Giotto di Bondone
Giottovi súčasníci boli by sa určite zhodli v tom, že dejiny maliarstva by sa mali začínať od tohto maliara. Cimabueho sláva je zatienená, hovorí Dante v „Očistci“, vzorom začína byť Giotto: aspoň pokiaľ ide o svetskú slávu. Aj ostatní Florenťania správne poznámenávajú, že to bol Giotto, ktorý starý „grécky“ spôsob maľovania premenil na moderný.
Talianský maliar, architekt a sochár. Vlastným menom Ambrogio di Bondone, sa narodil v roku 1267 v Colle di Vespiqnano blízko Florencie ako syn chudobného roľníka. Podľa legendy jeho talent objavil Cimabue, keď ho raz pristihol na pastve, ako kreslí na kameň obraz Madony. Stal sa jeho učiteľom, ale žiak snahou predbehol majstra. Učil sa v jeho ateliéri, sprevádzal ho na cestách a asistoval mu pri práci, ako boli napríklad výzdoba Kostola svätého Františka v Assisi. V roku 1290 začal pracovať na výzdobe horného kostola v Assisi a práca mu mala trvať päť rokov. O osem rokov neskôr zhotovil mozaiku pre kardinála Stefaneschiho. V nasledujúcich rokoch pracoval v Ríme, kde mimo iného navrhol mozaiku Navicella ( Loď cirkvi ) pre Baziliku svätého Petra. V roku 1300 sa zoznámil v Parme s Dantem, stali sa priateľmi. Jeho podobizeň zvečnil do fresky v kaplnke Palazzo del Podesta vo Florencii. V tom istom roku pri príležitosti cirkevného milostivého leta namaľoval fresku už neexistujúceho starého kostola svätého Petra. S touto prácou sa spája aj úsmevná príhoda:
„ O Giottovom nadaní sa dozvedel i pápež, ktorý poslal svojho dvorana na výzvedy. Jedného rána prišiel do Giottovej dielne a vyrozprával mu pápežov zámer vyzdobiť Chrám svätého Petra. Poprosil maliara o malú kresbu. Giotto vzal papier a štetec s červenou farbou, oprel si ruku o bok, aby mu slúžila ako kružidlo a nakreslil presný kruh. Dal ho s úsmevom dvoranovi a ten ho s údivom prijal a poslal pápežovi. Tak vzniklo porekadlo: „Ty si okrúhlejší ako Giottovo koleso.“ Giotto zákazku dostal a vytvoril nádherný oltárny obraz .“
V kostole San Giovano de Laterano vytvoril Giotto fresku, ktorá znázorňuje pápeža Bonifáca VIII, vyhlasujúceho milostivé leto a jej fragment sa zachoval dodnes. Svoj pobyt v Ríme využil k bližšiemu zoznámeniu sa s klasickým maliarstvom a s dielami Pietra Cavalliniho, ktorého niektorí považujú za Giottovho rímskeho majstra. Odcestoval do Padovy, kde namaľoval fresky v Bazilike svätého Antona a previedol výzdobu kaplnky v kostole Panny Márie ( označovanom tiež ako Aréna, podľa bývalého rímskeho amfiteátra ). Roku 1315 začal pracovať na freske v kaplnke Bardia a Perúzzia v Kostole svätého Kríža vo Florencii. V Padove tvoril rôzne diela, ako príklad môžeme uviesť už stratenú výzdobu Pallazzo della Regione. V roku 1327 dostal zákazku od kalabríjskeho vojvodu Karla, aby namaľoval jeho portrét pre Pallazzo della Signoria. Neskôr sa stáva dvorným maliarom Róberta z Anjou v Neapoli, kde zostal až do roku 1333 a tu dokončil zástup diel. Vracia sa do Francúzska, kde bol menovaný za dozorcu nad stavbami všetkých verejných budov, medzi ne patrí i Opera di Santi Reparate a Duomo. Neskôr sa presťahoval do Milána, kde pracoval pre vládcu mesta Azrona Viscontiho.
