Starí Egypťania mali trpkú a triezvu víziu života. Neodvratnosť smrti a jej neodolateľné volanie boli námetom tých najdojímavejších náboženských a básnických diel starovekého sveta.
V epitafe venovanom žene žijúcej v ptolemaiovskom období stojí: „Poď! Toto je meno smrti a ona volá všetkých k sebe: a oni k nej rýchlo prichádzajú, hoci sa ich srdce chveje od strachu... Nikto nedokáže dlho odvracať jej nutkavé volanie od všetkých, ktorých miluje...“ Tieň skazy a tajomstvo konca vždy podmieňovali spôsob myslenia starých Egypťanov. V priebehu stáročí vypracovali systém praktík a návodov s cieľom pomôcť duši mŕtveho na jeho tajomnej ceste a pri zložitých zmenách, ktoré ho čakali v záhrobí. Takéto texty vznikali najskôr ako návody, ktoré používali výlučne panovníci a príslušníci aristokracie, neskôr sa však stali základným modelom, podľa ktorého každý poddaný v starom Egypte prekonával strach zo smrti. Táto zmena sa udiala v priebehu 2.tisícročia pred n.l Mystici, ktorí interpretovali egyptskú kultúru ako okultnú doktrínu určenú len hŕstke vyvolených, považovali takýto vývoj za nepatričnú popularizáciu a zradu pôvodných princípov. Musíme si však uvedomiť, že pre starovekého Egypťana zosobňoval faraón, syn Boha, štát i celú krajinu. A to, čo konal on, konal v podstate celý národ. Takže to, čo chránilo faraóna, mohlo takisto spoľahlivo chrániť aj jeho poddaných.

Kniha mŕtvych je názov, ktorým bola súhrnne označená zbierka magických textov, pohrebných zariekadiel a náboženských chválospevov skomponovaných preto, aby ich mohol mŕtvy priamo použiť. Boli to presné formulky, ktoré sa musel mŕtvy naučiť a zapamätať si ich, aby ich mohol predniesť za presne daných okolností svojej záhrobnej existencie. Takisto musel byť schopný prekonať množstvo ťažkých skúšok. „Tu mali počiatok zariekadlá, ktoré ukazovali duši cestu k plnému dennému svetlu, k jej vzkrieseniu, k jej vstupu do záhrobia a cestám po onom svete.“
Tak sa začína táto jedinečná duchovná príručka. S rovnakým úmyslom sa do pohrebných komôr hrobiek, sarkofágov, a dokonca i medzi jednotlivé plátenné ovínadlá múmií umiestňovali papyrusy s posvätnými textami a obrázkami, ktoré im umožňovali ľahšie chápať cestu na onen svet. Boli to skutoční „cestovní sprievodcovia“ k spáse, zvyčajne v podobe troch alebo štyroch metrov dlhého zvitku. Kniha mŕtvych nie je dielo kodifikované v staroveku, je to skôr súbor textov, ktoré zozbierali moderní bádatelia. Jean-Francois Champollion (1790 – 1832) ich vydal ako prvý a nazval ich Pohrebný rituál. Častejšie používané i publikované je naopak vydanie Richarda Lepsiusa z roku 1842. Lepsius zostavil súbor 190 textov či kapitol, ktoré sa vzájomne odlišujú dĺžkou i literárnou úrovňou a nazval ho Totenbuch, Kniha mŕtvych. Hoci veľká časť odborníkov považuje názov za neprimeraný, tento termín sa ihneď rozšíril a od tých čias ho používajú aj egyptológovia. Vydanie z 19. storočia zachytáva stav viery v onen svet v období Novej ríše, v druhej polovici 2. tisícročia p.n.l.