Po porážke francúzskych vojsk roku 1954 pri Dien Bien Phu, francúzske vojská opustili definitívne Indočínu.Tá bola rozdelená na Kambodžu, Laos. Severný Vietnam (Vietnamskú Demokratickú republiku na čele s komunistami v hlavnom meste Hanoj) a Južný Vietnam (Vietnamskú republiku – s vedením v Saigone). Obe časti krajiny boli rozdelené 17. rovnobežkou, mali spoločnú zhruba 75 km hranicu. Krajiny sa mali v priebehu dvoch rokov zjednotiť po demokratických voľbách v obidvoch krajinách. V Severnom Vietname jednoznačne vyhrali komunisti na čele s Ho Či Minom, ktorí sa najviac zaslúžili o oslobodenie svojej krajiny. V Južnom Vietname bol dočasným predsedom vlády Diem, pravicovo zmýšľajúci politik, ktorý dobre vedel, že by v demokratických voľbách komunistov, ktorí práve oslobodili celú krajinu, určite neporazil. Voľby neboli však príliš demokratické. Diem získal neuveriteľných 98% hlasov, čím jednoznačne prehlasoval ostatných prezidentských kandidátov a stal sa tak hlavou mladej krajiny. Južný Vietnam na sa rozdiel od jeho Severného suseda boril v problémoch obrovských rozmerov. V krajine neexistovala žiadna štátna správa, na vojnou zbedačenom vidieku sa potulovali ozbrojené bandy a partizáni, dokonca niektoré časti krajiny ovládali militantné sekty. To všetko vyžadovalo rázne kroky a reformy, ktoré by krajinu postavili na nohy a naštartovali ekonomiku.

Na nastolenie a udržanie poriadku, ako aj na obranu pred potenciálnou komunistickou agresiou, bolo sprvu potrebné vytvoriť armádu. Pri zrode juhovietnamskej armády (ARVN) nestál nikto iný ako americký poradci. Tí na začiatku studenej vojny a len tesne po skončení Kórejskej vojny, neboli ochotní nečinne sledovať, ako Vietnam upadá do rúk komunizmu, a poskytovali Saigonskej vláde významnú materiálnu aj odbornú pomoc. Na severe sa komunistom, prevažne vďaka solidárnej pomoci ostatných socialistických krajín, hlavne ZSSR a Číny darilo omnoho lepšie. Už po dvoch rokoch boli schopní posielať do Južného Vietnamu inštruktorov, ktorí cvičili partizánov novo vznikajúceho Vietkongu. Organizácie, inak známej aj pod názvom Front Národného Oslobodenia Južného Vietnamu, ktorá začala so svojimi teroristickými a diverznými aktivitami v južnom Vietname už koncom 50. rokov. Cieľom jej činnosti bolo zjednotenie oboch krajín. Na infiltráciu do Južného Vietnamu pritom používali tzv. Ho Či Minovu cestu. Sieť infiltračných ciest, chodníkov a iných provizórnych komunikácií, vedúcich zo Severného Vietnamu, kopírujúc západnú juhovietnamskú hranicu, avšak prechádzajúc pohraničnými oblasťami Laosu a Kambodže, pričom tieto oblasti boli napriek svojej oficiálnej neutralite pod plnou kontrolou Severovietnamskej armády (alebo tiež Vietnamskej Ľudovej Armády – VĽA) a Vietkongu, s ktorým úzko spolupracovala, takmer 20 rokov. Zrážky medzi partizánmi a ARVN sa začali množiť a začiatkom 60. rokov predstavovali už vážny problém. V priebehu niekoľkých rokov si Vietkong hlavne na vidieku získal veľké sympatie civilného obyvateľstva a v množstve menších bojových stretnutí porazil juhovietnamské jednotky. Prehlbovala sa priepasť medzi Saigonskou vládou a obyvateľstvom. Diem patriaci k 5% kresťanskej menšine diskriminoval príslušníkov ostatných náboženstiev, takže väčšina úradníkov a vládnych činiteľov zastávajúcich významné posty boli kresťania.

Štátny aparát bol skorumpovaný a prakticky úplne nefunkčný. Diem mal ako vodca len malú podporu obyvateľstva. Po viacerých atentátoch, z ktorých zakaždým vyviazol bez zranení sústredil okolo seba najelitnejšie jednotky armády, a viac sa zaoberal svojou bezpečnosťou ako bojom proti partizánom. Partizáni pomaly preberali kontrolu nad čoraz väčšími oblasťami krajiny, ktoré sa stávali „oslobodenými zónami“, v čase rozkvetu partizánskeho hnutia kontroloval Vietkong viac než 60% krajiny. Po jednom zo zákrokov juhovietnamských vojakov proti budhistickým demonštrantom sa americký veľvyslanec pokúsil presvedčiť Diema o potrebe reforiem, a zastavení násilia proti budhistom. Ten však hrubo odmietol, a viac sa už odmietal s veľvyslancom Lodgom baviť. Odvtedy Spojené štáty začali tajne jednať s armádnymi dôstojníkmi ochotnými zorganizovať puč.

