Američania sa neboli ochotní nečinne prizerať postupu komunistov. Okamžite po začiatku ofenzívy spustili najintenzívnejšie bombardovanie Severného Vietnamu za celú vojnu. Nálety boli ale vedené po prvý krát naozaj efektívne a bez obmedzení. Sever pri pomerne krátkom období náletov utrpel veľmi ťažké straty. Ruku v ruke s tým boli priamo podporované aj jednotky ARVN, posledné am. jednotky v krajine sa venovali intenzívnemu ničeniu komunistických tankov pomocou letectva a vrtuľníkov. Tak sa postupne ofenzíva spomaľovala, až sa nakoniec zastavila. Juhovietnamci neisto, ale predsa prešli do protiútoku a oslobodili späť väčšinu krajiny. Quang Tri znovu oslobodili 14. septembra. Ofenzíva stála komunistov 100 000 padlých, Južný Vietnam postrádal 40 000 vojakov. Počas intenzívnej leteckej vojny nad Severným Vietnamom sa znovu rozpútali masové protesty proti vojne. V tomto období boli pri jednom z náletov juhovietnamského letectva omylom zhodené bomby na civilné obyvateľstvo. Známe zábery popálených, vystrašených detí vybiehajúcich zo zasiahnutej osady sa stali jednými zo smutných obrazov vojny. Sila náletov pravdepodobne prinútila komunistov po prvý krát sadnúť si k rokovaciemu stolu.

Dohoda medzi USA, Južným Vietnamom, NFOJV a Severným Vietnamom bola nakoniec podpísaná koncom januára 1974 v Paríži. Mali sa ukončiť bojové operácie všetkých bojujúcich strán, a USA mali stiahnuť zbytok svojich vojakov z Vietnamu v priebehu 60 dní. Juhovietnamský prezident Thieu označil dohodu za faktickú kapituláciu svojej krajiny, pretože dobre vedel, že komunisti ju budú ignorovať a to aj napriek tomu, že do Vietnamu bola vyslaná medzinárodná misia, ktorá mala na jej dodržiavanie dohliadať. Musel to však akceptovať, dohoda by bola platná aj bez toho, že by ju podpísali predstavitelia Južného Vietnamu, krajiny na ktorej území prebiehal v podstate celý konflikt. Rozdiel by bol iba v tom, že potom by už Južný Vietnam nemohol očakávať zo strany USA akúkoľvek pomoc. Práve v tej dobe prepukla v USA aféra Wattergate a Vietnam sa zrazu stratil zo sféry záujmov amerických politických špičiek. Nepomohli ani ubezpečenia Nixona, že USA podporí Južný Vietnam v prípade akejkoľvek severovietnamskej agresie. Do konca roku 1974 zahynulo v bojoch s komunistami 14 000 vojakov ARVN. Komunisti, celkom istí, že USA, už nebudú zasahovať do bojov začiatkom roku 1975 začali ďalšiu ofenzívu. Sprvu opatrne, skúšajúc reakcie juhovietnamcov. Tí boli v tej dobe postihnutí nielen nízkou morálkou, ale už aj nedostatkom náhradných dielov a munície, ktorou ich teraz už veľmi nedostatočne zásobovali USA. Začiatkom februára nečakane padla po týždňových bojoch Centrálna vysočina.

Nebola žiadna šanca, že by bolo možné zachrániť celú krajinu, padlo rozhodnutie brániť len pobrežné oblasti. Prúdy utečencov z Centrálnej vysočiny sa spolu s ustupujúcimi vojakmi stali ľahkým terčom, zatiaľ čo sa blížili k Tuy Hoa, kam z pôvodných 200 000 dorazila 25. marca zhruba tretina z nich. Medzitým jednotky o sile piatich divízií VĽA prerazili cez Quang Tri a blížili sa k Hue, ďalšie jednotky preťali cestu č. 1 medzi Hue a Da Nangom a tak spečatili osud starého cisárskeho mesta. To dobyli komunisti 26. marca. Zbytok demoralizovaných jednotiek ARVN v oblasti sa sústredil okolo Da Nangu. Mesto bolo preplnené utečencami a vojakmi. Na mesto zaútočili 4 divízie VĽA. Ich útoku však predchádzala silná delostrelecká príprava. V meste vypukol chaos po tom, čo ho opustila väčšina veliacich dôstojníkov. 100 000 vojakov ARVN a domobrany v meste neznamenalo už žiadnu vojenskú silu. Mesto padlo prakticky bez boja 30. marca. Juhovietnamci dočasne zastavili komunistov 60km od Saigonu. 22. apríla po týždňových bojoch aj táto obranná línia podľahla presile. 18. divízia ARVN zbrzdila útok vedený po pobreží o takmer 2 týždne a spôsobila nepriateľovi ťažké straty.