Macedónske vojská tiahli ďalej do úrodného údolia Jaxartu. Na brehu tejto rieky bolo založené mesto Alexandreia Eschate. Hlavnými dôvodmi prečo boli zakladané alebo rozširované staré sídlištia, boli úvahy strategického a sociálneho rázu: boli to vojenské kolónie, oporné body, v ktorých zostávali vojaci starších ročníkov, invalidi, žoldnieri a miestny obyvatelia. Obyvateľstvo bolo zmiešané: Gréci, Macedónci, Iránci.
V strednej Ázii sa Alexander snažil ešte viac než predtým získať na svoju stranu miestnu šľachtu a nutné vojenské posily. Je veľmi príznačné, že celá rada opatrení- zavedenie proskynézy (padanie na zem pred kráľom), používanie médskeho kráľovského rúcha atď., ktoré svedčia o snahe dosiahnuť zblíženie s Východom, spadá do doby Alexandrovho pobytu vo východnom Iráne a v Strednej Ázii. Alexandrova politika slávila isté úspechy. Časť miestnej šľachty sa skutočne začala preorientovávať, aj keď druhá časť sa k Alexandrovi chovala nepriateľsky. Alexander sa snažil získať i nových spojencov, vracal majetky tým predstaviteľom miestnej šľachty, ktorý prešli na jeho stranu. Satrapom Baktrie menoval Oxiatra.
V roku 327 pred n.l. zmobilizoval Alexander svoju armádu, posilenú oddielmi zo všetkých nových území, so silou asi 120 000 mužov, k pochodu do Indie. Prvý kontakt s bájnou zemou zažil už v Sogdiane- štátnou návštevou kráľa Takšašila z Pandžábu.
K dosiahnutiu úspechu používal Alexander všetky možné prostriedky: porušovanie daného slova, klamstvá, hrozby, bezohľadné represálie. Miestne obyvateľstvo pri priblížení dobyvateľov často utekalo do hôr. V Indii narazili Macedónci na početného, ale rôznorodého nepriateľa: boli to nezávislé kmene zachovávajúce ešte v mnohom prvotnopospolný rád alebo na menšie kráľovstvá. Medzi týmito kmeňmi a štátmi prebiehal boj. Vládca mesta Taxila, dôležitého obchodného strediska na starej ceste z Indie do Strednej Ázie, uzavrel s Alexandrom spojenectvo. Mocný kráľ susedného štátu Poros v spolku s vládcom iného veľkého kráľovstva (v dnešnom Kašmíre) Abisarom sa rozhodol, že sa postaví Macedóncom na odpor.
V krvavej bitke pri Hydaspe, boli Porove vojská na hlavu porazené. Alexander však Porovi nechal jeho kráľovstvo, pretože počítal s jeho pomocou v ďalších bojoch. Na pamiatku víťazstva boli na brehoch Hydaspu založené dve mestá- Nikaia a Bukefala.
V tábore sa začínali prejavovať príznaky vzbury. Požadovalo sa ukončenie pochodu. Alexander prehlásil, že obete za pokračovanie v pochode nie sú bohom milé, a dal rozkaz na návrat.
Ústup prebiehal iným smerom ,v skutočnosti sa stal novou výpravou. Po návrate k Hydapsu sa Alexander rozhodol plaviť s väčšinou svojej armády dole po rieke, zbytok vojska postupoval po brehu rieky. Vojsko dorazilo do mesta Pattala ležiaceho v delte Indu. Odtiaľ malo loďstvo pod velením Nearcha doplávať po mori k ústiu Eufratu, s časťou vojska zamieril cez Gedrosiu a Karmaniu do Persidy a Susiany.
Táto časť výpravy bola najobtiažnejšia. Armáda sa ocitla v púšti, smädom a hladom zapadajúc do piesku. Vojsko postupovalo len pomaly dopredu, strácajúc pritom ľudí a kone. Vojsko si mohlo odpočinúť až v hlavnom meste Gedrosie- Purech.
Po dorazení vojska k ústiu Eufratu a Tigrisu, Alexander prikázal Hefaistonovi, aby odviedol hlavné sily i s vozatajstvom po morskom pobreží do Persidy, sám potom s ľahkou pechotou zamieril do Pasargady a odtiaľ do Perzepolu a Súz. Tým bolo ukončené ťaženie na východ, ktoré trvalo skoro 10 rokov.
