Kniha mŕtvych

Starí Egypťania mali trpkú a triezvu víziu života. Neodvratnosť smrti a jej neodolateľné volanie boli námetom tých najdojímavejších náboženských a básnických diel starovekého sveta.
V epitafe venovanom žene žijúcej v ptolemaiovskom období stojí: „Poď! Toto je meno smrti a ona volá všetkých k sebe: a oni k nej rýchlo prichádzajú, hoci sa ich srdce chveje od strachu... Nikto nedokáže dlho odvracať jej nutkavé volanie od všetkých, ktorých miluje...“ Tieň skazy a tajomstvo konca vždy podmieňovali spôsob myslenia starých Egypťanov. V priebehu stáročí vypracovali systém praktík a návodov s cieľom pomôcť duši mŕtveho na jeho tajomnej ceste a pri zložitých zmenách, ktoré ho čakali v záhrobí. Takéto texty vznikali najskôr ako návody, ktoré používali výlučne panovníci a príslušníci aristokracie, neskôr sa však stali základným modelom, podľa ktorého každý poddaný v starom Egypte prekonával strach zo smrti. Táto zmena sa udiala v priebehu 2.tisícročia pred n.l Mystici, ktorí interpretovali egyptskú kultúru ako okultnú doktrínu určenú len hŕstke vyvolených, považovali takýto vývoj za nepatričnú popularizáciu a zradu pôvodných princípov. Musíme si však uvedomiť, že pre starovekého Egypťana zosobňoval faraón, syn Boha, štát i celú krajinu. A to, čo konal on, konal v podstate celý národ. Takže to, čo chránilo faraóna, mohlo takisto spoľahlivo chrániť aj jeho poddaných.

Kniha mŕtvych je názov, ktorým bola súhrnne označená zbierka magických textov, pohrebných zariekadiel a náboženských chválospevov skomponovaných preto, aby ich mohol mŕtvy priamo použiť. Boli to presné formulky, ktoré sa musel mŕtvy naučiť a zapamätať si ich, aby ich mohol predniesť za presne daných okolností svojej záhrobnej existencie. Takisto musel byť schopný prekonať množstvo ťažkých skúšok. „Tu mali počiatok zariekadlá, ktoré ukazovali duši cestu k plnému dennému svetlu, k jej vzkrieseniu, k jej vstupu do záhrobia a cestám po onom svete.“
Tak sa začína táto jedinečná duchovná príručka. S rovnakým úmyslom sa do pohrebných komôr hrobiek, sarkofágov, a dokonca i medzi jednotlivé plátenné ovínadlá múmií umiestňovali papyrusy s posvätnými textami a obrázkami, ktoré im umožňovali ľahšie chápať cestu na onen svet. Boli to skutoční „cestovní sprievodcovia“ k spáse, zvyčajne v podobe troch alebo štyroch metrov dlhého zvitku. Kniha mŕtvych nie je dielo kodifikované v staroveku, je to skôr súbor textov, ktoré zozbierali moderní bádatelia. Jean-Francois Champollion (1790 – 1832) ich vydal ako prvý a nazval ich Pohrebný rituál. Častejšie používané i publikované je naopak vydanie Richarda Lepsiusa z roku 1842. Lepsius zostavil súbor 190 textov či kapitol, ktoré sa vzájomne odlišujú dĺžkou i literárnou úrovňou a nazval ho Totenbuch, Kniha mŕtvych. Hoci veľká časť odborníkov považuje názov za neprimeraný, tento termín sa ihneď rozšíril a od tých čias ho používajú aj egyptológovia. Vydanie z 19. storočia zachytáva stav viery v onen svet v období Novej ríše, v druhej polovici 2. tisícročia p.n.l.
