Rímske panegyriká

V pozdnej antike bolo zvykom zdraviť cisára pri oficiálnych príležitostiach oslavnou rečou, panegyrikami.
V cisárstve sa ako tvorcovia panegyrík osvedčili niektorý významný predstavitelia verejného a kultúrneho života, ako bol básnik Decimus Magnus Ausonius (okolo 310- 393 n.l.) alebo známy prívrženec pohanského kultu Quintus Aurelius Symmachus (okolo 345- 402).
Autori panegyrík boli školený rečníci, ktorý sa často venovali praktickej výučbe rečníctva. Príprave oficiálnych prejavov venovali z pochopiteľných dôvodov veľkú pozornosť ako po stránke obsahovej, tak aj formálnej. Celkom sa im podarilo prijateľne rozvrhnúť spracovávanú látku a na vhodných miestach vyšperkovať svoj prejav narážkami na klasickú literatúru a pod.

Podnety, ktoré pôsobili na vznik panegyrík, boli rôzne. Rečníci najčastejšie cisárovi ďakovali za preukázanú poctu, oslavovali dosiahnuté víťazstva alebo dodávali lesk významným momentom cisárovej životnej dráhy. Jednotlivý rečníci sa síce snažili o výrazovú a myšlienkovú originalitu, avšak toto úsilie nebolo vždy skutočným úspechom. Tam, kde sa vzďaľujú od vlastného prejavu, stráca sa im často myšlienka v zložitých periodách a formuláciách.
Každý panovník je v nadnesenom štýle spodobnený ako najdokonalejší predstaviteľ impéria, ktorý kedy žil, jeho zásluhy sú úmyselne zveličované. V myšlienkovej kulise panegyrík sa každý oslavovaný panovník stáva dovŕšiteľom veľkosti impéria, zvrchovaným víťazom nad barbarským svetom a stelesnením všetkých kladných vlastností.

Historický záujem o panegyriká je motivovaný okolnosťami, že sa zmieňujú o dôležitých udalostiach, pri čom o niektorých z nich nie sú dostupné iné pramene. Svedectvo panegyrík ale treba prijať s odôvodnenou opatrnosťou. Panegyriká je teda nutné chápať ako oficiálne portréty cisárov, ktoré majú literárnymi prostriedkami zveličiť ich osobnosť analogickým spôsobom.
Heroizované obrazy cisárov a ich doby, ktoré vychádzali z úst a pier rétorov, však neboli ničím iným než ilúziou, ktorá odrážala mnoho viac túžby rečníkov a ich vysoko postavených poslucháčov než skutočný stav vecí. Slávnostný a sebavedomý opar, obklopujúcu prítomnosť tvarovanú do monumentálnych podôb v každom panegyriku, sa však vytrácal obvykle s posledným, ktorou rečník uzatváral svoju reč.

Pokiaľ autori panegyrík spolu s cisárom uverili aspoň na chvíľu, že situácia v ríši vyzerá naozaj tak, ako ju líčili vo svojich dielach, stávali sa obeťami sebaklamu. Živá skutočnosť sa v panegyrikách mení v legendu, zvečňujúca niektoré kladné rysy súčasnosti a zachytávajúcu vidinu rímskej veľkosti a slávy v podmienkach postupného rozkladu kedysi všemocného rímskeho impéria.

Pozdné latinské panegyriká sú so svojimi charakteristickými rysmi jedinečným prameňom k preniknutiu do myšlienkovej atmosféry na sklonku antiky. Slávnostná reč bola ochotne primaná cisármi, či už boli pohania alebo kresťania, a taktiež autori panegyrík, bez ohľadu na svoje náboženské predčenie velebili vládnuceho panovníka, pokiaľ im k tomu bola daná príležitosť.