Po skončení vojenských akcií vyvstala pred Alexandrom obrovská a zložitá úloha: udržať to, čo bolo dobyté zbraňami. Preto musel upevniť svoju nadvládu nad obrovskou ríšou, zorganizovať jej správu, urovnať vzájomný pomer medzi Macedóncami a Grékmi na jednej strane a obyvateľstvom východnej časti nového štátu na strane druhej.
V historickej literatúre sa pripisuje Alexandrovi ako zásluha jeho politika ,,zlučovanie“: zjednotenie Ázie a Európy, Peržanov a Macedóncov na zásadách rovnosti v štáte zahrňujúce obyvateľstvo skoro celého vtedajšieho sveta. Skotočne, v Alexandrovej politike, zvlášť v posledných rokoch jeho života, sa prejavovala tendencia zahladiť ostré protiklady medzi dobyvateľmi a podmanenými. Veľký význam malo dosadenie miestnej šľachty do štátnej správy a na veliteľské miesta do armády.
Ústredná správa ohromného štátu bola v rukách kráľa a macedónskej šľachty- kráľových spolubojovníkov na jeho výpravách a najvyšších hodnostárov občianskej správy. Alexander sa zvlášť snažil posíliť armádu- hlavnú oporu macedón. panstva. V armáde došlo v tej dobe k veľkým zmenám: bolo do nej zaradených 30 000 perských mladíkov- epigonov, vybavených macedónskymi zbraňami a cvičených po macedónsky.
Alexandrove výboje sa odrazili v hospodárskom živote ako v Grécku, tak aj na Východe. Objavili sa široké možnosti pre obchod. Styky so Strednou Áziou, Indiou, Arábiou a oblasťami ležiace pri Kaspickom mori sa stali tesnejšími. Veľký vplyv na rozvoj obchodu malo zavedenie jednotnej peňažnej sústavy pre Grécko a Prednú Áziu. Alexandrove zlaté statéry a strieborné tetradrachmy s jeho obrazom sa veľmi rozšírili- boli razené ešte dlhé roky po jeho smrti.
Osobnosť macedónskeho dobyvateľa a jeho skvelé vojenské úspechy hlboko zapôsobili na súčasníkov. Alexander bol bezpochyby jedným z najväčších starovekých vojvodcov a štátnikov. Musel sa vyrovnať so zložitými sociálnymi a medzinárodnými vzťahmi. Práve tieto zložité a protichodné vzťahy, hlboko zakorenené vo zvláštnostiach hospodárskeho a politického vývoja v staroveku, určovali sami o sebe charakter Alexandrových bojov a ich konečný výsledok. Vzniklo nové ohromné impérium, ktoré zahrňovalo nielen rad oblastí na Východe, ale aj celú oblasť okolo egejského mora a značnú časť Balkánskeho poloostrova. Macedónske výboje sa zameriavali hlavne na uchvátenie bohatých mestských stredisiek, vojenských oporných bodov a strategicky dôležitých ciest. Alexander sa obmedzoval na to, aby bola uznaná jeho vláda a aby boli pod kontrolou macedónskych vladárov platené dane. Neusiloval sa o radikálnu zmenu odvekého miestneho života. Macedónsky záber síce zmenil rozdelenie a pomer síl vo východnom Stredomorí a Prednej Ázii, avšak nedokázal, ako ukázala blízka budúcnosť, zabezpečiť celistvosť a trvalosť grécko-macedónskej monarchie a len ešte viac priostril sociálne protiklady na východe.
Obdobie dejín macedónskeho štátu od Alexandrovej smrti roku 323 pred n.l. až do bitky pri Kurupedii v roku 281 pred n.l. má zvláštny význam. Jeho hlavnou náplňou je proces rozpadu ohromného ,,svetového“ impéria, ktoré vzniklo v dôsledku výbojov Alexandra Macedónskeho a vzniku nových helenistických štátov. Tento proces bol veľmi zložitý. V pestrom slede udalostí prebiehajúcich v rôznych častiach grécko-východného sveta, v búrlivých sporoch medzi Alexandrovými nástupcami- diadochmi, je obtiažne postihnúť určitú súvislosť a zákonitosť. Je jasné, že rozpad ,,svetovej“ monarchie a vznik nových štátov neboli výsledkom náhodných okolností alebo úsilia jednotlivých osobností, ale že je nutné sa na to pozerať ako na nevyhnutný proces podmienený sociálno- ekonomickými a politickými príčinami.