Ten nakoniec prebehol, keď sa 1. novembra 1963 jednotky generála Minha vrútili do Saigonu a obľahli prezidentský palác. Do večera ďalšieho dňa bol Diem po smrti. Nastalo takmer rok trvajúce politicky nestabilné obdobie striedania rôznych vlád. 10 dní po smrti Diema, prišiel o život aj am. Prezident J.F.Kennedy. Jeho nástupcom a prezidentom, ktorého najviac poznačila vojna vo Vietname sa stal Lyndon B. Johnson. Koncom roku 1963 bolo vo Vietname už 16 000 am. poradcov, v priebehu roka poskytli USA Vietnamu pomoc vo výške 500 miliónov dolárov. Vo Vietname sa už nachádzalo niekoľko jednotiek letectva, vojenské nemocnice, či špeciálne jednotky Zelených baretov, ktoré bojovali vlastnú vojnu proti partizánom, hlboko v hornatých oblastiach stredného Vietnamu, ale aj vrtuľníkové jednotky, ktoré zaisťovali prepravu juhovietnamským ozbrojeným silám, ale zatiaľ ich ešte bolo primálo na vedenie úspešných bojových operácií proti všadeprítomným partizánom. 30. júla sa malé Juhovietnamské komando účastnilo akcie, ktorej cieľom bolo ničenie radarových staníc pozdĺž pobrežia severného Vietnamu.
Akcia prebiehala v pohraničných oblastiach, ako aj na malých ostrovoch neďaleko severovietnamského pobrežia. Súčasťou akcie boli aj nálety ľahkých bombardérov na pohraničné oblasti Severného Vietnamu. V oblasti (ale údajne stále v medzinárodných vodách) sa vyskytoval aj hliadkujúci americký torpédoborec U.S.S. „Maddox“. Ten bol 2. augusta pri odchode z oblasti atakovaný tromi torpédovými člnmi Severovietnamského námorníctva. O deň neskôr „Maddox“ spolu s ďalším torpédoborcom „Turner C. Joy“ omylom ostreľovali domnelé torpédové člny, pravdepodobne po tom čo búrka vyradila ich rádiovú aparatúru a námorníci si mysleli, že sa opäť ocitli pod paľbou zo severovietnamských torpédových člnov. Americký prezident už 12 hodín po prvom útoku varoval Hanoj pred nevyprovokovanými útokmi. Medzitým americký generálny štáb rozhodol zvýšiť pohotovosť všetkých amerických jednotiek. A vzápätí odporúčal prezidentovi jednorázové letecké údery na ciele v severnom Vietname. Prvých náletov sa okrem lietadiel juhovietnamského letectva účastnili aj lietadlá Amerického námorníctva z 3 lietadlových lodí kotviacich v Juhočínskom mori. 7. augusta schválil Kongres USA rezolúciu o Tonkinskom zálive, ktorá prezidenta oprávňovala použitím sily proti agresií v juhovýchodnej Ázií. Zatiaľ čo sa boje v Južnom Vietname pomaly stupňovali, prešlo koncom roku vyše 10 000 vojakov VĽA Ho Či Minovou cestou, aby podporili partizánske jednotky na juhu. Začiatkom roku 1965 bolo v Južnom Vietname už 170 000 partizánov.

Komunisti pochopili, že už nemajú čas a ak sa nechopia iniciatívy, bude Juh plný amerických vojakov. Ich plán útokou počítal s tým, že zaútačia z hornatej oblasti Centrálnej vysočiny, ktorú kontrolovali už dlhšiu dobu, po dosiahnutí morského pobrežia by rezdelili Južný Vietnam na dve časti a zvyšné ohniská odporu by potom ľahko zlikvidovali. To však netušili, že do Vietnamu ako odpoveď na ich stúpajúcu aktivitu mieri 200 000 am. vojakov. Prvé am. skutočne bojové jednotky, ktoré dorazili do Vietnamu 22. februára 1965 boli oddiely Námornej pechoty, ktoré zaistili dôležitú oblasť letiska Da Nang, kde sa už dlhšiu dobu nachádzali jednotky letectva. Komunisti 11. mája odštartovali ofenzívu, tým že rozdrvili jednotky ARVN v provincií Phuoc Long, severne od Saigonu. Ich pomerne dobrý plán sa ale spoliehal na to, že im nebudú Američania klásť odpor. Americké velenie sa ale rozhodlo energicky obkľúčiť s jednotkami, ktoré práve prišli zo Spojených štátov, rozsiahle oblasti Centrálnej vysočiny, v ktorých sa vyskytovalo v tej dobe veľa partizánov. Hlavnú úlohu v nastávajúcich bojoch mala zohrať 1. Aeromobilná div. Tá bola novovytvorenou jednotkou, ktorá nemala do tých čias vo svete obdobu.

Jej 440 vrtuľníkov bolo schopných v priebehu jedného výsadku premiestniť až 2500 plne vyzbrojených pešiakov. 14. novembra bol vyslaný 7. pluk aby preskúmal údolie Ia Drang, nad ktorým sa vypínal pohraničný kopec Chu Pon. Američania netušili, že kopec pretkaný sieťou tunelov, je základňou VĽA. Partizáni prezieravo zhodnotili situáciu a vzhľadom na to, že boli v zhruba desaťnásobnej početnej prevahe, pustili sa neohrozene do boja. 7. pluk sa dostal do obkľúčenia, avšak vytrvalo sa bránil celý deň a noc. Situácia sa stávala čoraz zložitejšou. Ranení am. vojaci boli odsúvaní vrtuľníkmi. Vrtuľníky tiež privážali muníciu a kryli vojakov svojou mohutnou palebnou silou. Na pomoc obkľúčeným bolo použité aj delostrelectvo a letectvo, ktoré pomohlo odraziť niekoľko partizánskych výpadov presnými údermi napalmom. Partizáni uvedomiac si, nemožnosť porážky nepriateľa sa stiahli do Kambodže, kam ich Američania nesmeli prenasledovať. Po ukončení prenasledovania na vietnamsko-kambodžských hraniciach mohli obe straty zhodnotiť výsledok bojov. Padlo vyše 4500 partizánov, Američania stratili 229 vojakov a mali 250 ranených. Podstatné bolo to, že Američania zastavili postup partizánov a VĽA Centrálnou vysočinou.

