Stilicho, muž vandalského pôvodu, ktorý dlho zaujímal na dvore Honoria kľúčové politické postavenie, sa v roku 400 n. l. stal konzulom. Panegyrík, ktorý Claudius Stilichovi venoval, obsahuje tri knihy. Bez ohľadu na jeho barbarský pôvod ho opísal ako skutočného záchrancu ríše pred nebezpečím.
Básnické chválospevy k poste cisárov boli dôležitou súčasťou tvorby Gaia Sollia Modesta Apollinara Sidonia (asi 430 – 479 n. l.). jeho literárne záujmy sa upínali k poézii a Sidonius spracoval niekoľko básnických diel, v ktorých naväzoval na tradíciu pohanskej klasickej latinskej literatúry. S ním sú bezprostredne spojené básnické panegyriká, ktoré venoval cisárom Avtovi, Maiorianovi a Procopiovi Anthemiovi.

Činnosť Apollinara Sidonia spadá už do samého sklonku západnej rímskej ríše. Je prirodzené, že antický kultúrny odkaz nebol prijatý v raných stredovekých štátoch vo svojom plnom rozsahu a že z neho v novom prostredí prežívali len tie zložky, ktoré si zachovali konkrétne a aktuálne poslanie. Patrili k nim aj oslavné reči k panovníkovej pocte. Zásluhu na tom získal Magnus Felix Ennodius (473 – 521 n. l. ) a „posledný Riman“ Flavius Magnus Aurelius Cassiodorus Senator (asi 485 – 583 n. l. ).
Ovládnutie Itálie Gótmi dalo vzniknúť rade problémom. Theodorich mal v úmysle vytvárať harmonické vzťahy medzi príslušníkov svojej ríše a Cassiodorus, ktorý patril určitú dobu k jeho dôverným spolupracovníkom, ho podporoval. Nie je divu, že význačný literárny a politický činiteľ, ktorým Cassiodorus bol, napísal niekoľko panegyrík, v ktorých oslavoval Theodoricha a iné osoby vysokej gótskej spoločnosti. Z tejto zložky sa zachovali iba trosky.
Tým väčší je význam panegyrík, kde Theodoricha opísal Ennodius. V Enodiovich očiach je Theodorich tvorcom novej rímskej slávy, pretože porazil svojich germánskych odporcov a prejavil schopnosť ubrániť sa. Tradičná forma latinského panegyrika sa prispôsobila spolu s rečníkom novej situácie a jej požiadavkám.

Pozdné latinské panegyriká posudzujú svoju súčasnosť pod vzorným uhlom subjektívne vylíčenej veľkosti oslavovaných činiteľov. Dve významné diela zo zachovaných panegyrík sú opísané i v dvoch drobných a zatiaľ len málo známych historických dielach. Ich text sa síce zachoval v jednom rukopise, ale pochádza z rôznych dôb a z pera dvoch odlišných, bližšie neznámych autorov. Tieto krátke dejepisné črty boli prvýkrát vydané v roku 1636 v Paríži spoločne s historickým spisom Ammiana Marcellina a podľa editora, ktorým bol Henri de Valois, sa pre ne vžil názov Výňatky Valoisove.
Prvé pojednanie sa nazýva O pôvode cisára Konštantína; zachytáva okolnosti, kedy sa stal Konštantín cisárom a charakterizuje aj hlavné udalosti za jeho vlády. Autorom spisu bol zrejme pohan, vypracoval dielo na odbornej úrovni. Tento spis bol v 5. stor. n. l. upravený v kresťanskom duchu tak, že bol preložený a zamenený s úryvkami z Orosiových Dejín.

Druhý Výňatok Balesiov sa volá Kronika Theodorichovej vlády a zaoberá sa situáciou v Itálii v rokoch 474 – 526 n. l. Výklad Kroniky sa bohužiaľ obmedzuje na povrchnú registráciu odohrávajúcich sa udalostí a nevyznačuje sa hlbším zmyslom pre vystihnutie tohto obdobia. V jej prvej časti sa uvádza rada kladných rysov Theidorichovho pôsobenia. Druhá časť Kroniky vyjadruje odmietavé stanovisko ku germánskemu kráľovi. Myšlienkove protiklady medzi oboma časťami Kroniky sú takého rázu, že je tu ťažko vysvetliť nedôslednosťou, alebo zmenou názoru jedného autora. Predpokladá sa, že tento spis vznikol z pera rôzny pisateľov.