Gotické maliarstvo dospelo k svojmu vrcholu práve zásluhou jeho osobnosti, pretože „nasal“ dovtedajší vývoj a vdýchol mu nový zmysel. V európskom maliarstve po prvýkrát narážame na to, čo historik Michael Levey nazýva veľká tvorivá osobnosť. “ Vekom „osobnosti“ bola v skutočnosti až renesancia, ale tá začína podľa mnohých odborníkov práve Giottom. Jeho osobný dátum ho však zaradil do obdobia gotiky, kde dozrela duchovná vznešenosť a kde sa svieže farby a krása viditeľného sveta ocitli v rozkvete. Giotto mal šťastie, že jeho hnutie smerovalo k trojrozmernému realizmu, ktorý bol vítanou zmenou po predchádzajúcom plošnom byzantskom štýle dekoratívnej maľby. Neuberieme nič z Giottovej veľkosti, keď si uvedomíme, že jeho metódy vďačia za veľa byzantským majstrom, jeho zámery a celkový prístup veľkým sochárom severných katedrál. Giotto preložil maliarske umenie z gréčtiny do latinky.
Ani sa natoľko nerozišiel s tradíciou, ako sa z nej vyvinul a to pod vplyvom sochárstva a mozaiky. Giottovo dielo bolo pre svoje verné napodobeniny prírody chválené už jeho súčasníkmi. Zjavné pokroky v pozorovaní a vystihnutí skutočnosti (žánrovej figúrky, detailov zátišía a pod.) sú však v jeho obrazoch spojené s tradičnými schémami, ako napríklad hory, stromy. Disproporcie v jeho maľbách vznikajú tiež medzi postavami a architektúrou. Hlavný prínos je nový kompozičný princíp: „ Maliar predvádza na obraze výjav, ako by sa odohrával pred divákom na javisku a zobrazuje priestorový výsek v podstate ako optickú a telesnú jednotu.“ Zobrazovaný predmet a umelec, respektíve divák, sa tak dostávajú do vedomého vzťahu. Z tohto princípu vyplývajú ďalšie úlohy: perspektívna priestorová konštrukcia, rovnaká modelácia a farebná kompozícia. Postavy nestoja v prázdnom priestore, ale pevne na zemi, sú plne plastické, vyvinuté a majú vymedzené miesto v priestore. Všetky postavy a predmety v obraze majú vzťah k celku a v ňom určitú funkciu, takže sa všetko javí ako vnútorne nutné. Giotto ako prvý dal svojím obrazom priestorovú hĺbku. Z toho zmyslová skúsenosť a prirodzená zákonitosť vnútorného sveta tvorí však len východisko, obraz je novou skutočnosťou. Celkom vedome používa dva i viac hlavných bodov. Tým vlastne konštruuje v jednom obraze niekoľko separátnych perspektív. V dôsledku toho však vznikajú na obraze chyby, napríklad niektoré hĺbkové priamky, v skutočnosti rovnobežné, ktoré by sa správne mali zbiehať do hlavného bodu, divergujú. Hlavným nositeľom umeleckého výrazu v Giottových dielach sú postavy - titanské typy, plné prirodzenej sily a životného zdravia, skôr drsné než pôvabné, ktoré sa tak stávajú vzorom pre klasikov renesancie. Giotto sa vo svojej tvorbe snaží o ich najplastickejšie zobrazenie. Ďalší z Giottových primátov v maliarstve spočívajú v tom, že je to on, kto ako prvý stvárňuje vo svojich obrazoch postavy otočené chrbtom a z profilu, čo zvyšuje dojem priestoru na jeho maľbách.
Giotto sa vo svojej tvorbe vracia k antike, a však to nie je návrat v zmysle napodobňovania hotových antických motívov, ale je to návrat v zmysle formulácie základného názoru na poslanie umení. Prirodzená priestorová súvislosť, vyvážená kompozícia a reliéfne poňatie tvaru v jeho obrazoch obnovujú monumentalitu a ideálnosť v antickom zmysle. Svojou tvorbou dáva základy k jednotnému maliarskemu slohu po celom Taliansku. Jeho bezprostrední následovníci v 14. storočí ho však nepochopili a upustili jeho jednoduchý, a pritom veľkolepý sloh a venujú sa drobným pozorovaniam, podrobnému vykresleniu doby alebo dekoratívnej zdobnosti, pôvabu línií, nádhere farieb a drahých materiálov.