Vojna ale nebola pre Am. ani z ďaleka vyhraná. ARVN bola v rozklade a polovicu vidieckych oblastí kontrolovali partizáni. Gen. Westmoreland, ktorý bol v tej dobe veliteľom am. vojsk vo Vietname, bol presvedčený, že nepriateľovi sa nesmie nechať čas na obnovenie síl, a od začiatku roku 1966 viedol agresívne útočné operácie. Sériu ozbrojených stretnutí v oblasti Bong Son, znovu začala aj ukončila 1. Aeromobilná divízia. V priebehu 42 dní padlo takmer 300 Američanov a 1300 partizánov. Rok 1966 sa vo Vietname niesol v znamení rozhorčených bojov, v ktorých si Američania vybojovali prevahu. Ku koncu roka bolo vo Vietname vyše 300 000 am.,45 000 juhokórejských, 7000 austrálskych vojakov. Svojich vojakov poskytol aj Taiwan a Nový Zéland. Spolu s bojmi v Južnom Vietname, ktorý sa márne snažil vyhnať partizánov a jednotky VĽA zo svojho územia, prebiehali aj nálety na Severný Vietnam a v rovnakej miere na pohraničné oblasti neutrálnej Kambodže a Laosu, kadiaľ viedla zásobovacia Ho Či Minova cesta. Tieto akcie výrazne narúšali severovietamské vojnové úsilie, ale Američania pri nich utrpeli veľké straty na technike a posádkach. Vojenskí experti a poradci am. prezidenta totiž vymysleli množstvo obmedzení, aby nevyprovokovali vojnu s Čínou a aby nepripravili o život Sovietskych poradcov podieľajúcich sa na stavbe severovietnamskej PVO.
Je nepochopiteľné, prečo mali am. piloti chrániť životy niekomu, kto len čo dokončí stavbu týchto zariadení, bude zostreľovať ich lietadlá. Do polovice 70. rokov mala VDR najdokonalejšiu protilietadlovú obranu na svete. Nálety však pokračovali, od roku 1965 s prestávkami až do roku 1973. Za 8 rokov priniesli smrť 100 000 civilistom a spôsobili ohromné materiálne škody. To všetko však neznamenalo nič oproti hrôzam, ktoré sa diali v Južnom Vietname. V januári 1967 obkľúčili jednotky am. a juhovietnamskej armády oblasť tzv. železného trojuholníka, na západ od Saigonu. Oblasť sa Američania snažili márne dobyť už dlhšiu dobu. V tejto opevnenej oblasti sa ukrývalo veľké množstvo partizánov a boli odtiaľ často podnikané útoky proti Saigonu. V priebehu niekoľkých dní am. a juhovietn. jednoty oblasť obsadili, padlo pri tom 78 Američanov a asi 700 partizánov, ďalších 400 ich bolo zajatých. Nečakaný útok síce partizánov zaskočil, ale tí nestratili duchaprítomnosť a prevažná väčšina z nich sa stiahla z oblasti bez boja. Americké jednotky asi mesiac preskúmavali oblasť, ničili bunkre a sklady, ale nakoniec z oblasti odišli a tým dovolili partizánom vrátiť sa. Súčasťou tejto operácie bolo presídlenie 6000 obyvateľov oblasti do iných častí krajiny. Američania nenechali partizánov vydýchnuť a okamžite po dovŕšení aktivít v Železnom trojuholníku, obkľúčili partizánov pri Tay Ninh.

V bojoch pri likvidácií kotla padlo 3000 partizánov 9. div. Vietkongu. Zbytok divízie sa rozdelil na malé skupinky vojakov a unikol do Kambodže. 200 partizánov bolo zajatých. V tej istej dobe navrhli USA Vietamskej strane rokovania o mieri. Komunisti v Hanoji ich odmietli. USA obnovili nálety, pričom pomoc Južnému Vietnamu poskytlo aj Thajsko, ktoré vyslalo 3000 vojakov. Rok 1967 bol pre komunistov neveľmi úspešný, v USA sa práve v tom roku rozmohlo pacifistické hnutie, ktoré žiadalo ukončenie vojny vo Vietname. Vojna sa práve v tejto dobe stávala čoraz viac nepopulárnou, sčasti aj pre to, že do Vietnamu bolo vysielaných čoraz viac Američanov. Koncom. Roku 1967 ich tam bolo 463 000, s toho väčšiu časť tvorili povolaní 18 a 19 roční branci, ktorým bol zmysel vojny prinajmenšom nejasný. Proti vojne prebehlo niekoľko veľkých demonštrácií po celom svete. Je smutné, že len málo z účastníkov týchto demonštrácií skutočne vedelo čo sa vo Vietname deje. Média v tej dobe veľmi prekrucovali fakty o vojne. Vždy sa hovorilo len o zverstvách am. vojakov o bombardovaní civilistov am. lietadlami. Zábery bojov, ktoré si mohli diváci televízie denne pozrieť vo večerných správach vyvolávali len zhnusenie nad vojnou. Na demonštráciách pred Bielym domom pritom ľavicovo orientovaná mládež mávala vlajkami Vietkongu - organizácie, ktorá terorizovala celý vietnamský vidiek, ktorej členovia neváhali mrzačiť a zabíjať svojich krajanov, iba preto že prijali pomoc od „západných imperialistov“. Práve v tejto rozporuplnej dobe, začalo Hanojské politbyro plánovať novú ofenzívu, ofenzívu ktorá by vyhnala Američanov z krajiny. Severovietnamci ale neboli jednotní. Gen.

