Trnava - jej slovenský pôvod
Trnava vznikla pravdepodobne najneskôr koncom 9. stor. v blízkosti potoka Trnávka. Toto miesto bolo strategicky výhodne nielen pre blízkosť potoka, ale aj kvôli križovaniu obchodných ciest spájajúcich Bratislavu s Považím, Bratislavu s Nitrou a prechádzala tadeto aj tzv. Česká cesta (obchodná cesta prechádzajúca cez Malé Karpaty až na Moravu). Bola tak od najstarších čias strediskom obchodu, kde sa na trhoch stretávali Slováci i Maďari z blízkeho i ďalekého okolia.

Nemecký kolonisti sa začali v okolí Trnavy usadzovať v 12. stor. a postupne si vybudovali vlastnú osadu- Sobota (podľa dňa konania trhov, po maď. Szombat- Szombathely). V priebehu 13. stor. sa obe sídla (osady) spojili do jedného pod spoločným názvom Trnava.

Meno mesta sa od najstarších známych listín až po dnes uvádza ako Tornowa, Sumbot, Zumbothel, Tirna, Tirnavia, Tyrnavia, Tyrnava, Tyrnau, Nagyszombat, Trnava. O jeho slovanskom pôvode svedčí aj kmeňové slovo tŕň, ktoré sa vyskytuje v rôznych slovanských variantoch a pomenúvalo mestá v Čechách, Poľsku (Tarnopol), Bulharsku (Trnovo), Juhoslávii (Tornova), … Trnava mala od najstarších čias styky aj s neslovanskými národmi, ktoré kvôli výslovnosti vkladali do slovenského mena Trnava spoluhlásky alebo samohlásky. Výnimkou boli iba Maďari, ktorí názov pozmenili.[1]

Správa mesta
V roku 1238 získalo mesto od Belu IV. privilégiá slobodného kráľovského mesta- výsady nemeckého, magdeburského práva, aké mal v tom čase v Uhorsku iba Stoličný Belehrad. Táto privilegiálna listina zaznamenáva a tiež potvrdzuje stav mestskej správy. Informuje aj o orgánoch mestskej správy vytvorenej na základe nemeckého mestského práva, ktoré bolo prispôsobené miestnym pomerom.[2] Belo IV. zveril správu mestským voleným orgánom a najvyšším predstaviteľom bol richtár. Podľa neho si mohli obyvatelia Trnavy richtára voliť sami a spoločne (Slováci i Nemci), alebo ich väčšia a zámožnejšia časť. Túto voľbu musel ale potvrdiť kráľ. Ak by bol richtár nespoľahlivý, mohol byť kráľom aj odstránený. Richtár bol dlhú dobu volený z nemeckého obchodného patriciátu.

Na čele Trnavy tak bol celé stáročia richtár s 12- členným senátom, ktorý zasadal pod jeho predsedníctvom. Tento senát bol autonómnym celkom voleným na Veľkonočný pondelok a bol tiež zodpovedný za hospodárenie mesta. Richtár bol aj občianskym a trestným sudcom. Menšie priestupky mohol súdiť za prítomnosti dvoch senátorov. Bol zodpovedný nielen za súdnictvo, ale aj za administratívu. Meštianstvo volilo 24- člennú (neskôr 60- člennú) vonkajšiu radu. Tá potom zvolila 13- členný magistrát, spomedzi ktorého sa volil richtár, starosta, mešťanosta a kapitán.

Nemecké obyvateľstvo
Začiatkom 12. stor. sem prišli nemecký kolonisti, ktorí sa venovali vinohradníctvu, remeslu a obchodu. Podľa dejepiscov Uhorska sa Nemci na našom území začali hromadne usadzovať až po tatárskom plienení, tzn. po roku 1242 a aj to na pozvanie kráľa Belu IV[3] (1235-1270). Kolonizácia krajov od Bratislavy po Trnavu pri Malých Karpatách sa uskutočnila za vlády kráľa Ľudovíta (1342-1382) a neskôr Žigmunda (1387-1437) a to pod vplyvom Margity Tirolskej, ktorej mesto roku 1356 Ľudovít založil. Margita, ako vlastníčka Trnavy si zo svojho rodiska, z Tirolska, a z bavorských hraníc pozývala svojich krajanov a vymáhala pre nich od Ľudovíta rozličné výsady.