Názov „kapitola“, ktorý označuje vnútorné členenie súboru, je výkladom bádateľov. Možno by bolo správnejšie hovoriť prosto o 190 zariekadlách. Preklad textov Knihy mŕtvych je veľmi ťažká úloha. Formulky sú plné mytologických narážok, v mnohých prípadoch nie celkom jasných, a okrem toho na papyrusoch chýbajú interpunkčné znamienka. Kniha mŕtvych sa naozaj „vinie ako mútne a majestátne vody Nílu“, ako napísal Donato Piantanida. Takmer všetky kapitoly sa začínajú nadpisom, ktorý aspoň približne určuje predpokladané použitie príslušnej formulky. Súbor ako celok pôsobí dojmom dlhého monológu mŕtveho, ktorý sa obracia priamo na bohov a rôzne záhrobné bytosti a dáva sa absolútne ovládať neprestajnými víziami bohov a najdesivejších príšer. Jednotlivé obrazy, ktoré sa prostredníctvom veršov prednášaných mŕtvym objavujú pred zrakom čitateľa, sú vlastne predstavy daného jedinca, ktorý je raz zachvátený pýchou, inokedy zasa pokorou, radosťou či strachom, a riadi sa náboženským vnuknutím alebo obyčajným oportunizmom. Každý popud, každá reakcia indivídua je zameraná na prekonanie hrozného tajomstva smrti a záchranu duše jednotlivca pred skazou. V ezoterických termínoch tak umožňuje cesta mŕtveho do záhrobia prekonať bariéru medzi životom a smrťou. Prvá kapitola Lepsiusovho vydania sa začína hrdým vyhlásením mŕtveho, že sa sám stotožňuje s bohom Thowtom, pánom myslenia, slova, písma a vedomia a žiada, aby sa mohol postaviť po boku Usira. Mŕtvy sa stáva Thowtom, pretože pozná magickú formulku Knihy mŕtvych, a je tak schopný prekonávať prekážky, ktoré ho čakajú. Text pripojený na konci tejto kapitoly vysvetľuje jeho užitočnosť. Ak sa ho mŕtvy naučil naspamäť a dal ho napísať na steny svojho sarkofágu, môže jeho duša vstúpiť do hrobu a vystúpiť z neho podľa ľubovôle, aby mohla živiť pohrebnými obetami a žiť naveky. V nasledujúcich kapitolách vyslovuje duša mŕtveho formulky, ktoré jej zabezpečia nesmrteľnosť a vstup do nekonečných priestorov. V piatej kapitole čelí duša tomu, z čoho mali egyptskí aristokrati veľký strach: manuálnej práci. Napokon, zariekadlo sa nazýva „Ako v podsvetí nepracovať“. Preto nasledujúca kapitola obsahuje zariekadlá nevyhnutné na to, aby namiesto mŕtveho pracovali vešebty, čarovné sošky, ktoré odprevadili mŕtveho do hrobu. „Ak budem odsúdený na vykonávanie akéhokoľvek druhu práce z tých, ktoré vykonávajú duše mŕtvych v podsvetí, vedz, čarovná figúrka, pretože máš náčinie..., zastúpiš ma pri sejbe polí, zavodňovaní kanálov, premiestňovaní piesku.“ V hrobkách mužov boli často pochované aj magické sošky nahých žien so zviazanými nohami, aby nemohli svojmu pánovi utiecť. Najbohatšie hroby ukrývali stovky takýchto figúriek, na každý deň v roku jednu.

Ani chudobní však neodolali pokušeniu umiestniť do hrobu svojich blízkych skromných otrokov z ílu, aby ich drahí aspoň po smrti unikli ťažkej práci, ktorá ich za života ťažila.
Nasledujúce zariekadlá v Knihe mŕtvych umožňovali mŕtvemu nepozorovane prejsť okolo hrozného hada Apopa, prekonať kritické úseky cesty záhrobím a prechádzať podľa ľubovôle bariérami medzi fyzickým a nadpozemským svetom. V XIV. kapitole sa ozývajú tóny úzkosti. Duša vyslovuje formulky nevyhnutné na upokojenie bohov, ktorí sa hanbia za hriechy mŕtveho a sú nimi pohoršení, formulky vyslovuje aj so želaním, aby sila spravodlivosti odstránila zlo, ktoré mŕtvy spáchal. Odriekanie formuliek z XIX. kapitoly umožní mŕtvemu stotožniť sa s Horom a prekonať každého nepriateľa a každú prekážku.
Ak budú živí odriekavať formulky nad vencom položeným na tvári mŕtveho, kým kňaz spáli hŕstku kadidla, bude ich účinnosť určite neobmedzená.
