Vo väčšine štátov ešte stále existuje branná povinnosť, čiže povinnosť zúčastniť sa vojenského výcviku k obrane vlasti. Dnes však prevláda snaha o zavedenie trvalej profesionálnej armády, ktorá by bola neustále pripravená na všetky príležitosti. V minulosti pri vypuknutí vojny prebehla mobilizácia, teda všetci muži od 18 do asi 55 rokov sa boli povinní hlásiť na najbližšej vojenskej správe, kde jeho fyzické schopnosti a bojaschopnosť posúdila odvodová komisia. Aj keď takýto človek bol uznaný za bojaschopného, neznamenalo to, že bude vedieť reagovať na každú situáciu tak, ako profesionál. Preto sa ľudia snažili čo najviac vyhnúť odvodu, pretože im hrozilo priame nebezpečie. Pokiaľ sa odvodu nevyhol, hrozilo, že počas jeho pobytu v armáde by sa mohol búriť. A keďže vzbura ohrozuje bojaschopnosť armády vo vojne, bola trestaná najvyššími trestami a postihmi. Prvú svetovú vojnu sprevádzalo veľa vzbúr a povstaní vojakov voči svojim nadriadeným. Od tých najmenších až po veľké vzbury, o ktorých sa ešte dlhé roky písalo v novinách a učebniciach. Jednou takou vzburou bola vzbura náhradného práporu 71. záložného pešieho pluku v meste Kragujevac, asi 90 km južne od Belehradu.

Tento pluk bol nazývaný aj "drotársky", pretože väčšina jeho členov pochádzala z okolia Považskej Bystrice, Bytče, Žiliny, Kysuckého Nového Mesta a Čadce. Prvá svetová vojna zastihla aj 71. peší záložný pluk v Trenčíne. Jeho príslušníci boli odvelení na krátky výcvik do maďarského Szászvarosa a odtiaľ na východný front, kde skončili v Kragujevaci. Po uzavretí brestlitovského mieru sa jednotlivý vojaci vracali k svojej posádke z ruského zajatia. V máji 1918 tu bolo asi 2000 a v čase vzbury 3000 vojakov, ktorí sa vrátili k svojmu pluku. Keďže to bola početná časť pluku, vojaci museli byť ubytovaní v rámci možností pluku - ktoré neboli príliš veľké, takže vojaci spali na zemi, dostávali málo potravín, žoldu a často sa stretávali so šikanovaním a s nervozitou ich nadriadených dôstojníkov. Takto bola situácia pri pluku veľmi zlá a dôstojníci preto nasadili medzi vojakov špióna a síce Huberta Jindru, ktorý prišiel až z Viedne a podával podrobné správy o narušiteľoch disciplíny, ktorí boli tvrdo trestaní. Takéto počínanie velenia však vojakov ešte viac poburovalo a dokonca im hrozil odchod na späť na front.

Celú vzburu začal organizovať istý vojak Kolibrík, ktorý nabádal vojakov k odporu. Jeho plán bol jednoduchý: vďaka informáciám z fronty ľahko usúdil, že vojna už dlho nepotrvá a preto sa mali vojaci ozbrojiť a prejsť cez hory k srbskej armáde, kde mal známych. Samotná vzbura a jej príprava sa začala v nedeľu, 2. júna 1918 vo večerných hodinách. Časť vojakov bola na vychádzke a časť v kasárňach. V barakoch 3. , 4., 5. , a 6. pochodovej stotiny náhr. práporu 71. peš. pluku došlo k hádke medzi vojakom Martinom Riliakom a veliteľom izby. Vojaci, ktorí sa v tej dobe vracali z vychádzky sa ozbrojili a zabrali muničný sklad, kde získali potrebnú muníciu. Boli to hlavne príslušníci pochodových stotín, ale aj zopár nováčikov, ktorí sa ale zväčša vyhýbali konfliktom. Potom vzbúrenci vykradli jedáleň a pokladnicu, kde vzali asi 110 000 korún, na tú dobu obrovský majetok. V tej dobe sa už pripravoval protiútok zo strany velenia. Na potlačenie vzbury boli pripravené eskadróna dragúnov, guľometný oddiel a horské delostrelectvo. Aj napriek tomu však odpor trval až do 3. júna do ranných hodín. Okruhové veliteľstvo poslalo pre 6. bosensko - hercegovinský prápor. Potom udalosti získali rýchly spád. Aj keď ešte 5. júna 1918 chýbalo 50 vojakov, dôstojníci ihneď začali vyšetrovanie. Nechali jednotlivé roty nastúpiť na kasárenský dvor a kpt. Július Špira mal príhovor. Ak by sa vinníci neprihlásili, každý desiaty vojak by bol zastrelený. Neskôr sa ale začalo podrobnejšie vyšetrovanie a už vtedy bolo odvedených 400 podozrivých.