Nemci sa tak dostali do už jestvujúcich osád, ako napr.: Svätý Jur, Modra, Trnava, … Keď boli tieto mestá plné, budovali si vlastné. Napr.: Schadmannsdorf (Častá), Nussdorf (Orešany), Langendorf (Dlhá), Stefansdorf (Štefanová), Wernersdorf (Dubová), … Organizovali sa podľa systému meštianstva v ich vlasti do tzv. cechov (v Trnave ich bolo asi 25, napr.: mäsiari, krajčíri, pekári, hrnčiari, kováči, šabliari, sedlári, …). „Nemecké občianstvo v Trnave v tom povedomí, že je prisťahované, a že ako hostia dostalo zvláštnych občianskych výsad, nevedelo sa v Trnave s domorodcami zblížiť.“ [4]

Dôverovali iba sebe, a preto zadávali mestské práce iba Nemcom. Od roku 1394 do roku 1455 bol do spravovania mesta pripustený iba Nemec. Keď kráľ Žigmund udelil kráľovským mestám výsadu zasadať so šľachtou na krajinskom súde, Trnava získala toto privilégium tiež. Mesto však bolo v rukách Nemcov, a na snemoch teda rozhodovali oni. Boli uzavretým spoločenstvom, ktoré kvôli tejto uzavretosti postupne vymieralo a upadalo. Napriek tomu tvorili v Trnave patriciát a boli v hegemónnom postavení až do 15. stor. Nemci dozerali a riadili nielen hospodársky a spoločenský život v meste, ale aj voľbu farára a richtára. Poznatky o tunajších Nemcoch čerpáme z ich vlastných záznamov, listín, ktoré sú dodnes zachované v mestskom archíve.
Národnostný spor: Slováci, Nemci
V 2. ½ 15. stor. sa zmenila štruktúra obyvateľstva. V dôsledku stáleho obliehania mesta a vzniku požiarov sa Nemci buď sťahovali do pokojnejších miest, alebo v meste postupne vymierali. Po uhorsko-českej vojne roku 1486 boli trnavskí obyvatelia doplnení o slovenských prisťahovalcov z vidieka. Toto malo za následok výrazné posilnenie slovenského elementu v Trnave. Začali sa domáhať politických práv a spoluúčasti na správe mesta.

Jedna z najvýznamnejších rodín bola Ciba- Hollý. Tá vlastnila Biely Kostol a neskôr, v roku 1510 odkúpila za 50 zlatých od mesta aj Starý Linč (Zeleneč)[5] . Vyše 30 rokov boli držiteľmi mestského kapitanátu. „Aktivita Slovákov v týchto rokoch rýchlo vzrastala. Na čele tohto pohybu, ktorí mal okrem národnostného zafarbenia sociálno-triedny základ (boj slovenských stredných vrstiev a chudoby proti nemeckému kupeckému patriciátu) stál trnavský mestský kapitán Pavol Holý z Hradnej.“ [6] Národnostnému sporu, ktorý naplno prepukol v roku 1486 pri voľbe richtára, predchádzal spor Nemcov a Slovákov o voľbu mestského farára. Každá strana preferovala svojho kandidáta na richtára a nedokázali sa dohodnúť. Tento boj sa preniesol aj medzi ľud a prepukol do ozbrojených zrážok. Aj po zvolení druhá strana skoro rok odporovala.

