Libanone