Thanh, jeden z mála vyšších komunistických dôstojníkov, ktorý operovali spolu s jednotkami v Južnom Vietname, ktorý na vlastné oči videl ako sú jeho jednotky masakrované americkou palebnou prevahou, bol zásadne proti. Čoskoro však bol umlčaný, keď zahynul pri nálete am. bombardérov B-52 na jeho hlavný stan v Kambodži. Severovietnamci naplánovali novú ofenzívu na sviatky „Tet“, vietnamský Nový rok – najväčší sviatok v roku, keď bude prímerie, Američania budú menej ostražití, Juhovietnamci budú oslavovať a väčšina z ich vojakov bude na dovolenkách doma. Američania od konca roku 1967 zachytávali správy a zajatcov, ktorý tvrdili, že príde ofenzíva ktorá vyženie všetkých interventov z krajiny. Týmto správam neprisudzoval nikto veľký význam, pretože práve počas roku 1967 utrpelo partizánske hnutie najťažšie porážky, a z čisto vojenského hľadiska bolo pre partizánov nemožné udržať obývané oblasti, na ktoré sa ofenzíva mala sústrediť, pod kontrolou. Partizánom sa postupne podarilo odlákať veľké množstvo amerických jednotiek do neobývaných pohraničných oblastí. Jednou z nich bola odlúčená základňa am. Námornej pechoty Khe Sanh, nachádzajúca sa na dostrel od miesta, kde sa stretávali juhovietnamská, severovietnamská a laoská hranica. Tu sústredili partizáni obrovské množstvo vojakov a vydali falošné správy o tom, že útok bude smerovať práve sem. Zatiaľ čo sa celý svet pozeral na boje v jej okolí. Vietkong infitroval všetky významnejšie juhovietnamské mestá.
Po celom Južnom Vietname, s výnimkou Khe Sanhu, začalo platiť prímerie. Američania brali doterajšie správy na ľahkú váhu, o to väčšie bolo prekvapenie keď sa v noci z 29. na 31. januára spustil nečakané boje po celej krajine. Každé väčšie mesto sa stalo cieľom komunistov. Tvrdé boje hneď od začiatku prebiehali v Saigone, kde sa terčom partizánskeho komanda stalo americké veľvyslanectvo ale aj prezidentský palác a väčšina významných inštitúcií a objektov. To čo sa však podarilo 19 záškodníkom útočiacim tej noci na am. veľvyslanectvo, takmer zastrelo zvyšok celej ofenzívy. A pritom sa záškodníkom nepodarilo prakticky nič a všetci v priebehu dvoch dní padli, ale počas prestrelky sa v okolí veľvyslanectva objavili novinári a tí podali chybnú správu, že je ambasáda obsadená partizánmi, ktorá v USA vyvolala šok. Ten spolu so všeobecnou správou, že Vietkong, ktorý bol na pokraji zničenia sa zrazu zmohol na veľkú ofenzívu pobúril am. verejnosť a rozšíril rady tých ktorí si želali skoré ukončenie vojny. Nič neznamenalo, že v priebehu 10 dní stratil Vietkong po celej krajine 30 000 mužov a žien, 19 partizáni ktorým sa nevydaril ani útok na ambasádu však rázne zmenili smerovanie celej vojny.

„Tet“ sa však len začal, sprvu partizáni prenikli do väčšiny miest, Američania, ale aj ARVN ktorá sa ku podivu nedala zaskočiť sa dali na rozhodný odpor a čoskoro vyhnali väčšinu partizánov z veľkých miest. Jediné väčšie mesto, kde sa partizáni udržali dlhšie bolo Hue. Toto mesto, historický klenot krajiny, bolo Juhovietnamskými obrancami považované za nevojenský cieľ. O to väčšie bolo ich prekvapenie, keď sa Vietkong prestrieľal do centra mesta a zriadil si veliteľstvo uprostred historickej citadely, veľkej stredovekej pevnosti, sídla niekdajších Vietnamských panovníkov. Spolu s partizánmi prenikli do mesta aj komunistický komisári, ktorých úlohou bolo likvidovať nepriateľov ľudu. Medzi nich podľa kritérií Vietkongu patrili príslušníci inteligencie, úradníci, štátni zamestnanci, policajti, kňazi, kňažky, obchodníci, cudzinci a množstvo žien a detí. Uprostred toho všetkého sa am.

Námorná pechota a jednotky juhovietnamských výsadkárov začali protiútok, ktorým chceli vyhnať partizánov z mesta. Tí sa ale postavili na tvrdý odpor, bojovalo sa o každú ulicu, každý dom, každý meter mesta. Vietkong sa spoliehal na to, že v bojoch nebudú použité ťažké zbrane a letecká podpora, kvôli historickej hodnote mesta, ako aj prítomnosti civilného obyvateľstva. Američania si však predsa po prvých dňoch ťažkých bojov zavolali letectvo, pretože dobývanie každého metra mesta bolo vykúpené krvou. O mesto sa bojovalo pomerne dlho a tvrdo, ale po tom čo sa 1. Aeromoblinej div. podarilo uzavrieť poslednú medzeru v obkľúčení okolo mesta, bol osud partizánov v meste spečatený. O dva dni neskôr, 23. februára padli poslední z partizánov, ktorí prenikli do citadely. Mesto Hue bolo opäť v rukách Američanov. Cena za toto víťazstvo bola ale vysoká. Padlo skoro 600 am. a juhoviet. vojakov, ďalších 3000 bolo ranených. Padlo vyše 5000 partizánov, iba 89 bolo zajatých. Najhorší osud ale postihol civilné obyvateľstvo – Vietkong zavraždil 5800 obyvateľov mesta, 116 000 ich zostalo bez strechy nad hlavou. Zatiaľ čo sa zbytok krajiny začal spamätávať z ťažkých bojov, boje pokračovali v pohraničnej základni Khe Sanh.

