Cez deň sa bude vracať do podsvetia a v hlbokej noci z neho bude môcť vystúpiť na bárke boha Rea. Podľa vlastnej vôle sa bude premieňať na rozličné substancie. O týchto premenách sa hovorí v LXXVII. kapitole a ďalej. Pomocou magických formuliek sa mŕtvy bude môcť premeniť na zlatého sokola, najvyššieho boha, posvätný lotos, skutočného fénixa, volavku, lastovičku i hada. Získa vlastnosti každej substancie, a potom bude ešte silnejší. Napríklad, keď sa mŕtvy premieňa na Sebeka, strašného boha-krokodíla, odriekava: „Som boh Sebek, v jeho plnej sile, útočný a surový...“ Je možné, že práve záznam tohto množstva premien priviedol historika Herodota k úplne mylnému názoru, že starí Egypťania verili v prevteľovanie duší, prípadne v sťahovanie duší, čo je naopak viera, ktorá je charakteristická pre svet Indov. Zariekadlo z kapitoly CXXV pomáha mŕtvemu vo fáze, ktorú Gréci definovali ako psychostáziu, teda váženie duše. Mŕtvy predstúpi pred tvár boha Usira a jeho obávaný tribunál. Jeho srdce je položené na misku váh, o ktoré sa stará Anup, boh s hlavou šakala. Na druhej miske váh leží pero, symbol Maat, bohyne pravdy a spravodlivosti. Pri jazýčku váh cerí zuby divá obluda s hruďou leva, hlavou krokodíla a telom hrocha, pripravená zhltnúť srdce mŕtveho, ak bude ťažšie než pero a prejaví sa tak jeho vina. Toto je jeden z kľúčových momentov Knihy mŕtvych. Mŕtvy vyslovuje negatívne priznanie: „Nespôsobil som utrpenie ľuďom, nepoužil som násilie na svojich pokrvných bratov, nenahradil som spravodlivosť nespravodlivosťou...“ Potom nasleduje podrobné vyhlásenie o jeho nevine v oblasti ďalších hriechov, ktoré nepovažujeme za ťažké: „Nikdy som nelovil ryby na iné uhynuté ryby, nikdy som nezatarasil tečúce vody ani kanály... nikdy som potajme nepočúval za dverami, nikdy som neklebetil.“ Spôsob myslenia starých Egypťanov dával posvätným slovám zariekadiel takú moc, že ak mŕtvy Usirovi klamal, už samotná skutočnosť, že vedel správne predniesť príslušnú formulku, mu mohla zaručiť vstup do Raja. Ten sa nachádzal na poliach Iaru, v krajine, ktorú si Egypťania predstavovali ako úrodnú oblasť v delte Nílu. Brány polí Iaru sa mŕtvemu otvárali v CXLV. kapitole. Tu mohol zaháľať, venovať sa lovu v tŕstí, radovať sa a zabávať so ženami a deťmi. Ten, koho naopak Usir odsúdil, prepadol zatrateniu a bol už naveky týraný a mučený. V posledných kapitolách sa nachádzajú zariekadlá a zvláštne rituály vzťahujúce sa na to, ako sa starať o múmiu mŕtveho, ako jej pripraviť lôžko a venovať zvláštne ochranné amulety. Napríklad, ak mŕtvy dostane talizman z karneolu, dovolá sa Usirovej pomoci a získa moc jeho božskej krvi. Prirodzene, iba vtedy, ak zariekadlo bude vyslovené nad amuletom, ktorý bol predtým umytý vo vode s magickými kvetmi a v deň pohrebu zavesený mŕtvemu na krk.