Významnú úlohu pri reslovakizácií zohrala aj Matica slovenská a Slovenská liga, pretože na južnom Slovensku mala vybudovanú funkčnú organizačnú štruktúru. Pracovali tu ľudia z oblasti kultúry, osvety, školstva a vedy, ktorý boli v lete 1947 združení v takmer 300 zboroch. Slovenská liga využila situáciu na rozšírenie svojej základne. Čo sa jej aj podarilo. Bolo to zreteľné po kongrese v Lučenci, ktorý sa konal 3. – 5. októbra 1947. Slovenská liga upozorňovala na tieto potreby: zhustiť sieť slovenských škôl a zabezpečiť dobré životné podmienky pre učiteľov, štátnym a verejným zamestnancom. Zabezpečiť hospodársku pozíciu Slovákov tým, že sa zabezpečí majetková istota presídlencov, ďalej je to riešenie otázky nezamestnaných intelektuálov maďarskej národnosti vykonávajúcich činnosti proti Č-SR. Dosadiť na južné Slovensko spoľahlivé duchovenstvo. Slovenská liga videla reslovakizáciu z hľadiska formálneho aj vecného. Formálne hľadisko predstavovalo splnenie určitých podmienok na základe ktorých bolo pridelené česko-slovenské občianstvo. Vecná stránka predstavovala základ národný, sociálny, hospodársky, náboženský a kultúrny. Slovenská liga sa nikdy nestotožnila s reslovakizáciou, akú presadzovala Praha.

Preverovanie prihlášok prebehlo od 15. júna do 20. augusta 1947. Do 15. decembra 1947 prerokovala a rozhodla komisia o prihláškach v 26 z 30 tzv. reslovakizačných okresoch na južnom Slovensku. Kladnú odpoveď dostali v zásade všetci, ktorí mali aspoň minimálne znaky slovenského pôvodu a slovenskosti. Reslovakizačná komisia rozhodla o 90 000 osvedčení o slovenskej národnosti, čo znamenalo približne 320 000 osôb, ale z tohto počtu sa 50 000 žiadostí vylúčilo a reslovakizácia bola priznaná len 150 000 osobám. Ostatní mali žiadosti predbežne nevybavené a patrili sem hlavne osoby určené na odsun do Česka v rámci náboru pracovných síl. Tieto žiadosti neboli vybavené hlavne z politického hľadiska.

Praha počítala ku koncu roka s počtom žiadostí na reslovakizáciu v rozsahu 390 000 až 400 000. Z toho vyčlenila 120 000 – 150 000 etnický Maďarov, ktorí sa mali tiež reslovakizovať. Po prevrate sa Reslovakizačná komisia musela riadiť zásadami Programového vyhlásenia VIII. Zboru povereníkov. V ďalšom období si Reslovakizačná komisia stanovila tieto úlohy. Dokončiť reslovakizáciu k 1. 1. 1948, spracovať jej výsledky, výmeny obyvateľstva, náboru pracovných síl do Česka a tento komplexný materiál predložiť ako podkladový materiál na celkové riešenie maďarskej otázky.

Z časového hľadiska si komisia prácu rozdelila na 2. etapy:

1.Formálna reslovakizácia: trvala do 1. 1. 1948, preskúmala 120 636 prihlášok dotýkajúcu sa 423 264 osôb. Z toho počtu bolo automatických vyňatých 89 179 osôb, ktoré sa v roku 1930 hlásili za Slovákov a podľa vládnych smerníc sa ich reslovakizácia netýkala, kladne bolo vybavených žiadosti 193 415 osôb a nevybavila žiadosti 99 401 osôb.
2.Začala sa 1. januára a skončila 31. decembra. Mala sa stať etapou faktického poslovenčenia a upevnenia vedomia národnej identity etnicky indiferentného a nezaintegrovaného slovenského obyvateľstva na južnom Slovensku. Názor Prahy bol ale taký, ak by jednania s Maďarskom o jednorázovom vysídlení tzv. etnický Maďarov nebol úspešný, mali sa kladne posudzovať žiadosti, ktoré Reslovakizačná komisia nevybavila alebo zamietla.