Tá bola od 21. januára obkľúčená niekoľkými divíziami VĽA. Do okolia základne bolo počas bitky zhodených 110 000 ton bômb a napalmu, bolo to najintenzívnejšie bombardovanie jedného miesta v histórií vojenstva. Severovietnamské jednotky v oblasti začiatkom apríla začali ustupovať. 1. Aeromobilná div., ktorá bola vyslaná na pomoc obkľúčenej základni, ich síce prenasledovala, ale nemohla prekročiť hranice Vietnamskej republiky. VĽA utrpela v okolí Khe Sanhu katastrofálne straty, podľa odhadov padlo 10 až 15 000 jej bojovníkov. Americké straty boli v porovnaní s nimi nízke, padlo len niečo viac než 400 vojakov. Z nepochopiteľných dôvodov bola ale am. základňa v Khe Sanhu po skončení bojov opustená a nechaná na pospas partizánov, ktorý sa o niekoľko rokov vrátili a začali ju používať. Ofenzíva „Tet“ sa skončila pre komunistov obrovským debaklom, namiesto všeobecného povstania vyprovokovali medzi juhovietnamcami nenávisť. Podarilo sa im však iné celkom nečakané víťazstvo, americká verejnosť, ktorá bola do tej doby chlácholená tvrdeniami že vojna sa čoskoro skončí, odrazu uvidela v televízií nové ešte krutejšie boje, než kedykoľvek predtým.
A akoby to nestačilo, ani po skončení bojov neboli ochotní komunisti rokovať o mieri. Bolo jasné, že vojna sa povlečie. V spojených štátoch začala prevládať protivojnová nálada ešte viac a bol vyvíjaný veľký tlak aby boli am. vojská stiahnuté. Ráno 16. marca vkročili americký vojaci na rutinnej kontrolnej hliadke do dediny My Lai, vtedy ešte nik netušil, že sa stanú iniciátormi barbarského masakru, pri ktorom príde o život viac než 500 civilistov. Streľbu do civilistov inicioval veliteľ pešej čaty, ktorá vykonávala hliadku, zastavil ju až zákrok jedného z pilotov vrtuľníka, ktorý pre výstrahu začal strieľať tesne nad hlavy Američanov. Smutné je, že nešlo o ojedinelý incident, americký vojaci si často vylievali zlosť na civilnom obyvateľstve, na ktorom im vôbec nezáležalo, hádam ešte strašnejšie pôsobí fakt, že partizáni ale aj vládna juhovietnamská armáda sa k svojim krajanom správala s rovnakou, ak nie s väčšou krutosťou ako cudzinci. Civilisti si počas vojny vytrpeli, ponižovanie a neprávosti od obidvoch bojujúcich strán, ako výsmech znie to, že aj partizáni aj Američania aj juhovietnamci tvrdili, že bojujú za demokraciu a ľudské práva, či za Vietnamský ľud.

Partizáni sa k civilistom správali veľmi vypočítavo, ak si chceli získať ich sympatie alebo podporu využívali umne najrôznejšie metódy, svojich ranených nechávali medzi solidárnymi dedinčanmi, inokedy však prišli a kradli chudobným roľníkom potravu, pretože zo Severu ich zásobovali hlavne zbraňami a strelivom. Bežné bolo aj to, že nútili vidiečanov k tomu aby pre nich skrývali zbrane, často aj v oblastiach, kde skutoční prívrženci Vietkongu nežili. Pri rutinných kontrolách sa potom bežne stávalo, že zbrane boli nájdené Američanmi, ktorí zatkli nevinných roľníkov. V očiach am. vojakov potom boli Vietnamci nespoľahliví, naproti tomu Am. sa v očiach civilistov stali krutými bielymi ľuďmi, ktorí prišli zničiť ich krajinu a nie pomáhať im. Tak postupne Am. prehrávali vojnu o mysle a srdcia národa, za ktorý sa rozhodli bojovať a umierať. Po porážke ofenzívy „Tet“ boli Američania asi najbližšie k víťazstvu. Vietkong bol po ťažkých bojoch doslova zmasakrovaný, jeho oslobodzovacie úlohy musela definitívne zastúpiť severovietnamská armáda. Ak by sa v tej dobe našla vo Washingtone politická vôľa a partizánov by prenasledovali až za hranice Južného Vietnamu, mohla sa vojna v priebehu niekoľkých rokov úspešne skončiť.

