Smernice na reslovakizáciu zahŕňali celé územie Slovenska. Doba na podávanie žiadostí na reslovakizáciu sa určila do 30. septembra 1946. Reslovakizácia sa už od svojho začiatku stala predmetom ostrej kritiky a organizovaných kampaní v Maďarsku proti Č-SR.

Pražská vláda si bola vedomá toho, že nie je možné prijať celoštátnu normu, na základe ktorej by sa riešila otázka reslovakizácie, preto vydala pokyn orgánom na Slovensku, aby sa smernice dali na vedomie internou cestou príslušným inštitúciám. Medzníkom v chápaní reslovakizácie sa stali výsledky rokovania Parížskej konferencie, z ktorej vyplynulo, že presídlenie 150 000 – 200 000 Maďarov z Č-SR do Maďarska nebude možné. Nakoľko nastala aj stagnácia vo výmene obyvateľstva, začala sa postupne presadzovať koncepcia tzv. reslovakizácie ako metóda riešenia maďarskej otázky, ktorá sa presadila od roku 1947. Obidve rozdielne koncepcie chápania reslovakizácie splývali v ďalšom období do jedného procesu bez vzájomnej diferenciácie. V rámci reslovakizačnej akcie vykonal Osídľovací úrad pre Slovensko evidenciu a sčítanie reslovakizantov. Centrálne celú akciu riadilo a kontrolovalo Ministerstvo vnútra v Prahe. Osídľovací úrad pre Slovensko vydal 20. júna 1946 Pokyny pre reslovakizáciu v ktorých bol upresnený pojem maďarskej národnosti. Jednou bezpodmienečnou súčasťou reslovakizácie sa stala spojitosť vôle žiadateľa s objektívnymi znakmi slovenskej národnosti, tieto objektívne znaky súviseli s miestnymi špecifikami: spojitosť so slovenskou kultúrou, znalosť slovenského jazyka, rodová tradícia a pod. Ak mali osoby spornú národnosť, mohla im byť priznaná slovenská národnosť priznaná len vtedy, ak prejavili úmysel, že sa z vlastnej vôle cítia byť príslušníkmi slovenského národa a ak dokážu, že sú pôvodom slovenskej alebo inej slovanskej národnosti.

Reslovakizácia bola pôvodne plánovaná v tých tridsiatich mestách: Bratislava-vidiek, Dunajská Streda, Galanta, Hurbanovo, Jesenské, Komárno, Košice-mesto, Košice-vidiek, Kráľovský Chlmec, Levice, Lučenec, Michalovce, Modrý Kameň, Moldava n/B., Nitra, Nové Zámky, Revúca, Rimavská Sobota, Rožňava, Šafárikovo, Šahy, šaľa n./V., Šamorín, Štúrovo, Trebišov, Veľké Kapušany, Vráble, Zlaté Moravce a Želiezovce. Zriadili sa tu sčítacie komisie, bol menovaný aj predseda komisie, ktorý podliehal hlavnému sčítaciemu komisárovi. Na základe splnenia prijatých kritérií Povereníctvo vnútra, za účasti hlavného sčítacieho komisára, vydávalo reslovakizantom osvedčenie o slovenskej národnosti.

