V pozdnej antike bolo zvykom zdraviť cisára pri oficiálnych príležitostiach oslavnou rečou, panegyrikami.
V cisárstve sa ako tvorcovia panegyrík osvedčili niektorý významný predstavitelia verejného a kultúrneho života, ako bol básnik Decimus Magnus Ausonius (okolo 310- 393 n.l.) alebo známy prívrženec pohanského kultu Quintus Aurelius Symmachus (okolo 345- 402).
Autori panegyrík boli školený rečníci, ktorý sa často venovali praktickej výučbe rečníctva. Príprave oficiálnych prejavov venovali z pochopiteľných dôvodov veľkú pozornosť ako po stránke obsahovej, tak aj formálnej. Celkom sa im podarilo prijateľne rozvrhnúť spracovávanú látku a na vhodných miestach vyšperkovať svoj prejav narážkami na klasickú literatúru a pod.

Podnety, ktoré pôsobili na vznik panegyrík, boli rôzne. Rečníci najčastejšie cisárovi ďakovali za preukázanú poctu, oslavovali dosiahnuté víťazstva alebo dodávali lesk významným momentom cisárovej životnej dráhy. Jednotlivý rečníci sa síce snažili o výrazovú a myšlienkovú originalitu, avšak toto úsilie nebolo vždy skutočným úspechom. Tam, kde sa vzďaľujú od vlastného prejavu, stráca sa im často myšlienka v zložitých periodách a formuláciách.
Každý panovník je v nadnesenom štýle spodobnený ako najdokonalejší predstaviteľ impéria, ktorý kedy žil, jeho zásluhy sú úmyselne zveličované. V myšlienkovej kulise panegyrík sa každý oslavovaný panovník stáva dovŕšiteľom veľkosti impéria, zvrchovaným víťazom nad barbarským svetom a stelesnením všetkých kladných vlastností.

Historický záujem o panegyriká je motivovaný okolnosťami, že sa zmieňujú o dôležitých udalostiach, pri čom o niektorých z nich nie sú dostupné iné pramene. Svedectvo panegyrík ale treba prijať s odôvodnenou opatrnosťou. Panegyriká je teda nutné chápať ako oficiálne portréty cisárov, ktoré majú literárnymi prostriedkami zveličiť ich osobnosť analogickým spôsobom.
Heroizované obrazy cisárov a ich doby, ktoré vychádzali z úst a pier rétorov, však neboli ničím iným než ilúziou, ktorá odrážala mnoho viac túžby rečníkov a ich vysoko postavených poslucháčov než skutočný stav vecí. Slávnostný a sebavedomý opar, obklopujúcu prítomnosť tvarovanú do monumentálnych podôb v každom panegyriku, sa však vytrácal obvykle s posledným, ktorou rečník uzatváral svoju reč.

Pokiaľ autori panegyrík spolu s cisárom uverili aspoň na chvíľu, že situácia v ríši vyzerá naozaj tak, ako ju líčili vo svojich dielach, stávali sa obeťami sebaklamu. Živá skutočnosť sa v panegyrikách mení v legendu, zvečňujúca niektoré kladné rysy súčasnosti a zachytávajúcu vidinu rímskej veľkosti a slávy v podmienkach postupného rozkladu kedysi všemocného rímskeho impéria.

Pozdné latinské panegyriká sú so svojimi charakteristickými rysmi jedinečným prameňom k preniknutiu do myšlienkovej atmosféry na sklonku antiky. Slávnostná reč bola ochotne primaná cisármi, či už boli pohania alebo kresťania, a taktiež autori panegyrík, bez ohľadu na svoje náboženské predčenie velebili vládnuceho panovníka, pokiaľ im k tomu bola daná príležitosť.

Vedľa prozaických panegyrík sa začala utvárať i tradícia básnických chválorečí. Súčasne sa rozširoval i okruh osobností, pre ktorých diela vznikli. Príkladom tejto orientácie panegyrickej tvorby môže byť egyptský Grék Claudius Claudianus, pôsobiaci na prelome 4. a 5. stor. n. l. na dvore západorímskeho cisára Flavia Honoria (395- 423 n. l. ). Claudiusove rozsiahle dielo sa pokladá za posledný výtvor pahanského autora. Cisárovi venoval tri básnické panegyriká, zložené pri príležitosti jeho konzulátov v rokoch 396, 398 a 404 n. l.