Práve v tej dobe ale v Spojených štátoch prebehlo niekoľko veľkých protivojnových demonštrácií, proti niektorým tvrdo zasiahla polícia, iné prerástli do občianskych nepokojov. Je ale nutné podotknúť, že v tej dobe prebiehal v USA boj za zrovnoprávnenie čiernych a bielych, a krajina bola v tej dobe v ekonomickom útlme, ktorý sa prejavil najmä na sociálnej situácií najnižších vrstiev spoločnosti. Vrcholila tiež doba Hippies, dlhé vlasy a pacifizmus bol „v kurze“. Blížili sa tiež prezidentské voľby a zvyšovanie bojovej aktivity vo Vietname mohlo ich výsledok výrazne ovplyvniť. Do konca roku 1968 už vo Vietname neprebehli žiadne väčšie boje. Partizáni sa začali viac sústrediť na kladenie mín a partizánske prepady. 30. apríla 1969 dosiahol počet am. vojakov vo Vietname svojho vrcholu, nachádzalo sa tam 543 000 vojakov.. Vo Vietname sa nachádzala väčšina am. ozbrojených síl. Akékoľvek zvyšovanie počtu vojakov vo Vietname by si vyžiadalo povolanie strategických záloh, čím by sa vyrovnalo niektorému z 2 predošlých svetových konfliktov. Je nutné podotknúť, že v tej dobe mali USA svojich vojakov vďaka prebiehajúcej „studenej vojne“ po celom svete a Vietnam nebol jedinou prioritou.
Od tohto momentu za začal počet am. vojakov v oblasti znižovať Rok 1969 bol na bojové operácie v porovnaní s tými predošlými pomerne pokojný, najväčšie boje prebehli v pohraničnom údolí A Shau, v ktorom Am. opakovane likvidovali znovuobnovenú partizánsku logistickú základňu. 3. septembra zomrel Ho Či Min, vodca vietnamskej revolúcie vo svojej záveti prikazoval pokračovať v boji proti imperialistom až do víťazného konca. 14. novembra sa uskutočnila najväčšia protivojnová demonštrácia v histórií USA, účastnilo sa jej 250 000 demonštrantov. Mnoho protestujúcich proti vojne vzišlo z radov vracajúcich sa vojakov, ktorí boli sklamaní z toho akým spôsobom sa vojna vo Vietname vedie. V tej dobe povinná vojenská služba v USA trvala 1 rok, po tom sa každý branec mohol rozhodnúť, či si ju nechce predĺžiť o ďalší rok, alebo sa vráti domov. Armáda bojujúca vo Vietname vlastne nebola jedna, bolo to 8 rôznych armád, lebo len veľmi málo vojakov si predlžovalo svoju povinnosť. Nedostatkom skúsených vojakov trpeli hlavne bojové jednotky, neskúseným nováčikom zväčša nikto nepomáhal a tí sa museli prehrýzť rovnakými problémami ako ich predchodcovia. Naproti tomu cez 2. sv. vojnu zostávali vojaci v jednotkách dokedy ich nezranili alebo nezabili, ale jednotky získavali cenné bojové skúsenosti, a nováčikom pomáhali skúsení mazáci, a tým sa vlastne znižovali straty. Vo Vietname bolo raritou stretnúť v bojovej jednotke človeka, ktorý by tam vydržal štvrtý rok.

Do konca roku 1969 odišlo z Vietnamu 115 000 am. vojakov, dovtedy už prekročili am. straty 40 000 padlých. Úloha ochraňovať Južný Vietnam prešla na polmilióna vojakov juhovietnamskej armády. Začala sa tzv. „Vietnamizácia“. Nový am. prezident Richard Nixon síce začal so sťahovaním am. jednotiek, no bol svojim spôsobom ochotný vojnu ukončiť. Jedným so strategických ťahov bolo prekročenie kambodžsko-vietnamských hraníc a útok na časť Kambodže kade prechádzala Ho Či Minova cesta. Jej blokovanie malo čiastočne priťažiť partizánom odrezaným na juhu. V USA ale rozšírenie bojových operácií aj na Kambodžu spôsobilo veľké nepokoje, pri jednej demonštrácií boli zastrelení 4 študenti na jednej z univerzít vo Ohiu. Následne bolo zatvorených 400 vysokých škôl po celých USA, kým sa nepokoje medzi študentami neutíšia. Aby upokojil verejnú mienku, Nixon oznámil že am. jednotky preniknú len 40 km do vnútrozemia Kambodže, ako aj to že sa po čase stiahnu späť do Vietnamu. To samozrejme okamžite využili partizáni a okamžite sa bez boja stiahli za toto 40 km pásmo, kde boli v bezpečí. Nespokojní Američania vlastne zachránili životy, veľkému počtu partizánov. Am. jednotky v Kambodži intenzívne ničili všetku infraštruktúru, ktorú tam stihli partizáni za dlhú dobu vlády nad oblasťou vytvoriť. Bolo ukoristené veľké množstvo zbraní a iného vojnového materiálu, ktorý partizánom v nasledujúcom období citeľne chýbal. Pri bojoch v Kambodži padlo okolo 350 am. vojakov. V tom istom období partizáni ako odvetu zabili v Saigone pri rôznych útokoch 450 civilistov.

Spolu s odchodom z Kambodže prebiehalo aj sťahovanie am. vosk z Vietnamu, v jednotkách klesla morálka, nikto nechcel byť posledným padlým vo vojne. Čoraz viac starostí o ochranu krajiny prechádzalo na plecia ARVN. Stúpal počet jej vojakov, bohužiaľ ich odhodlanie bojovať bolo dosť nízke. Vysokú bojaschopnosť porovnateľnú s am. jednotkami si udržalo iba niekoľko málo divízií. Pokračovali odvetné nálety na Laos, Kambodžu a severný Vietnam. Prezident Nixon varoval Hanoj, že intenzita náletov sa zvýši, ak budú útoky na južný Vietnam naďalej pokračovať. Koncom októbra zasiahla južný Vietnam ďalšia ťažká rana, monzúnové dažde spôsobili silné záplavy po celej krajine, zahynulo 293 ľudí, 200 000 ďalších sa ocitlo bez strechy nad hlavou. Dažde do značnej miery zastavili vojenské operácie. V nasledujúcom roku prebehla invázia do Laosu, jej sa už však neúčastnili žiadni am. pešiaci, asistovali iba letci a posádky vrtuľníkov, ktorí pomáhali pri bojoch juhovietnamskej armáde. Severovietnamci ale využili blízkosť svojich základní a vrhli do boja všetko čo mali, prebehli veľmi tvrdé boje medzi ARVN a VĽA. Juhovietnamci sa nakoniec z Laosu predčasne stiahli, za vysokých strát. V roku 1971, prebehli v južnom Vietname prezidentské aj parlamentné voľby.