Tento konflikt vyriešil až po opakovanom zásahu kráľ Matej I. Korvín (1458-1490) . Podľa mandátu, ktorý vydal 21. mája 1486 sa mali vyhýbať sporom a pri voľbe richtára mali zachovávať starodávne zvyklosti (privilégiá z roku 1238). Ak by sa bol niekto proti tomuto nariadeniu vzbúril a vyvolával rozbroje, mal byť sťatý a jeho majetok mu mal byť odobratý. Toto však nezabralo a opätovne musel zasiahnuť mandátom 26. mája 1486. V ňom panovník zakázal podporovať nepokoje, znovu pohrozil smrťou a konfiškáciou majetku, ale tento mandát doplnil o podmienku usvedčenia dvomi či tromi svedkami. Situácia v meste sa tak pravdepodobne utíšila. Matej Korvín týmto mandátom posilnil postavenie Slovákov v meste. On sám si dopisoval s magistrátom mesta po slovensky.[7]

Maďarské obyvateľstvo
V roku 1526 v bitke pri Moháči zvíťazili Turci a otvorila sa im brána do Uhorska. Pri sporoch o uhorský trón sa Trnava priklonila k Ferdinandovi Habsburskému (1527-1564). Po roku 1526 a najmä 1541[8] utekalo maďarské obyvateľstvo v dôsledku tureckej okupácie z južných oblastí do severnejších. Utečencov pred Turkami bolo treba niekde ubytovať, ale Bratislava už roku 1531 nemala voľné byty, a preto Ferdinand I. vyzval Trnavu, aby domy, ktorých zákonitý majitelia zomrú bez dediča, nechali k dispozícii jemu. Mesto sa tomuto bránilo s tým, že domy potrebuje pre vlastných občanov, ale nakoniec žiadosti vyhovelo.[9] Príchodom veľkého počtu rodín z juhu sa nie len zvýšil počet obyvateľstva, ale sa aj zmenila národnostná štruktúra. Do Trnavy sa dostal veľký počet maďarského obyvateľstva.

V roku 1532 sa sem uchýlilo z ohrozeného Ostrihomu niekoľko členov kapituly a roku 1543 sa Trnava stala skoro na 300 rokov sídlom ostrihomského arcibiskupstva a kapituly. Obyvateľstvo Trnavy sa cudzím pozorovateľom javilo ako vidiecke a nevzdelané, s drsným a jednoduchým, ale zato prívetivým obyvateľstvom. Hovorilo sa tu po maďarský, nemecky a po slovensky.[10] „Iný zahraničný pozorovateľ nepokladal tunajších Nemcov za početne najväčšiu jazykovú skupinu. Podľa neho boli v tomto meste najpočetnejší Maďari, po nich nasledovali Slováci (obidve národnosti pokladá pritom za utečencov pred Turkami), na treťom mieste boli Nemci. Napriek tomu, že Nemcov bolo v meste najmenej, boli tu rozhodujúcim činiteľom.“ [11]

Národnostný spor: Slováci, Nemci, Maďari
Maďari sa samozrejme po krátkom čase začali dožadovať politických práv a účasti na správe mesta. Organizácia správy, ktorá tu bola dovtedy, ale nedokázala zladiť záujmy dlho spolunažívajúcich Slovákov a Nemcov s novo prisťahovanými Maďarmi. V roku 1545 kráľ zvolal snem do Trnavy. Mali sa na ňom odhlasovať dane na vedenie vojny proti Turkom. Toto sa nakoniec odhlasovalo, ale predchádzalo tomu hlasné reptanie Maďarov proti Nemcom v Trnave. Odznel tu aj názor, že by snáď bolo najlepšie poddať sa Turkom a tým sa zbaviť nemeckého panstva. Vyhrážali sa aj Trnavčanom, lebo tí Maďarov kvôli ich veľkému počtu neprijali s otvorenou náručou.

„ Pozabíjať v Trnave Nemcov a Čechov!“ [12] Trnava bola pôvodne slovenská. V 13. a 14. stor. ju kolonizovali Nemci, ktorí tak prevzali remeslo a obchod v meste. V 16. stor. sa tu usadili obyvatelia maďarského pôvodu, ktorí utekali pred Turkami. Vznikla tu teda situácia, keď sa 3 národnosti, najmä v čase volieb, bili medzi sebou o politickú moc (často aj päsťami, kameňmi a šabľami) a boli zoskupení do politických strán. Tento mnohokrát krvavý zápas musel riešiť panovník, ktorý bol najvyšším sudcom a vlastníkom mesta.
Počas volieb v roku 1551 prišlo znovu ku konfliktu, ktorý vyriešil až svojim zásahom Ferdinand I. Ten v mandáte zo 4. apríla 1551 zrovnoprávnil Maďarov s ostatným obyvateľstvom. Píše sa v ňom, že richtára si majú obyvatelia Trnavy voliť podľa zlatej buly Bela IV., tzn. všetci obyvatelia, nie len vybraných 100 bohatých a starších mešťanov. Voľba sa mala konať každoročne na sviatok sv. Juraja (24. apríl) a to tak, že každý rok sa na tomto poste mali striedať podľa národnosti (Maďar, Nemec, Slovák). Magistrát sa mal skladať zo senátorov všetkých troch národností v rovnakom pomere. V správe mesta tak mal platiť paritný[13] systém.

