Paleografia je pomocná veda historická, ktorá sa zaoberá vznikom, vývojom a štúdiom písma. Jej názov je odvodený od gréckych slov palaios = starý a grafé = písmo. Za zakladateľa paleografie sa považuje Jean Mabillon s prácou De re diplomatika libri VI (1681). Názov tejto disciplíne dal v roku 1708 benediktín Bernard de Mountfaucon (1655 - 1741) v diele Paleographia graeca sive de ortu et progressu litterarum graecarum. V našej oblasti sa zaoberáme latinskou paleografiou. Okrem tejto existujú aj grécka, čínska, arabská ...

V širšom zmysle slova skúma paleografia všetky pamiatky spojené s písmom. V užšom zmysle slova len písmo na paleografických látkach (vosk, papyrus, pergamen, papier). Elementárna paleografia analyzuje formu a grafické prvky písma, učí teda správne čítať písomné pamiatky všetkých čias. Kritická paleografia nám pomáha štúdiom písma charakteristickým pre určité obdobie v ľudských dejinách posudzovať pravosť písomných pamiatok.
Ako vidno z predchádzajúceho, v dejinách sa stretávame s rôznymi materiálmi na písanie. Tieto sa dajú rozdeliť na látky archeologické a látky paleografické. K látkam archeologickým - prírodným patria: lístie, lyko a kôra stromov, uhladená hlina a kameň. K archeologickým - umelým látkam patria: drevené a kostené plochy, keramické plochy a steny budov, kovové predmety. Paleografické látky na písanie sú: papyrus, pergamen a papier. Špecifickú pozíciu medzi archeologickými a paleografickými látkami na písanie majú voskové tabuľky.

Vznik písma
Vznikom a používaním písma prechádza ľudstvo z doby predhistorickej, o ktorej nám najviac informácií poskytuje archeológia, do doby historickej. Písmo slúži na fixovanie myšlienky a jeho vznik sa kladie do 4. tisícročia pred Kr., do oblasti Mezopotámie a Egypta. Najstaršou formou písma boli pyktogrami - obrazy, ktorých výkladom prišiel človek na zachytenú myšlienku. Im blízke sú petroglyfy, ktoré vyjadrujú aj nezobrazujúce abstraktné prvky. Spoločne ich zaraďujeme do ideografického písma. Egyptské hieroglyfy sú typom slovného písma, ktoré malo pre každé slovo jeden obraz. Postupne sa menilo na slabikové a neskôr na spoluhláskové a samohlásky si v ňom treba domyslieť.
Z egyptského písma sa postupne vyvinuli semitské písma, z ktorých je pre nás najdôležitejšie fenické písmo, pretože z neho sa vyvinulo písmo grécke. Fenické písmo malo taký istý smer ako egyptské, teda sprava doľava. Neskôr sa tento smer zmenil na striedavý, nazývaný bustrofedón - volský krok. Grécke písmo spolu s etruským ovplyvnili vznik latinskej abecedy, ktorá prechádzala rôznymi zmenami, až nakoniec dospela do takej podoby, akú poznáme dnes.