Prezidentom na ďalšie 4 roky bol znovuzvolený Nguyen Van Thieu. Krajina čelila mnohým problémom, jedným bola inflácia, ktorú spôsobil odchod väčšiny Američanov, ktorí by inak míňali svoje peniaze vo Vietname. Druhým nemenším problémom bola pretrvávajúca vojenská hrozba zo strany severu. V tej istej dobe komunisti v Severnom Vietname intenzívne zbrojili. Svoju armádu vyzbrojovali novými tankmi a delostrelectvom. Bola to doslova ťažká výzbroj, v porovnaní s tým čo nasadili proti Američanom v predošlom období. Začali tiež prípravy novej ofenzívy, ktorá sa mala začať na jar roku 1972. Jej ciele boli podobné ako ofenzívy v roku 1965. 30. marca zaútočilo 15 divízií, teraz už prevažne VĽA, na juh zo všetkých strán – teda z Kambodže, Laosu ako aj cez demilitarizovanú zónu (hranicu oboch Vietnamov na ktorej sa dovtedy nebojovalo). Útok hlavne vďaka masívnemu nasadeniu tankov napredoval pomerne úspešne. Jednotky ARVN ktoré obraňovali demilitarizovanú zónu boli rozdrvené. 29. apríla padlo do rúk komunistom po ťažkých bojoch strategické mesto Quang Tri, najväčšie juhovietnamské mesto ležiace severne od Hue. Po jeho páde sa po ceste č. 1, hrnuli do zdanlivého bezpečia k Hue tisícky civilistov utekajúcich pred bojmi. VĽA ale cestu preťala a začala ju po celej dĺžke ostreľovať. Pri nechutnej masakre zahynulo okolo 2000 civilistov.
Američania sa neboli ochotní nečinne prizerať postupu komunistov. Okamžite po začiatku ofenzívy spustili najintenzívnejšie bombardovanie Severného Vietnamu za celú vojnu. Nálety boli ale vedené po prvý krát naozaj efektívne a bez obmedzení. Sever pri pomerne krátkom období náletov utrpel veľmi ťažké straty. Ruku v ruke s tým boli priamo podporované aj jednotky ARVN, posledné am. jednotky v krajine sa venovali intenzívnemu ničeniu komunistických tankov pomocou letectva a vrtuľníkov. Tak sa postupne ofenzíva spomaľovala, až sa nakoniec zastavila. Juhovietnamci neisto, ale predsa prešli do protiútoku a oslobodili späť väčšinu krajiny. Quang Tri znovu oslobodili 14. septembra. Ofenzíva stála komunistov 100 000 padlých, Južný Vietnam postrádal 40 000 vojakov. Počas intenzívnej leteckej vojny nad Severným Vietnamom sa znovu rozpútali masové protesty proti vojne. V tomto období boli pri jednom z náletov juhovietnamského letectva omylom zhodené bomby na civilné obyvateľstvo. Známe zábery popálených, vystrašených detí vybiehajúcich zo zasiahnutej osady sa stali jednými zo smutných obrazov vojny. Sila náletov pravdepodobne prinútila komunistov po prvý krát sadnúť si k rokovaciemu stolu.

Dohoda medzi USA, Južným Vietnamom, NFOJV a Severným Vietnamom bola nakoniec podpísaná koncom januára 1974 v Paríži. Mali sa ukončiť bojové operácie všetkých bojujúcich strán, a USA mali stiahnuť zbytok svojich vojakov z Vietnamu v priebehu 60 dní. Juhovietnamský prezident Thieu označil dohodu za faktickú kapituláciu svojej krajiny, pretože dobre vedel, že komunisti ju budú ignorovať a to aj napriek tomu, že do Vietnamu bola vyslaná medzinárodná misia, ktorá mala na jej dodržiavanie dohliadať. Musel to však akceptovať, dohoda by bola platná aj bez toho, že by ju podpísali predstavitelia Južného Vietnamu, krajiny na ktorej území prebiehal v podstate celý konflikt. Rozdiel by bol iba v tom, že potom by už Južný Vietnam nemohol očakávať zo strany USA akúkoľvek pomoc. Práve v tej dobe prepukla v USA aféra Wattergate a Vietnam sa zrazu stratil zo sféry záujmov amerických politických špičiek. Nepomohli ani ubezpečenia Nixona, že USA podporí Južný Vietnam v prípade akejkoľvek severovietnamskej agresie. Do konca roku 1974 zahynulo v bojoch s komunistami 14 000 vojakov ARVN. Komunisti, celkom istí, že USA, už nebudú zasahovať do bojov začiatkom roku 1975 začali ďalšiu ofenzívu. Sprvu opatrne, skúšajúc reakcie juhovietnamcov. Tí boli v tej dobe postihnutí nielen nízkou morálkou, ale už aj nedostatkom náhradných dielov a munície, ktorou ich teraz už veľmi nedostatočne zásobovali USA. Začiatkom februára nečakane padla po týždňových bojoch Centrálna vysočina.

