Vhodná zámienka

Cisár František Jozef I. už bol veľmi starý. Väčšina ľudí v Rakúsko - Uhorsku ho pokladala za starého senilného deda. Nuž, zrejme to i bola pravda, pretože starý cisár už v mnohom ani nevládal rozhodovať. Mal okolo seba kopu poradcov a ministrov, ktorí mu pomáhali vládnuť a udržiavať poriadok. Keďže jeho syn Rudolf bol mŕtvy, bolo nutné pomaly začať pripravovať svojho následníka a oboznamovať ho s vládou nad takou veľkou monarchiou. Následníkom trónu bol arcivojvoda František Ferdinand d´Este (1863 - 1914). Niektorým zarytým rakúskym monarchistom nebol príliš obľúbený, pretože prejavoval neskrývanú náklonnosť k Čechom, ktorých Rakúšania potlačovali. Dokonca i za manželku mal českú šľachtičnú, Žofiu Chotkovú. Nebola takého urodzeného stavu, ako on a dokonca bola Češka, čo sa nepáčilo mnohým ľuďom, nehovoriac o jeho strýkovi, ktorý mal tiež výhrady k počínaniu svojho synovca. Následník trónu mal totiž úplne iné predstavy o vedení monarchie. Chcel veľa zmien vo vedení štátu a rozmýšľal i nad zrušením dualizmu. Dokonca chcel zaviesť trializmus - chcel popri Rakúsku a Uhorsku mala vzniknúť ďalšia časť monarchie obývaná Slovanmi. Myslel i na zriadenie federácie, ale nevedel sa rozhodnúť. To sa vôbec nepáčilo ani cisárovi, ani generalite, ktorá mala s Balkánom iné úmysly. No i napriek tomu sa mal stať následníkom trónu a musel byť k tomu ešte za života panovníka pripravený. Keďže bol od roku 1913 generálny inšpektor Rakúsko - Uhorskej armády, mal ísť do Bosensko - Hercegovinského hlavného mesta Sarajeva, aby videl a zhodnotil bojaschopnosť armády v tejto časti monarchie. Občania Bosny a Hercegoviny neboli spokojní.

Ešte stále sa nevedeli zmieriť s násilným pričlenením k cisárstvu v roku 1908. Manévre sa mali konať blízko srbských hraníc, čo mnohí obyvatelia pohraničia, ale i Srbska pokladali za provokáciu. Srbi sa už nebáli útokov Turecka, pretože mali za sebou celý balkánsky polostrov, ale Rakúsko - Uhorsko bolo neriešiteľným problémom, pretože sa mu sami nemohli postaviť, jedine s podporou Ruska. Preto sa RU stalo "hrozným nepriateľom Srbov, ktorý ich neustále ohrozoval", aspoň podľa mienky srbského obyvateľstva. Srbi sa preto starali o svoju propagáciu v juhoslovanských častiach krajiny. Staralo sa o to vlastenecko - kultúrne združenie Národnej obrany. Inú aktivitu vyvíjala v tejto dobe organizácia Zjednotenie alebo smrť, nazývaná tiež Čierna ruka. Národná obrana podporovala takéto organizácie a s ich pomocou chcela preniknúť i do ostatných slovanských štátov a rozšíriť tak svoj názor a v prípade vojny tak získať mnoho stúpencov. Horšie však bolo, že táto organizácia vyvíjala priamo v štáte teroristickú aktivitu. Srbská vláda ju však podporovala a zrejme si neuvedomovala, že pácha atentáty priamo v Bosne a čoraz častejšie. Keď už bolo rozhodnuté, že následník trónu pôjde do Bosny, ťažko povedať, či tamojšia vláda vôbec tušila, že sa niečo chystá.

I napriek tomu však tajná polícia fungovala naplno a každý, kto sa nejako preriekol , mohol byť predvolaný na políciu. Iba v Sarajeve a v Bosne prejavovali isté známky smútku, pretože úrady si uvedomovali, že nie sú celkom bez viny. Všetci vo svete čakali, čo sa bude diať. Ľudia v západnej Európe si mysleli, že bude vojna. No však Rakúsko - Uhorská vláda vo Viedni nevedela, čo robiť a nedostala ani žiadne pokyny z Berlína. Preto ich jedinou starosťou bolo, ako vyrovnať nerovnosť titulov pri pohrebe následníka trónu a jeho manželky. Jediný, kto logicky rozmýšľal bol hlavný predstaviteľ prívržencov vojny náčelník generálneho štábu Conrad von Hötzendorf. Rozhodol sa využiť atentátu k dosiahnutiu svojho cieľa. Podal správu, kde sa písalo o tom, že Rakúsko je obkľúčené štátmi dohody a že okrem svojho spojenca Nemecka nemá nijakých spojencov. Rakúsko však nemohlo samo poraziť všetky štáty naraz. Mohli sa zmôcť akurát tak na Srbov a možno i Talianov, ak by im prialo šťastie. To už si však rakúska generalita neuvedomovala a rozhodli sa dokázať vinu Srbom a ich vláde. Ale až 9. júla sa prebudili vo Viedni a poslali jediného úradníka, aby preskúmal všetky okolnosti atentátu. Jeho záver znel tak, že na atentáte sa podieľali príslušníci srbskej armády, ktorí boli vyzbrojení zbraňami zo srbských vojenských skladov.

Ale konečné hodnotenie znelo, že srbská vláda nezorganizovala atentát a že s ním nemala nič spoločného. Vo Viedni však nikto nevedel, ako ďalej. Začal prevládať Conradov názor, že je treba Srbsko zničiť. Ako tak dni plynuli, musel zasiahnuť starý, 84 ročný cisár. Napísal list Wilhemovi II. Písal v ňom o možnom útoku na Srbsko a o jeho izolácii. Nechal však otvorenú otázku, či Nemecko pomôže pri takýchto úmysloch.