Pražská vláda sa smernicami zaoberala až v marci 1947, čo malo za následok, že sa reslovakizácia neuskutočnila už v lete 1946. Tento stav na Slovenskom juhu vyvolával problémy a napätie. Praha v tomto období nemala záujem o reslovakizáciu. Čakala na výsledok Parížskej konferencie. Preto pražská vláda prijala uznesenie, na návrh predsedu vlády J. Ursínyho uznesenie, že inštitúcie vybavujúce žiadosti o reslovakizáciu sa budú až do doby rozhodnutia Parížskej konferencie riadiť týmito zásadami:

1.pri vybavovaní žiadosti o reslovakizáciu treba postupovať tak, aby nebola zmarená možnosť vysídliť 150 000 Maďarov z Č-SR do Maďarska okrem tých osôb, ktoré sú určené na výmenu,
2.nereslovakizovať tie osoby, ktoré sa považujú za zradcov, kolaborantov a za osoby nebezpečné štátu,
3.nereslovakizovať osoby, ktoré majú svoje bydlisko v tzv. osídľovacom priestore južného Slovenska, alebo ktoré vlastnia poľnohospodársku pôdu vo výmere vyššej ako 5 k. j.

V septembri 1946, ešte pred ukončením Parížskej konferencie, sa rátalo s tým, že u 200 000 osôb nastane kladné vybavenie ich žiadostí. Ministerstvo vnútra vydalo 13. septembra 1946 výnos, na základe ktorého upresnilo pojem germanizácia a maďarizácia. Tento výnos bol ale šitý na Sudety s cieľom definitívne zlikvidovať nemeckú menšinu v Česku ale nezohľadňoval slovensko-maďarské vzťahy.

Reslovakizácia, ako spôsob riešenia maďarskej otázky v Č-SR, sa pod tlakom pražskej vlády začína presadzovať. Praha pripravovala smernice a nariadenia na definitívne vyriešenie maďarskej otázky aj tzv. reslovakizáciou – násilnou asimiláciou, ktorá sa stávala dominantnou v priebehu roka 1947 – 1948. Všetko bolo podriadené koncepcie budovania „československého“ národného štátu bez nemeckej a maďarskej menšiny. Takto to bolo zakotvené aj v programe vlády K. Gottwalda po májových voľbách v roku 1946. Tým pádom snaha Slovenskej ligy o návrat pomaďarčených Slovákov do svojho etnika začala strácať svoje opodstatnenie a zmysel.

V rezolúcii Slovenskej ligy prijatej na jej XV. Kongrese, ktorý sa konal 28. septembra 1946 v Košiciach, si vytýčila v oblasti reslovakizácie tieto základné úlohy: vydávať knihy a špeciálny časopis pre reslovakizantov, na juh dosadiť kvalifikovaných a národne spoľahlivých učiteľov a štátnych zamestnancov a zvýhodniť ich. Zriadiť kurzy slovenského jazyka pre reslovakizantov a pre mládež. Od 31. augusta 1947 vydávala Ústredná správa Slovenskej ligy časopis Náš národ, ktorý zohral pozitívnu úlohu v národnouvedomovacom a zjednocovacom procese Slovákov.

V roku 1946 nebolo možné pre taktizovanie Prahy začať s reslovakizáciou. Pražská vláda utlmila činnosť Ústrednej reslovakizačnej komisie a čakala na výsledok Parížskej konferencie. V pražskej vláde sa začalo uvažovať o možností presídľovania reslovakizantov do Česka v rámci náboru pracovných síl. Prahe sa nepodarilo jednostranne presídliť 150 000 – 200 000 tzv. etnických Maďarov do Maďarska, a tak sa rozhodla „neslovakizovať“ miesta po vyhnaných Nemcoch s perspektívou urýchlenej čechizácie. Na Slovensku tento problém videli úplne inak. Chceli začleniť pomaďarčených Slovákov späť do svojho etnika. Boli proti tomu aby sa reslovakizovali Maďari aj keď mali slovenské a ten istý názor zastávali aj čo sa týkalo obcí. Praha však chcela prostredníctvom reslovakizácie riešiť maďarskú otázku a tzv. reslovakizantov presunúť do Česka a čím skôr ich počeštiť.