Neskôr sa tento okruh zúžil na 81 a konečný verdikt znel: štyria vojaci odsúdení na osem rokov ťažkého žalára, jeden na pätnásť rokov a 44 vojakov na trest smrti zastrelením s okamžitým výkonom trestu. Boli odsúdení 8. júna 1918. Boli im odobraté všetky kovové a ostré predmety, vrátane odznakov, insígnií a opaskov. Dragúni zabezpečovali sprievod. Poprava sa konala na Stanovljanskom poli. Päťtisíc vojakov sa malo na výstrahu prizerať poprave svojich kamarátov. Odsúdených rozdelili do dvoch radov po 22 mužov. Poľný kurát viedol omšu a potom im ponúkli šatku na oči. Viacerí na vzdor odmietli a pozerali sa priamo na ústia hlavní. popravu vykonali príslušníci 6. bosensko- hercegovinského pluku. Na každého muža pripadali traja vykonávatelia popravy. Popravených popravili na kragujevskom cintoríne a vyšiel zákaz navštevovania hrobov, ale i tak boli na druhý deň hroby ovenčené kvetmi. Na tento masaker na počas vojnového zmätku zabudlo, no keď prvá kragujevská vagónka zahájila výrobu, dali odliať 44 kovových sošiek, napodobenín pomníku v Kragujevaci, kde sú vyryté všetky mená popravených. Túto pamätnú sošku udeľoval pozostalým samotný Srbský kráľ Alexander II. Potom pozval všetkých na veľkú smútočnú hostinu. O vzbure 71. pešieho pluku sa veľa hovorilo a v oblasti Oravy a celého severozápadného Slovenska si ľudia veľmi vážia týchto povstalcov dodnes. Veď v Kragujevaci bojovali dedovia a pradedovia mnohých z nich.

Špionáž

Vládcovia krajín vždy potrebovali informácie o svojich nepriateľoch, aby mohli zhodnotiť ich potenciál a aby mohli byť pripravení na neočakávané situácie. Preto špionáž sprevádzala ľudstvo odjakživa. Preto vládcovia všetkých krajín sa snažili mať prístup k informáciám o nepriateľovi, čo im mohli zaručiť práve špióni. Aby nalákali človeka na takúto riskantnú cestu životom, používali pri tom rôzne prostriedky, ale hlavné štyri dôvody, prečo sa človek stane špiónom sú po prvé: Peniaze. Je známe, že človek vo finančnej tiesni dokáže urobiť nepochopiteľné veci. Preto tento druh zárobku nie je ničím výnimočným a tak padá na úrodnú pôdu, keď chcú náboroví špióni nalákať nováčikov na takéto posty, ktoré bývajú dobre platené. Nájdu sa i takí, ktorí nechcú zradiť vlasť pre peniaze. Potom musia náboroví agenti vymyslieť iný systém nalákania. Často ním býva vydieranie. To je druhý spôsob náboru. Tu ale nastávajú komplikácie, pretože agent musí mať najprv nejaké informácie, ktoré kompromitujú nádejného nováčika. Tento systém komunikácie mali radi agenti KGB. Treťou možnosťou nalákania do služieb štátu je ideológia.