Vedľa prozaických panegyrík sa začala utvárať i tradícia básnických chválorečí. Súčasne sa rozširoval i okruh osobností, pre ktorých diela vznikli. Príkladom tejto orientácie panegyrickej tvorby môže byť egyptský Grék Claudius Claudianus, pôsobiaci na prelome 4. a 5. stor. n. l. na dvore západorímskeho cisára Flavia Honoria (395- 423 n. l. ). Claudiusove rozsiahle dielo sa pokladá za posledný výtvor pahanského autora. Cisárovi venoval tri básnické panegyriká, zložené pri príležitosti jeho konzulátov v rokoch 396, 398 a 404 n. l.
Stilicho, muž vandalského pôvodu, ktorý dlho zaujímal na dvore Honoria kľúčové politické postavenie, sa v roku 400 n. l. stal konzulom. Panegyrík, ktorý Claudius Stilichovi venoval, obsahuje tri knihy. Bez ohľadu na jeho barbarský pôvod ho opísal ako skutočného záchrancu ríše pred nebezpečím.
Básnické chválospevy k poste cisárov boli dôležitou súčasťou tvorby Gaia Sollia Modesta Apollinara Sidonia (asi 430 – 479 n. l.). jeho literárne záujmy sa upínali k poézii a Sidonius spracoval niekoľko básnických diel, v ktorých naväzoval na tradíciu pohanskej klasickej latinskej literatúry. S ním sú bezprostredne spojené básnické panegyriká, ktoré venoval cisárom Avtovi, Maiorianovi a Procopiovi Anthemiovi.

Činnosť Apollinara Sidonia spadá už do samého sklonku západnej rímskej ríše. Je prirodzené, že antický kultúrny odkaz nebol prijatý v raných stredovekých štátoch vo svojom plnom rozsahu a že z neho v novom prostredí prežívali len tie zložky, ktoré si zachovali konkrétne a aktuálne poslanie. Patrili k nim aj oslavné reči k panovníkovej pocte. Zásluhu na tom získal Magnus Felix Ennodius (473 – 521 n. l. ) a „posledný Riman“ Flavius Magnus Aurelius Cassiodorus Senator (asi 485 – 583 n. l. ).
Ovládnutie Itálie Gótmi dalo vzniknúť rade problémom. Theodorich mal v úmysle vytvárať harmonické vzťahy medzi príslušníkov svojej ríše a Cassiodorus, ktorý patril určitú dobu k jeho dôverným spolupracovníkom, ho podporoval. Nie je divu, že význačný literárny a politický činiteľ, ktorým Cassiodorus bol, napísal niekoľko panegyrík, v ktorých oslavoval Theodoricha a iné osoby vysokej gótskej spoločnosti. Z tejto zložky sa zachovali iba trosky.
Tým väčší je význam panegyrík, kde Theodoricha opísal Ennodius. V Enodiovich očiach je Theodorich tvorcom novej rímskej slávy, pretože porazil svojich germánskych odporcov a prejavil schopnosť ubrániť sa. Tradičná forma latinského panegyrika sa prispôsobila spolu s rečníkom novej situácie a jej požiadavkám.

Pozdné latinské panegyriká posudzujú svoju súčasnosť pod vzorným uhlom subjektívne vylíčenej veľkosti oslavovaných činiteľov. Dve významné diela zo zachovaných panegyrík sú opísané i v dvoch drobných a zatiaľ len málo známych historických dielach. Ich text sa síce zachoval v jednom rukopise, ale pochádza z rôznych dôb a z pera dvoch odlišných, bližšie neznámych autorov. Tieto krátke dejepisné črty boli prvýkrát vydané v roku 1636 v Paríži spoločne s historickým spisom Ammiana Marcellina a podľa editora, ktorým bol Henri de Valois, sa pre ne vžil názov Výňatky Valoisove.
Prvé pojednanie sa nazýva O pôvode cisára Konštantína; zachytáva okolnosti, kedy sa stal Konštantín cisárom a charakterizuje aj hlavné udalosti za jeho vlády. Autorom spisu bol zrejme pohan, vypracoval dielo na odbornej úrovni. Tento spis bol v 5. stor. n. l. upravený v kresťanskom duchu tak, že bol preložený a zamenený s úryvkami z Orosiových Dejín.

Druhý Výňatok Balesiov sa volá Kronika Theodorichovej vlády a zaoberá sa situáciou v Itálii v rokoch 474 – 526 n. l. Výklad Kroniky sa bohužiaľ obmedzuje na povrchnú registráciu odohrávajúcich sa udalostí a nevyznačuje sa hlbším zmyslom pre vystihnutie tohto obdobia. V jej prvej časti sa uvádza rada kladných rysov Theidorichovho pôsobenia. Druhá časť Kroniky vyjadruje odmietavé stanovisko ku germánskemu kráľovi. Myšlienkove protiklady medzi oboma časťami Kroniky sú takého rázu, že je tu ťažko vysvetliť nedôslednosťou, alebo zmenou názoru jedného autora. Predpokladá sa, že tento spis vznikol z pera rôzny pisateľov.