"V mestskej rade boli dve národnosti zastúpené štyrmi členmi a jedna národnosť piatimi reprezentantmi. Preto sa vo funkcii richtára striedal každoročne reprezentant inej národnosti, aby sa nerovnosť daná nepárnym počtom členov tohto orgánu eliminovala.“ [14] Nový richtár, Peter Sámbocky, uviedol do platnosti dekrét Ferdinanda I. hneď. Tento princíp parity sa dodržiaval až do konca 17. stor., keď ho zrušil Leopold I (1657-1705). Zaujímavá je v tomto prípade argumentácia slovenských mešťanov: „My sme pôvodní obyvatelia tohto mesta, my sme tu boli skôr než druhí.“ [15]

Židovské obyvateľstvo
Židia v Trnave žili pravdepodobne už v časoch Veľkomoravskej ríše. Od 12. storočia tvorili na území dnešného západného Slovenska kompaktné osídlenie. Dôkazom toho, že žili i v Trnave, je skutočnosť, že rabi Eliezer ben Natan, ktorý okolo roku 1150 zastával funkcia rabína v Poznani, pochádzal z Trnavy. [16]

Asi od 13. stor. žila v meste už silná židovská populácia. Venovali sa finančníctvu a obchodu, ale najmä požičiavali peniaze na vysoké úroky. Odmietali rešpektovať povinnosti mešťanov a často porušovali mestské výsady, a preto prichádzalo k sporom, ktoré neraz prerastali do krvavých pogromov. Za Ľudovíta I. (1342-1382) vzrástol v meste ich ekonomický vplyv. Trnavská židovská obec mala v tomto období niekoľko významných osobností., napr.: rabín Izák (študoval náboženské zvyklosti a modlitebné poriadky židovských obcí na Morave a v Štajersku). V 15. stor. bola potrebná obnova mesta a to si vyžadovalo finančné prostriedky. Toto využili Židia, ktorí ochotne poskytovali pôžičky na vysoký úrok. Takéto vysoké úroky, ale neboli mešťania schopní platiť a vypukol spor. Tento vyriešil svojim zásahom v júli 1439 kráľ Albrecht (1438-1439) tým, že zakázal vyžadovať úroky splatné do 6. decembra 1439. Už vybrané úroky mali Židia mešťanom vrátiť.

Pre Trnavčanov sa stali bohatí a úspešní Židia tŕňom v oku. V roku 1452 sa sťažovali gubernátorovi Huňadymu, že odmietajú vykonávať v noci strážnu službu, pričom to bol starý trnavský zvyk. Huňady im dal za pravdu a prikázal mestským kapitánom, aby dohliadli na dodržiavanie tohto zvyku. Zadĺženosť voči Židom stále pretrvávala. Preto si vyžiadali od Ladislava V. (1453-1457) mandát, ktorým sa zakázalo vyberanie úrokov. Roku 1462 podporil Matej I. Korvín (1458-1490) obyvateľov Trnavy v sporoch so židovskými veriteľmi. Nariadil mestským kapitánom rešpektovať oslobodenie mešťanov od platenia úrokov.

