Po celom Južnom Vietname, s výnimkou Khe Sanhu, začalo platiť prímerie. Američania brali doterajšie správy na ľahkú váhu, o to väčšie bolo prekvapenie keď sa v noci z 29. na 31. januára spustil nečakané boje po celej krajine. Každé väčšie mesto sa stalo cieľom komunistov. Tvrdé boje hneď od začiatku prebiehali v Saigone, kde sa terčom partizánskeho komanda stalo americké veľvyslanectvo ale aj prezidentský palác a väčšina významných inštitúcií a objektov. To čo sa však podarilo 19 záškodníkom útočiacim tej noci na am. veľvyslanectvo, takmer zastrelo zvyšok celej ofenzívy. A pritom sa záškodníkom nepodarilo prakticky nič a všetci v priebehu dvoch dní padli, ale počas prestrelky sa v okolí veľvyslanectva objavili novinári a tí podali chybnú správu, že je ambasáda obsadená partizánmi, ktorá v USA vyvolala šok. Ten spolu so všeobecnou správou, že Vietkong, ktorý bol na pokraji zničenia sa zrazu zmohol na veľkú ofenzívu pobúril am. verejnosť a rozšíril rady tých ktorí si želali skoré ukončenie vojny. Nič neznamenalo, že v priebehu 10 dní stratil Vietkong po celej krajine 30 000 mužov a žien, 19 partizáni ktorým sa nevydaril ani útok na ambasádu však rázne zmenili smerovanie celej vojny.

„Tet“ sa však len začal, sprvu partizáni prenikli do väčšiny miest, Američania, ale aj ARVN ktorá sa ku podivu nedala zaskočiť sa dali na rozhodný odpor a čoskoro vyhnali väčšinu partizánov z veľkých miest. Jediné väčšie mesto, kde sa partizáni udržali dlhšie bolo Hue. Toto mesto, historický klenot krajiny, bolo Juhovietnamskými obrancami považované za nevojenský cieľ. O to väčšie bolo ich prekvapenie, keď sa Vietkong prestrieľal do centra mesta a zriadil si veliteľstvo uprostred historickej citadely, veľkej stredovekej pevnosti, sídla niekdajších Vietnamských panovníkov. Spolu s partizánmi prenikli do mesta aj komunistický komisári, ktorých úlohou bolo likvidovať nepriateľov ľudu. Medzi nich podľa kritérií Vietkongu patrili príslušníci inteligencie, úradníci, štátni zamestnanci, policajti, kňazi, kňažky, obchodníci, cudzinci a množstvo žien a detí. Uprostred toho všetkého sa am.

Námorná pechota a jednotky juhovietnamských výsadkárov začali protiútok, ktorým chceli vyhnať partizánov z mesta. Tí sa ale postavili na tvrdý odpor, bojovalo sa o každú ulicu, každý dom, každý meter mesta. Vietkong sa spoliehal na to, že v bojoch nebudú použité ťažké zbrane a letecká podpora, kvôli historickej hodnote mesta, ako aj prítomnosti civilného obyvateľstva. Američania si však predsa po prvých dňoch ťažkých bojov zavolali letectvo, pretože dobývanie každého metra mesta bolo vykúpené krvou. O mesto sa bojovalo pomerne dlho a tvrdo, ale po tom čo sa 1. Aeromoblinej div. podarilo uzavrieť poslednú medzeru v obkľúčení okolo mesta, bol osud partizánov v meste spečatený. O dva dni neskôr, 23. februára padli poslední z partizánov, ktorí prenikli do citadely. Mesto Hue bolo opäť v rukách Američanov. Cena za toto víťazstvo bola ale vysoká. Padlo skoro 600 am. a juhoviet. vojakov, ďalších 3000 bolo ranených. Padlo vyše 5000 partizánov, iba 89 bolo zajatých. Najhorší osud ale postihol civilné obyvateľstvo – Vietkong zavraždil 5800 obyvateľov mesta, 116 000 ich zostalo bez strechy nad hlavou. Zatiaľ čo sa zbytok krajiny začal spamätávať z ťažkých bojov, boje pokračovali v pohraničnej základni Khe Sanh.

Tá bola od 21. januára obkľúčená niekoľkými divíziami VĽA. Do okolia základne bolo počas bitky zhodených 110 000 ton bômb a napalmu, bolo to najintenzívnejšie bombardovanie jedného miesta v histórií vojenstva. Severovietnamské jednotky v oblasti začiatkom apríla začali ustupovať. 1. Aeromobilná div., ktorá bola vyslaná na pomoc obkľúčenej základni, ich síce prenasledovala, ale nemohla prekročiť hranice Vietnamskej republiky. VĽA utrpela v okolí Khe Sanhu katastrofálne straty, podľa odhadov padlo 10 až 15 000 jej bojovníkov. Americké straty boli v porovnaní s nimi nízke, padlo len niečo viac než 400 vojakov. Z nepochopiteľných dôvodov bola ale am. základňa v Khe Sanhu po skončení bojov opustená a nechaná na pospas partizánov, ktorý sa o niekoľko rokov vrátili a začali ju používať. Ofenzíva „Tet“ sa skončila pre komunistov obrovským debaklom, namiesto všeobecného povstania vyprovokovali medzi juhovietnamcami nenávisť. Podarilo sa im však iné celkom nečakané víťazstvo, americká verejnosť, ktorá bola do tej doby chlácholená tvrdeniami že vojna sa čoskoro skončí, odrazu uvidela v televízií nové ešte krutejšie boje, než kedykoľvek predtým.