Poverený vykonať všetky prípravné akcie spojené s reslovakizáciou bol Anton Granatier, ktorý zvolal do Bratislavy všetkých členov reslovakizačných komisií a subkomisií a dal im konkrétne inštrukcie o postupe pri reslovakizácií. Táto porada sa uskutočnila 14. júna 1946. Za Osídľovací úrad sa zúčastnili: C. Šulík, J. Gašperík, a J. Huršan. Za Štátny štatistický úrad: M. Senčák a J. Kriška, za Povereníctvo školstva a osvety: O. Pecník a za Slovenskú ligu jej generálny tajomník J. Boča. A. Granatier tvrdil, že sa má reslovakizácia začať ihneď, nakoľko z technického a finančného hľadiska bola už pripravená a vyžiadala si náklady vo výške 4, 3 milióny Kčs. Hlavnou úlohou reslovakizačných komisií bolo preverovanie osvedčení o národnosti u osôb, ktoré sa hlásili k reslovakizácií. Samotná prihláška na reslovakizáciu obsahovala tieto náležitosti: dátum podania žiadosti, meno a priezvisko, bydlisko, povolanie a počet prihlásených osôb, pričom celu akciu centrálne riadila a koordinovala Ústredná komisia pre vnútorné osídlenie pri Ministerstve vnútra v Prahe. Dňa 19. júna 1946 sa uskutočnilo zasadnutie Ústrednej komisie pre vnútorné osídlenie, kde J. Čech, predseda Osídľovacieho úradu pre Slovensko konštatoval, že aj po výmene obyvateľstva medzi Č-SR a Maďarskom zostane na Slovensku veľký počet Maďarov. Preto požadoval liberálnejší prístup pri posudzovaní žiadostí a presnú definíciu slova reslovakizant. Postupne hlasy, ktoré požadovali voľnejší prístup k reslovakizácií, silneli. Na kontrolu opatrení vykonávaných na základe vyhlášky povereníctva vnútra zo dňa 17. júna 1946 a na rozhodovanie o podaných osvedčeniach na reslovakizáciu, bola ustanovená sedemčlenná Ústredná reslovakizačná komisia. Tým pádom Osídľovací úrad pre Slovensko dostal len pomocnú e evidenčnú funkciu a rozhodovanie mala len Ústredná komisia.

V lete 1946 bolo zistené, že v 25 okresoch južného Slovenska bolo zistených 727 832 osôb slovenskej, maďarskej a spornej národnosti a z toho sa 183 388 osôb hlásilo v roku 1930 k slovenskej národnosti ale žili v zmiešanom manželstve, alebo boli židovského vierovyznanie a podľa Slovenskej ligy nemali byť reslovakizovaní. Slovanská národnosť sa im mala priznať jedine vtedy, ak im maďarskí sčítací komisári v roku 1941 zapísali maďarskú národnosť. Podľa Slovenskej ligy išlo o Slovákov, ktorých sa reslovakizácia netýkala, pretože tá sa týkala len pomaďarčených Slovákov. Slovenská liga videla reslovakizáciu nasledovne. Z 544 444 osôb, z celkového počtu 727 832 osôb, maďarskej a spornej národnosti bolo 105 000 osôb určených na výmenu obyvateľstva. Na reslovakizáciu z tohto počtu prichádzalo do úvahy 3000 až 8000 osôb. Ďalších 66 226 osôb maďarskej a spornej národnosti bolo určených na odsun zo Slovenska do Maďarska. Z nich bolo možné reslovakizovať 23 000 osôb. Z počtu 47 084 osôb vlastniacich poľnohospodársku pôdu s výmerou nad 5 k. j. bolo možné reslovakizovať 23 500 osôb a z vlastníkov pôdy do 5 k. j. sa uvažovalo u 121 000 osôb. Z ostatných okresov sa reslovakizácia mala týkať 7000 osôb. Slovenská liga teda rátala s tým, že sa reslovakizácia bude týkať 150 000 – 200 000 pomaďarčených Slovákov, tieto závery objektívne odrážali proces prirodzenej reslovakizácie ako súčasti slovenskej otázky po roku 1945 v Československu.

Z celkového počtu 352 038 osôb sa neakceptovala 12 584 osôb. Počet možných prijatých bol 339 454, čo vyvolávalo problém, pretože sa nerozlišovalo medzi Slovákmi, pomaďarčenými Slovákmi a Maďarmi, to bol aj hlavný dôvod prečo Slovenská liga tento postup kritizovala. Samotný Hlavný sčítací komisár A. Granatier bol prekvapený tým, že na reslovakizáciu sa prihlásilo viac ako 350 000 osôb.