Nebola žiadna šanca, že by bolo možné zachrániť celú krajinu, padlo rozhodnutie brániť len pobrežné oblasti. Prúdy utečencov z Centrálnej vysočiny sa spolu s ustupujúcimi vojakmi stali ľahkým terčom, zatiaľ čo sa blížili k Tuy Hoa, kam z pôvodných 200 000 dorazila 25. marca zhruba tretina z nich. Medzitým jednotky o sile piatich divízií VĽA prerazili cez Quang Tri a blížili sa k Hue, ďalšie jednotky preťali cestu č. 1 medzi Hue a Da Nangom a tak spečatili osud starého cisárskeho mesta. To dobyli komunisti 26. marca. Zbytok demoralizovaných jednotiek ARVN v oblasti sa sústredil okolo Da Nangu. Mesto bolo preplnené utečencami a vojakmi. Na mesto zaútočili 4 divízie VĽA. Ich útoku však predchádzala silná delostrelecká príprava. V meste vypukol chaos po tom, čo ho opustila väčšina veliacich dôstojníkov. 100 000 vojakov ARVN a domobrany v meste neznamenalo už žiadnu vojenskú silu. Mesto padlo prakticky bez boja 30. marca. Juhovietnamci dočasne zastavili komunistov 60km od Saigonu. 22. apríla po týždňových bojoch aj táto obranná línia podľahla presile. 18. divízia ARVN zbrzdila útok vedený po pobreží o takmer 2 týždne a spôsobila nepriateľovi ťažké straty.
Ešte počas bojov o okolie Saigonu podal Thieu demisiu, pred svojim odletom na Taiwan 25. apríla, v televíznom prejave obvinil z pádu Vietnamskej republiky Spojené štáty. O deň neskôr sa začali boje o Saigon. Medzitým sa k vietnamskému pobrežiu priblížili lode americkej 7. flotily. Ich úlohou bola evakuácia asi 8000 Američanov a aspoň časti Vietnamcov, ktorých by po obsadení krajiny čakala neistá budúcnosť. Hlavnou americkou silou boli 3 lietadlové lode. Američanom sa podarilo evakuovať 7000 ľudí. Na základni Tan Son Nhut boli zaznamenané posledné americké straty, keď severovietnamské delostrelecké granáty usmrtili 2 príslušníkov Námornej pechoty. Ani jeden z nich nemal ešte 21 rokov. Americké a vietnamské vrtuľníky privážali utečencov na lietadlové lode, no ich paluby sa čoskoro preplnili. Američania boli nútení zavadzajúce stroje (majúce hodnotu viac než 250 000 dolárov) zhadzovať z palúb lodí do mora. Bola to trpká bodka za vojnou, ktorá v juhovýchodnej Ázií ničila 15 rokv všetky hodnoty. Práve stroje UH-1, najpoužívanejšie vrtuľníky v tejto vojne vrtuľníkov, ktoré sa stali jej symbolom, končili takto svoju existenciu, keď uvoľňovali miesto iným, ktoré netrpezlivo krúžili nad palubami preplnené civilistami čakajúcimi na neistú budúcnosť. Márnu obranu Saigonu prerazilo 10 komunistických divízií. Delostrelecká paľba ustala a mestom sa valili tanky T-54. Doobeda zaviala nad prezidentským palácom vlajka Vietkongu. Nasledujúci deň 1. mája 1975 sa 15 rokov trvajúce boje skončili. 2. júla 1976 vznikla zjednotením Vietnamskej Demokratickej republiky a Vietnamskej republiky Vietnamská Socialistická republika.

BILANCIA
Podľa vietnamských údajov padlo počas 15 rokov bojov v juhovýchodnej Ázií 1,1 milióna vojakov VĽA a ďalších 600 000 bolo ranených. južný Vietnam stratil 223 000 vojakov. Zahynuli 2 milióny civilistov, z toho 100 000 na území Severného Vietnamu. Vo Vietname sa doteraz narodilo viac než 50 000 detí ťažko postihnutých následkom rastlinného jedu Agent Orange. Spojené štáty odhadujú straty nepriateľa medzi 1,5 až 2,5 miliónov padlých. V tom sú však zarátaní aj padlí príslušníci Vietkongu, ktorí vlastne boli obyvateľmi južného Vietnamu. Ostatné krajiny: Sovietsky zväz priznal stratu 13 poradcov, južná Kórea, Austrália a Nový Zéland stratili spolu 5200 vojakov. Americká strana priznáva, že počas vojny stratila 58 202 vojakov (8000 padlých tvorili letci). Toto číslo zahŕňa aj 2400 nezvestných. 300 000 vojakov bolo ranených, 153 000 z nich ťažko. 10 000 Američanov muselo podstúpiť amputáciu končatiny. 10 800 Američanov prišlo o život pri nebojových situáciách, ako boli havárie vrtuľníkov, lietadiel, či pri dopravných nehodách.

Zhruba 20% amerických strát(čiže asi 10 000 padlých) bolo spôsobených vlastnou paľbou. Amerika vstúpila do vojny so vznešeným ideálom boja za slobodu Južného Vietnamu, z vojny, v ktorej jej armáda neprehrala žiadnu väčšiu bitku, sa vrátila ako porazená vďaka prehrám na domácej fronte. Vietnamom prešlo 2,6 milióna Američanov, z ktorých zhruba 1 až 1,6 milióna bolo vystavených pravidelne alebo sa viackrát stretlo v boji s nepriateľom. 60 000 z nich do roku 1982 spáchalo samovraždu alebo zomrelo na predávkovanie drogami. Množstvo z nich si desiatky rokov nemohlo nájsť adekvátne zamestnanie. Priemerný vek Američana bojujúceho vo Vietname bol 19 rokov (cez 2. svetovú vojnu to bolo 26 rokov). Na mladých ľudí negatívne vplývala brutalita vojny, po príchode domov sa ale stretli s tým, čo dovtedy nezažili žiadny iní americkí vojaci. Ich vlastný národ ich považoval za drogujúcich psychopatov a vrahov detí, ktorí prehrali vojnu. Krutá vojna, ktorú si priniesli vo svojich srdciach domov, nemala konca, vláda veteránov dlhých 10 rokov nijako nepodporovala.

Za ich osud nesie okrem vlády zodpovednosť aj tlač a televízia, ktoré ich dlhú dobu zobrazovali len v tom najhoršom svetle. Až v roku 1984 bola vo Washingtone postavená „Stena“ - pamätník, na ktorom sú zapísané mená všetkých padlých a nezvestných amerických vojakov, ktorí bojovali vo Vietname. Vietnamská socialistická republika necelé 2 roky po ukončení vojny napadla susednú Kambodžu. O ďalšie 2 roky skoro vyprovokovala jadrovú vojnu medzi krajinami Varšavskej zmluvy a Komunistickou Čínou. Z Vietnamu dodnes utiekli za lepším životom skoro 2 milióny ľudí. Krajina sa z vojen spamätáva doteraz.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Úplná historia vietnamskej vojny