Do perkusnej zbrane pridal malý zásobník na tenký pásik s drobnými kapsľami s granulovanou traskavinou. Tak po každom výstrele stačilo vymeniť muníciu a povytiahnuť papierový pásik. Tento systém sa používal aj počas americkej občianskej vojny v rokoch 1861 - 1865. V roku 1841 ponúkol Johann Nikolaus von Dreyse pruskej armáde revolučnú zbraň - ihlovku. Bola to zbraň s uzatvorenou nábojovou komorou, ktorá bola otváraná pákou. Pákou sa otvorila komora, vsunul sa do nej náboj a zbraň bola pripravená k streľbe. Pruská armáda tak získala veľké plus, pretože vojaci sa už nemuseli zdržiavať zdĺhavým nabíjaním spredu. Svet bol zrejme až tak ohromený, že odpoveď na tento vynález dali až Francúzi v roku 1863. Bola to zbraň pracujúca na tom istom princípe, až na malé, menej podstatné rozdiely. Bola nazvaná podľa jej vynálezcu zo zbrojovky z Chatelleraut a jej meno znelo chassepot. Vynález zadoviek podnietil delostrelectvo a tak boli onedlho vyvinuté i delá nabíjané zozadu s drážkovaním. Išlo o podobný systém ako pri puškách, no všetko bolo väčšie. Drážkovanie umožnilo strele rotáciu a tak mohla doletieť ďalej a spôsobiť väčšie škody.

Neskôr, sa výrobcovia zbraní zamerali na nový cieľ- vynájsť jednohlavňovú zbraň, ktorá by bola schopná vystreliť viackrát po sebe tak, aby sa nemusel opätovne vkladať náboj do komory. Samozrejme že tieto systémy už dávno existovali, no však spôsob dopravenia náboja bol iba jeden - rúrkový zásobník plný nábojov vedúci do komory. Inžinieri sa ale snažili vynájsť nový a lepší systém, ktorý by umožnil rýchlejšie opätovné nabíjanie. Niektorí namietali, že vojak tak rýchlejšie minie muníciu, ale nebolo tomu tak. Dôkazom bolo obliehanie Plevna v roku 1877. Každý turecký vojak ma k dispozícii 500 nábojov a pušku značky Winchester. Dokázali tak veľmi dobre odvrátiť niekoľko ruských útokov. J. P. Lee vyvinul nový systém, ktorý sa vlastne s drobnými obmenami používa dodnes - kovový zásobník s pružinami, ktoré tlačili náboje priamo do komory, takže stačilo ich pákou vtláčať dnu. Toto bol v podstate vrchol zbrojného vývinu pušiek - opakovačiek, pretože systém Lee nebol dodnes prekonaný.

Aj keď sa nabíjanie zbraní urýchlilo na maximum, teraz prišiel rad na zbrane, ktoré by boli schopné strieľať rýchlejšie. Prvé boli mechanické guľomety. Mechanické preto, lebo streľba bola umožňovaná najčastejšie kľukou, ktorou sa otáčalo a tak dochádzalo k nárazu na zápalku a k následnému výstrelu. Najznámejším bol guľomet Gatling. Vyvinul ho v roku 1861 Richard Jordan Gatling, zubár zo Severnej Karolíny. Bola to zbraň so šiestimi hlavňami na otočnom ráme.

Vzadu boli zhora vsunuté zásobníky padajúce dnu vlastnou váhou. Každá hlaveň mala svoj bicí mechanizmus a točením kľuky sa uvádzal do pohybu. Tento systém pripomínal mlynček na mäso.

Aj keď tento systém bol vynikajúci, pán Hiriam Maxim ho predbehol. V roku 1881 sa na výstave elektroniky v Paríži stretol so svojím priateľom a ten mu povedal, že najlepším spôsobom ako zbohatnúť je "pomôcť tým bláznivým Európanom, aby sa rýchlejšie pozabíjali". A tak sa Maxim dal do konštruovania automatického guľometu. Jeho prvý Maxim bol založený na systéme spätného nárazu - sila spätného nárazu vyhodí náboj z komory, vtlačí do nej nový a uzamkne komoru. Tento guľomet však neuspel, ale Maximov systém sa používa dodnes pri samočinných zbraniach a samonabíjacích pištoliach. Pán Maxim však guľomet zdokonalil a v roku 1912 sa podľa jeho modelu začal vyrábať iný guľomet - Vickers chladený vodou, ktorý sa neprestajne používal až do roku 1968. Podľa týchto princípov boli vyvinuté i rýchlopalné delá.