Židia, ako obchodníci, privážali do mesta cudzie víno, čím poškodzovali záujmy mesta. Matej Korvín zasiahol dekrétom z roku 1486, v ktorom sa tento problém rieši zákazom dovozu. Po tejto roztržke v roku 1486 vypukol v roku 1488 nový spor. Kráľ po požiari oslobodil roku 1488 mesto na šesť rokov od platenia daní. Viacerí mešťania si preto požičali na opravy peniaze od Židov. Ich vysoké úroky, ale nedokázali platiť, a preto z mesta zo strachu utekali. Židia sa sťažovali u panovníka a podávali žaloby na budínskom sneme. Matej I. Korvín v tomto roku napísal mestu list, v ktorom ľutuje mešťanov zadlžených Židom. Tých, čo sa z mesta odsťahovali vyzýval, aby sa vrátili a prisľúbil im odpustenie úrokov. Nariadil preto trnavskému kapitánovi Pavlovi Holému, aby prestal vyberať úroky pre Židov.

Pravdepodobne v Trnave, tak ako aj v iných mestách prerástla nevraživosť voči Židom až do krvavých pogromov. Toto usudzujeme podľa toho, že Matej Korvín sa mal zastať trnavských Židov, keď ich chceli obyvatelia z mesta vyhnať. Roku 1490 sa ich musela pred trnavskými mešťanmi zastať aj kráľovská vdova po Matejovi Korvínovi, Beatrix a Ján Korvín.
V tomto nepokojnom období sa akiste vytvorilo aj židovské geto, na ktorého čele stál židovský richtár. Zo spoločnosti sa vyčlenili aj svojim právnym postavením. V súdnictve podliehali budínskemu kastelánovi a boli priamymi poddanými panovníka, ktorý im poskytoval ochranu. Platili mu za to tzv. židovskú daň- 50 zlatých ročne. Zápis v účtoch trnavského farára z roku 1481 uvádza, že židovské domy stály po oboch brehoch Trnávky, ktorá pretekala cez Dolnopotočnú ulicu, vtedy nazývanú Židovskou. Táto poloha Židov dokonale izolovala, ale medzi obyvateľstvom mesta a Židmi pretrvávalo neustále napätie a svári.

Za panovania Vladislava II. (1490-1516) boli trnavskí Židia vyhnaní z mesta. Toto podľa rozhodnutia magistrátu vykonal v roku 1492 Pavol Holý. Potom sa tu ani nesmeli usadiť, ani tadeto nesmeli prechádzať, alebo sa zdržiavať v chotári. Bol to trest za údajnú rituálnu vraždu kresťanského chlapca. Podľa Jána Detricha boli z vraždy upodozrievaní desiati muži a dve ženy, ktoré boli po vykonštruovanom procese upálené na Wilsonovom námestí (dnes Trojičné námestie).[17] Ostatní Židia boli vyhnaní a brána, ktorou odišli, bola zamurovaná a ozdobená reliéfom zavraždeného dieťaťa.

Po smrti Štefana Zápoľského pripadla zálohovaná Trnava jeho vdove, tešínskej kňažnej Hedvige. Majiteľ zálohovaného mesta nemal podľa zákona robiť nijaké zásahy do jeho podstaty. Hedviga však vzala správu mesta do svojich rúk a riadila jeho život. V roku 1507 mesto zo strachu pred morovou nákazou zatváralo brány. Ona ale povolila jednému židovskému obchodníkovi nielen vstup do mesta, ale aj voľný pohyb v obchodných záležitostiach. Pravdepodobne si zastávala Židov, od ktorých vyberala židovskú daň. Keď v roku 1516 mesto porušilo akési židovské práva, hneď obyvateľov prísne napomenula. Toto teda znamená, že židovské obyvateľstvo sa sem v priebehu niekoľkých rokov vrátilo a v tomto období začali znovu poskytovať trnavským mešťanom pôžičky, na vysoký úver, potrebné na opravy domov. Týmto sa zlé vzťahy k Židom len prehlbovali, až prechádzali do násilia.

Spory a nevraživosť voči Židom sa nakoniec natoľko vystupňovala, že listinou z 19. februára 1539 povolil Ferdinanda I. Trnavčanom Židov z mesta vyhnať. Tí sa tu potom nemohli usadiť ani neskôr a spolu s nimi bolo vyhnané aj cigánske obyvateľstvo.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Národnostný boj v Trnave