Reslovakizácia sa opierala o Dekrét prezidenta republiky č. 33 z 2.augusta 1945 o úprave štátneho občianstva nemeckej a maďarskej národnosti. Podľa dekrétu sa za Maďarov nepovažovali osoby, ktoré sa pri sčítaní ľudu v roku 1930 hlásili k slovenskej, českej alebo inej slovanskej národnosti a do úvahy sa brali aj osoby, ktoré sa k tejto národnosti hlásili aj po roku 1945 a boli slovenského, českého alebo iného slovanského pôvodu. Nesmeli sa previniť voči Č-SR, nesmeli byť funkcionármi fašistických maďarských politických strán a organizácií a nenapomáhali maďarizácii. Prihliadalo sa tiež na to, či dotyčná osoba aktívne zúčastnila oslobodenia Č-SR, alebo či trpela pod nacistickým alebo fašistickým terorom. Nedostatkom tohto, ale aj ďalších Benešových dekrétov a zákonov vydaných po roku 1945 bolo, že buď vôbec nedefinovali vymedzenie pojmu národnosť, alebo ho definovali nedostačujúco. Preto sa k určovaniu národnosti pristupovalo veľmi „pragmaticky“, kritériá národnosti sa menili takmer každý deň.
V začiatočnej fáze sa reslovakizácia stala predmetom úvah v politických stranách, v ústredných štátnych orgánoch a inštitúciách. Začiatkom roka 1946 navrhoval L. Novomeský, povereník školstva a osvety, štátnemu tajomníkovi ministerstva zahraničných vecí V. Clementisovi, aby sa pomaďarčeným Slovákom z južného Slovenska umožnil návrat do ich pôvodného etnika. Navrhoval aj doplniť príslušný prezidentský dekrét a prerokovať túto otázku na osobitnej spoločnej porade Zboru povereníkov a Predsedníctva SNR. L. Novomeský tvrdil, že preslovakizácia by sa týkala najviac 200 000 pomaďarčených Slovákov. A tak po predložení správy V. Clementisom, vyslovila česko-slovenská vláda na svojom zasadnutí 15. januára 1946 prejavila súhlas s reslovakizáciou tej časti obyvateľstva, u ktorého sú z hľadiska etnického pôvodu, štátnej spoľahlivosti a hospodárskej činnosti predpoklady na reslovakizáciu. V. Clementis dostal za úlohu od vlády predložiť osnovu ústavného zákona, na základe ktorej sa mení a dopĺňa Dekrét prezidenta republiky č. 33/1945, umožňujúcu reslovakizáciu.
Povereníctvo školstva a osvety dostalo za úlohu v spolupráci so všetkými kultúrnymi inštitúciami ale najmä so Slovenskou ligou, vykonať uvedomovaciu reslovakizačnú akciu s cieľom umožniť dobrovoľný návrat pomaďarčenému a národne indiferentnému obyvateľstvu slovenského pôvodu do svojho pôvodného etnika. Súčasne malo vydať smernicu umožňujúcu reslovakizantom získať česko-slovenské štátne občianstvo, ktoré stratili na základe Benešovho dekrétu č. 33/1945. Ďalej boli poverené vypracovať a do 28. februára predložiť na zasadnutie Zboru povereníkov smernice na reslovakizáciu. Na základe rozhodnutia Zboru povereníkov zo dňa 18. februára 1946 vykonávalo Povereníctvo vnútra v spolupráci s Osídľovacím úradom pre Slovensko súpis obyvateľov maďarskej a nemeckej národnosti. Výsledky slúžili na ďalšie riešenie maďarskej a nemeckej otázky.
Pražská vláda chápala podpísanú medzištátnu dohodu o výmene obyvateľstva z februára 1946 len ako čiastočné riešenie maďarskej otázky v Česko-slovensku. Začiatkom roku 1946 predstavovala definitívne vyriešenie maďarskej otázky nasledovne: najskôr sa mala uskutočniť výmena obyvateľstva, súbežne s tým mala prebiehať reslovakizácia a jednostranné vysídlenie 150 000 – 200 000 Maďarov z Č-SR o čom mala rozhodnúť Parížska konferencia.
Dňa 25. februára 1946 boli na zasadnutí Zboru povereníkov predložené smernice na reslovakizáciu. Podľa nich, osoby, ktoré ešte vtedy patrili k maďarskej národnosti, sa mali pokladať za osoby slovenskej národnosti ak sa v roku 1930 k tejto alebo inej slovanskej národnosti prihlásili. Toto tvrdenie sa muselo doložiť osvedčením Štátneho štatistického úradu v Bratislave. Predpokladom pre priznanie slovenskej národnosti bolo, že príslušná osoba sa v čase zvýšeného ohrozenia Č-SR, od 21. mája 1938, svojím cítením, chovaním a činnosťou neprevinila proti záujmom Č-SR a jej obyvateľstvu. Pri posudzovaní týchto skutočností sa prihliadalo aj na to, či osoba hlásiaca sa k reslovakizácii sa aktívne zúčastnila boja proti Nemecku a Maďarsku, alebo či sa prispela k obnoveniu Č-SR. O tom, či sa tie kritériá naplnili, rozhodovali okresné národné výbory alebo okresné správne komisie.
Zaujímavosti o referátoch
Ďaľšie referáty z kategórie