Akcia prebiehala v pohraničných oblastiach, ako aj na malých ostrovoch neďaleko severovietnamského pobrežia. Súčasťou akcie boli aj nálety ľahkých bombardérov na pohraničné oblasti Severného Vietnamu. V oblasti (ale údajne stále v medzinárodných vodách) sa vyskytoval aj hliadkujúci americký torpédoborec U.S.S. „Maddox“. Ten bol 2. augusta pri odchode z oblasti atakovaný tromi torpédovými člnmi Severovietnamského námorníctva. O deň neskôr „Maddox“ spolu s ďalším torpédoborcom „Turner C. Joy“ omylom ostreľovali domnelé torpédové člny, pravdepodobne po tom čo búrka vyradila ich rádiovú aparatúru a námorníci si mysleli, že sa opäť ocitli pod paľbou zo severovietnamských torpédových člnov. Americký prezident už 12 hodín po prvom útoku varoval Hanoj pred nevyprovokovanými útokmi. Medzitým americký generálny štáb rozhodol zvýšiť pohotovosť všetkých amerických jednotiek. A vzápätí odporúčal prezidentovi jednorázové letecké údery na ciele v severnom Vietname. Prvých náletov sa okrem lietadiel juhovietnamského letectva účastnili aj lietadlá Amerického námorníctva z 3 lietadlových lodí kotviacich v Juhočínskom mori. 7. augusta schválil Kongres USA rezolúciu o Tonkinskom zálive, ktorá prezidenta oprávňovala použitím sily proti agresií v juhovýchodnej Ázií. Zatiaľ čo sa boje v Južnom Vietname pomaly stupňovali, prešlo koncom roku vyše 10 000 vojakov VĽA Ho Či Minovou cestou, aby podporili partizánske jednotky na juhu. Začiatkom roku 1965 bolo v Južnom Vietname už 170 000 partizánov.

Komunisti pochopili, že už nemajú čas a ak sa nechopia iniciatívy, bude Juh plný amerických vojakov. Ich plán útokou počítal s tým, že zaútačia z hornatej oblasti Centrálnej vysočiny, ktorú kontrolovali už dlhšiu dobu, po dosiahnutí morského pobrežia by rezdelili Južný Vietnam na dve časti a zvyšné ohniská odporu by potom ľahko zlikvidovali. To však netušili, že do Vietnamu ako odpoveď na ich stúpajúcu aktivitu mieri 200 000 am. vojakov. Prvé am. skutočne bojové jednotky, ktoré dorazili do Vietnamu 22. februára 1965 boli oddiely Námornej pechoty, ktoré zaistili dôležitú oblasť letiska Da Nang, kde sa už dlhšiu dobu nachádzali jednotky letectva. Komunisti 11. mája odštartovali ofenzívu, tým že rozdrvili jednotky ARVN v provincií Phuoc Long, severne od Saigonu. Ich pomerne dobrý plán sa ale spoliehal na to, že im nebudú Američania klásť odpor. Americké velenie sa ale rozhodlo energicky obkľúčiť s jednotkami, ktoré práve prišli zo Spojených štátov, rozsiahle oblasti Centrálnej vysočiny, v ktorých sa vyskytovalo v tej dobe veľa partizánov. Hlavnú úlohu v nastávajúcich bojoch mala zohrať 1. Aeromobilná div. Tá bola novovytvorenou jednotkou, ktorá nemala do tých čias vo svete obdobu.

Jej 440 vrtuľníkov bolo schopných v priebehu jedného výsadku premiestniť až 2500 plne vyzbrojených pešiakov. 14. novembra bol vyslaný 7. pluk aby preskúmal údolie Ia Drang, nad ktorým sa vypínal pohraničný kopec Chu Pon. Američania netušili, že kopec pretkaný sieťou tunelov, je základňou VĽA. Partizáni prezieravo zhodnotili situáciu a vzhľadom na to, že boli v zhruba desaťnásobnej početnej prevahe, pustili sa neohrozene do boja. 7. pluk sa dostal do obkľúčenia, avšak vytrvalo sa bránil celý deň a noc. Situácia sa stávala čoraz zložitejšou. Ranení am. vojaci boli odsúvaní vrtuľníkmi. Vrtuľníky tiež privážali muníciu a kryli vojakov svojou mohutnou palebnou silou. Na pomoc obkľúčeným bolo použité aj delostrelectvo a letectvo, ktoré pomohlo odraziť niekoľko partizánskych výpadov presnými údermi napalmom. Partizáni uvedomiac si, nemožnosť porážky nepriateľa sa stiahli do Kambodže, kam ich Američania nesmeli prenasledovať. Po ukončení prenasledovania na vietnamsko-kambodžských hraniciach mohli obe straty zhodnotiť výsledok bojov. Padlo vyše 4500 partizánov, Američania stratili 229 vojakov a mali 250 ranených. Podstatné bolo to, že Američania zastavili postup partizánov a VĽA Centrálnou vysočinou.

Vojna ale nebola pre Am. ani z ďaleka vyhraná. ARVN bola v rozklade a polovicu vidieckych oblastí kontrolovali partizáni. Gen. Westmoreland, ktorý bol v tej dobe veliteľom am. vojsk vo Vietname, bol presvedčený, že nepriateľovi sa nesmie nechať čas na obnovenie síl, a od začiatku roku 1966 viedol agresívne útočné operácie. Sériu ozbrojených stretnutí v oblasti Bong Son, znovu začala aj ukončila 1. Aeromobilná divízia. V priebehu 42 dní padlo takmer 300 Američanov a 1300 partizánov. Rok 1966 sa vo Vietname niesol v znamení rozhorčených bojov, v ktorých si Američania vybojovali prevahu. Ku koncu roka bolo vo Vietname vyše 300 000 am.,45 000 juhokórejských, 7000 austrálskych vojakov. Svojich vojakov poskytol aj Taiwan a Nový Zéland. Spolu s bojmi v Južnom Vietname, ktorý sa márne snažil vyhnať partizánov a jednotky VĽA zo svojho územia, prebiehali aj nálety na Severný Vietnam a v rovnakej miere na pohraničné oblasti neutrálnej Kambodže a Laosu, kadiaľ viedla zásobovacia Ho Či Minova cesta. Tieto akcie výrazne narúšali severovietamské vojnové úsilie, ale Američania pri nich utrpeli veľké straty na technike a posádkach. Vojenskí experti a poradci am. prezidenta totiž vymysleli množstvo obmedzení, aby nevyprovokovali vojnu s Čínou a aby nepripravili o život Sovietskych poradcov podieľajúcich sa na stavbe severovietnamskej PVO.