Názov „kapitola“, ktorý označuje vnútorné členenie súboru, je výkladom bádateľov. Možno by bolo správnejšie hovoriť prosto o 190 zariekadlách. Preklad textov Knihy mŕtvych je veľmi ťažká úloha. Formulky sú plné mytologických narážok, v mnohých prípadoch nie celkom jasných, a okrem toho na papyrusoch chýbajú interpunkčné znamienka. Kniha mŕtvych sa naozaj „vinie ako mútne a majestátne vody Nílu“, ako napísal Donato Piantanida. Takmer všetky kapitoly sa začínajú nadpisom, ktorý aspoň približne určuje predpokladané použitie príslušnej formulky. Súbor ako celok pôsobí dojmom dlhého monológu mŕtveho, ktorý sa obracia priamo na bohov a rôzne záhrobné bytosti a dáva sa absolútne ovládať neprestajnými víziami bohov a najdesivejších príšer. Jednotlivé obrazy, ktoré sa prostredníctvom veršov prednášaných mŕtvym objavujú pred zrakom čitateľa, sú vlastne predstavy daného jedinca, ktorý je raz zachvátený pýchou, inokedy zasa pokorou, radosťou či strachom, a riadi sa náboženským vnuknutím alebo obyčajným oportunizmom. Každý popud, každá reakcia indivídua je zameraná na prekonanie hrozného tajomstva smrti a záchranu duše jednotlivca pred skazou. V ezoterických termínoch tak umožňuje cesta mŕtveho do záhrobia prekonať bariéru medzi životom a smrťou. Prvá kapitola Lepsiusovho vydania sa začína hrdým vyhlásením mŕtveho, že sa sám stotožňuje s bohom Thowtom, pánom myslenia, slova, písma a vedomia a žiada, aby sa mohol postaviť po boku Usira. Mŕtvy sa stáva Thowtom, pretože pozná magickú formulku Knihy mŕtvych, a je tak schopný prekonávať prekážky, ktoré ho čakajú. Text pripojený na konci tejto kapitoly vysvetľuje jeho užitočnosť. Ak sa ho mŕtvy naučil naspamäť a dal ho napísať na steny svojho sarkofágu, môže jeho duša vstúpiť do hrobu a vystúpiť z neho podľa ľubovôle, aby mohla živiť pohrebnými obetami a žiť naveky. V nasledujúcich kapitolách vyslovuje duša mŕtveho formulky, ktoré jej zabezpečia nesmrteľnosť a vstup do nekonečných priestorov. V piatej kapitole čelí duša tomu, z čoho mali egyptskí aristokrati veľký strach: manuálnej práci. Napokon, zariekadlo sa nazýva „Ako v podsvetí nepracovať“. Preto nasledujúca kapitola obsahuje zariekadlá nevyhnutné na to, aby namiesto mŕtveho pracovali vešebty, čarovné sošky, ktoré odprevadili mŕtveho do hrobu. „Ak budem odsúdený na vykonávanie akéhokoľvek druhu práce z tých, ktoré vykonávajú duše mŕtvych v podsvetí, vedz, čarovná figúrka, pretože máš náčinie..., zastúpiš ma pri sejbe polí, zavodňovaní kanálov, premiestňovaní piesku.“ V hrobkách mužov boli často pochované aj magické sošky nahých žien so zviazanými nohami, aby nemohli svojmu pánovi utiecť. Najbohatšie hroby ukrývali stovky takýchto figúriek, na každý deň v roku jednu.

Ani chudobní však neodolali pokušeniu umiestniť do hrobu svojich blízkych skromných otrokov z ílu, aby ich drahí aspoň po smrti unikli ťažkej práci, ktorá ich za života ťažila.
Nasledujúce zariekadlá v Knihe mŕtvych umožňovali mŕtvemu nepozorovane prejsť okolo hrozného hada Apopa, prekonať kritické úseky cesty záhrobím a prechádzať podľa ľubovôle bariérami medzi fyzickým a nadpozemským svetom. V XIV. kapitole sa ozývajú tóny úzkosti. Duša vyslovuje formulky nevyhnutné na upokojenie bohov, ktorí sa hanbia za hriechy mŕtveho a sú nimi pohoršení, formulky vyslovuje aj so želaním, aby sila spravodlivosti odstránila zlo, ktoré mŕtvy spáchal. Odriekanie formuliek z XIX. kapitoly umožní mŕtvemu stotožniť sa s Horom a prekonať každého nepriateľa a každú prekážku.
Ak budú živí odriekavať formulky nad vencom položeným na tvári mŕtveho, kým kňaz spáli hŕstku kadidla, bude ich účinnosť určite neobmedzená.
Nasledujúce zariekadlá sú určené na to, aby mŕtvemu bola navrátená schopnosť používať funkciu úst, pamäti a srdca, ktoré bolo podľa starých Egypťanov sídlom ducha a svedomia. V ďalších kapitolách sa mŕtvy stáva bohom, aby zahnal ohavných netvorov: „Zmizni, ustúp, démon s hlavou krokodíla! Nemáš nado mnou žiadnu moc!“ „Späť, démon s rozďavenou papuľou!“ „Zmizni už, Apop, nepriateľ boha Rea!... Ak naňho zaútočím, porazím ho, naplním tvoju vôľu, ó, Re!“ Ďalšie formulky pomáhajú vyhnúť sa druhej smrti a sťatiu hlavy mŕtvemu, dovoľujú mu oddýchnuť si a zaručujú mu moc nad vodami a nebeskými bránami. Kapitola LXIV. je v Knihe mŕtvych jednou z najdôležitejších. Obsahuje formulky nevyhnutné na to, aby duša unikla dennému svetlu. V týchto zariekadlách sa duša stotožňuje s bohom Reom a jeho cestami podsvetím. Ak ich vysloví správne, bude mŕtvy schopný pohybovať sa podľa ľubovôle medzi rozdielnymi svetmi.