Nasledujúce zariekadlá sú určené na to, aby mŕtvemu bola navrátená schopnosť používať funkciu úst, pamäti a srdca, ktoré bolo podľa starých Egypťanov sídlom ducha a svedomia. V ďalších kapitolách sa mŕtvy stáva bohom, aby zahnal ohavných netvorov: „Zmizni, ustúp, démon s hlavou krokodíla! Nemáš nado mnou žiadnu moc!“ „Späť, démon s rozďavenou papuľou!“ „Zmizni už, Apop, nepriateľ boha Rea!... Ak naňho zaútočím, porazím ho, naplním tvoju vôľu, ó, Re!“ Ďalšie formulky pomáhajú vyhnúť sa druhej smrti a sťatiu hlavy mŕtvemu, dovoľujú mu oddýchnuť si a zaručujú mu moc nad vodami a nebeskými bránami. Kapitola LXIV. je v Knihe mŕtvych jednou z najdôležitejších. Obsahuje formulky nevyhnutné na to, aby duša unikla dennému svetlu. V týchto zariekadlách sa duša stotožňuje s bohom Reom a jeho cestami podsvetím. Ak ich vysloví správne, bude mŕtvy schopný pohybovať sa podľa ľubovôle medzi rozdielnymi svetmi.
Cez deň sa bude vracať do podsvetia a v hlbokej noci z neho bude môcť vystúpiť na bárke boha Rea. Podľa vlastnej vôle sa bude premieňať na rozličné substancie. O týchto premenách sa hovorí v LXXVII. kapitole a ďalej. Pomocou magických formuliek sa mŕtvy bude môcť premeniť na zlatého sokola, najvyššieho boha, posvätný lotos, skutočného fénixa, volavku, lastovičku i hada. Získa vlastnosti každej substancie, a potom bude ešte silnejší. Napríklad, keď sa mŕtvy premieňa na Sebeka, strašného boha-krokodíla, odriekava: „Som boh Sebek, v jeho plnej sile, útočný a surový...“ Je možné, že práve záznam tohto množstva premien priviedol historika Herodota k úplne mylnému názoru, že starí Egypťania verili v prevteľovanie duší, prípadne v sťahovanie duší, čo je naopak viera, ktorá je charakteristická pre svet Indov. Zariekadlo z kapitoly CXXV pomáha mŕtvemu vo fáze, ktorú Gréci definovali ako psychostáziu, teda váženie duše. Mŕtvy predstúpi pred tvár boha Usira a jeho obávaný tribunál. Jeho srdce je položené na misku váh, o ktoré sa stará Anup, boh s hlavou šakala. Na druhej miske váh leží pero, symbol Maat, bohyne pravdy a spravodlivosti. Pri jazýčku váh cerí zuby divá obluda s hruďou leva, hlavou krokodíla a telom hrocha, pripravená zhltnúť srdce mŕtveho, ak bude ťažšie než pero a prejaví sa tak jeho vina. Toto je jeden z kľúčových momentov Knihy mŕtvych. Mŕtvy vyslovuje negatívne priznanie: „Nespôsobil som utrpenie ľuďom, nepoužil som násilie na svojich pokrvných bratov, nenahradil som spravodlivosť nespravodlivosťou...“ Potom nasleduje podrobné vyhlásenie o jeho nevine v oblasti ďalších hriechov, ktoré nepovažujeme za ťažké: „Nikdy som nelovil ryby na iné uhynuté ryby, nikdy som nezatarasil tečúce vody ani kanály... nikdy som potajme nepočúval za dverami, nikdy som neklebetil.“ Spôsob myslenia starých Egypťanov dával posvätným slovám zariekadiel takú moc, že ak mŕtvy Usirovi klamal, už samotná skutočnosť, že vedel správne predniesť príslušnú formulku, mu mohla zaručiť vstup do Raja. Ten sa nachádzal na poliach Iaru, v krajine, ktorú si Egypťania predstavovali ako úrodnú oblasť v delte Nílu. Brány polí Iaru sa mŕtvemu otvárali v CXLV. kapitole. Tu mohol zaháľať, venovať sa lovu v tŕstí, radovať sa a zabávať so ženami a deťmi. Ten, koho naopak Usir odsúdil, prepadol zatrateniu a bol už naveky týraný a mučený. V posledných kapitolách sa nachádzajú zariekadlá a zvláštne rituály vzťahujúce sa na to, ako sa starať o múmiu mŕtveho, ako jej pripraviť lôžko a venovať zvláštne ochranné amulety. Napríklad, ak mŕtvy dostane talizman z karneolu, dovolá sa Usirovej pomoci a získa moc jeho božskej krvi. Prirodzene, iba vtedy, ak zariekadlo bude vyslovené nad amuletom, ktorý bol predtým umytý vo vode s magickými kvetmi a v deň pohrebu zavesený mŕtvemu na krk.