A akoby to nestačilo, ani po skončení bojov neboli ochotní komunisti rokovať o mieri. Bolo jasné, že vojna sa povlečie. V spojených štátoch začala prevládať protivojnová nálada ešte viac a bol vyvíjaný veľký tlak aby boli am. vojská stiahnuté. Ráno 16. marca vkročili americký vojaci na rutinnej kontrolnej hliadke do dediny My Lai, vtedy ešte nik netušil, že sa stanú iniciátormi barbarského masakru, pri ktorom príde o život viac než 500 civilistov. Streľbu do civilistov inicioval veliteľ pešej čaty, ktorá vykonávala hliadku, zastavil ju až zákrok jedného z pilotov vrtuľníka, ktorý pre výstrahu začal strieľať tesne nad hlavy Američanov. Smutné je, že nešlo o ojedinelý incident, americký vojaci si často vylievali zlosť na civilnom obyvateľstve, na ktorom im vôbec nezáležalo, hádam ešte strašnejšie pôsobí fakt, že partizáni ale aj vládna juhovietnamská armáda sa k svojim krajanom správala s rovnakou, ak nie s väčšou krutosťou ako cudzinci. Civilisti si počas vojny vytrpeli, ponižovanie a neprávosti od obidvoch bojujúcich strán, ako výsmech znie to, že aj partizáni aj Američania aj juhovietnamci tvrdili, že bojujú za demokraciu a ľudské práva, či za Vietnamský ľud.

Partizáni sa k civilistom správali veľmi vypočítavo, ak si chceli získať ich sympatie alebo podporu využívali umne najrôznejšie metódy, svojich ranených nechávali medzi solidárnymi dedinčanmi, inokedy však prišli a kradli chudobným roľníkom potravu, pretože zo Severu ich zásobovali hlavne zbraňami a strelivom. Bežné bolo aj to, že nútili vidiečanov k tomu aby pre nich skrývali zbrane, často aj v oblastiach, kde skutoční prívrženci Vietkongu nežili. Pri rutinných kontrolách sa potom bežne stávalo, že zbrane boli nájdené Američanmi, ktorí zatkli nevinných roľníkov. V očiach am. vojakov potom boli Vietnamci nespoľahliví, naproti tomu Am. sa v očiach civilistov stali krutými bielymi ľuďmi, ktorí prišli zničiť ich krajinu a nie pomáhať im. Tak postupne Am. prehrávali vojnu o mysle a srdcia národa, za ktorý sa rozhodli bojovať a umierať. Po porážke ofenzívy „Tet“ boli Američania asi najbližšie k víťazstvu. Vietkong bol po ťažkých bojoch doslova zmasakrovaný, jeho oslobodzovacie úlohy musela definitívne zastúpiť severovietnamská armáda. Ak by sa v tej dobe našla vo Washingtone politická vôľa a partizánov by prenasledovali až za hranice Južného Vietnamu, mohla sa vojna v priebehu niekoľkých rokov úspešne skončiť.

Práve v tej dobe ale v Spojených štátoch prebehlo niekoľko veľkých protivojnových demonštrácií, proti niektorým tvrdo zasiahla polícia, iné prerástli do občianskych nepokojov. Je ale nutné podotknúť, že v tej dobe prebiehal v USA boj za zrovnoprávnenie čiernych a bielych, a krajina bola v tej dobe v ekonomickom útlme, ktorý sa prejavil najmä na sociálnej situácií najnižších vrstiev spoločnosti. Vrcholila tiež doba Hippies, dlhé vlasy a pacifizmus bol „v kurze“. Blížili sa tiež prezidentské voľby a zvyšovanie bojovej aktivity vo Vietname mohlo ich výsledok výrazne ovplyvniť. Do konca roku 1968 už vo Vietname neprebehli žiadne väčšie boje. Partizáni sa začali viac sústrediť na kladenie mín a partizánske prepady. 30. apríla 1969 dosiahol počet am. vojakov vo Vietname svojho vrcholu, nachádzalo sa tam 543 000 vojakov.. Vo Vietname sa nachádzala väčšina am. ozbrojených síl. Akékoľvek zvyšovanie počtu vojakov vo Vietname by si vyžiadalo povolanie strategických záloh, čím by sa vyrovnalo niektorému z 2 predošlých svetových konfliktov. Je nutné podotknúť, že v tej dobe mali USA svojich vojakov vďaka prebiehajúcej „studenej vojne“ po celom svete a Vietnam nebol jedinou prioritou.