Ako prvý pokračuje v Giottovom monumentálnom slohu Masaccio. Začína renesancia. Pre talianske maliarstvo znamená Giotto to isté, čo Dante Aleghieri pre taliansku literatúru. Ďalšou zvláštnosťou Giottových obrazov bol pôvod zobrazených postáv. Umelec rád chodil ulicami Florencie a vyberal ľudí, ktorí ho niečim zaujali. Tí sa potom stávali predlohou k jeho obrazom.V tvári svätca sa preto mohol kľudne objaviť i obyčajný mešťan. Giottove doskové obrazy sú prirodzene menšie než jeho fresky, ale i na nich akoby autor dokázal zachytiť skutočnú veľkosť. I malá Madona s dieťaťom silou svojej ľudskej výpovede presahuje svoj rozmer. Zatiaľ čo Panna Mária na nás hľadí s nehou i dôstojnosťou. Ježiško na jej rukách sedí ako na kráľovskom tróne. Napriek tomu nás dielo neodrádza, aj keď ho vnímame obdivne, neostávame placho stranou. Najvýznamnejším Giottovým dielom, ktoré prežilo dodnes, je výzdoba padovskej kaplnky. Je to cyklus fresiek znázorňujúcich život Panny Márie a pašijové príbehy. Fresky doslova zaplnili celú kaplnku. Giottovo Snímanie Krista z kríža je jedna z fresiek na severnej stene tejto kaplnky. Je vyústením dobrodružstva, ktoré začalo Ducciovým Ježišom povolávajúcim apoštolov. Giotto použil všetky schopnosti, aby zobrazil jeden z najväčších príbehov v Kristovom živote. Nikto sa už na obraze netýči tak ako kedysi Ducciove či Cimabuove Madony na tróne. Giotto zniesol dej na úroveň ľudských očí a s ohromujúcou pravdivosťou premenil povedomú udalosť v ľudsky skutočnú drámu. Miesto deja, ktorým je na obraze rozľahlé priestranstvo, prekypuje horúčkovitou činnosťou. Každá z bedákajúcich postáv má svoju vyhradenú charakteristiku a každá sa prejavuje osobitným spôsobom. Matka k sebe pritíska mŕtve telo, navzdory tragičnosti sa plne ovláda , je to žena zdržanlivejšia ako muž. Giotto ju vždy zobrazoval štíhlu a majestátnu. Mária Magdaléna pokorne zviera Ježišove nohy a cez slzy vníma stopy po klincoch. Sv. Ján netají svoje zúfalstvo, rozpažil ruky za chrbát , akoby chcel realite ponúknuť vlastnú hruď. Ak si chceme predstaviť vzdialenosť medzi sediacimi postavami v popredí so svätým Jánom, ihneď si uvedomujeme, že je medzi nimi vzduch a priestor, a že sa všetci môžu pohybovať. Postavy v popredí dokazujú, ako bolo Giottove umenie v každom smere nové. Starší muži, Nikodém a Jozef z Arytmie, postávajúci stranou, sú ochromení žiaľom; zato družky Panny Márie, ktoré ju podporovali pri kríži, bedákajú, a akoby za ňu ronia slzy. Anjeli nemôžu vzlietnuť na zem postriekanou krvou, ale ľútostivo sa pohybujú vzduchom. Hrôza smrti ako keby ovanula aj osamelý strom bez lístia, týčiaci sa na vyprahnutom kopčeku. „Temné modré nebo však skrýva tajomnú žiaru.“ Ale na rozdiel od utrápených anjelov, Giotto a jeho súčastníci už vedeli, že Kristus vstal z mŕtvych. Taká istá vnútorná istota je možno i príčinou sebaovládania Panny Márie. Giotto núti o niečom podobnom uvažovať aj nás. Jeho mystickú istotu, ktorú sa nevzdáva pred beznádejou výjavov, je možno vycítiť z farieb i tvarov. Všetko je priezračné, pevné, celistvé, priamočiare.
Ranokresťanské umenie sa vracalo ku starému orientálnemu názoru, že ak sa má príbeh vyrozprávať jasne, musí sa každá postava ukázať v celistvosti, takmer tak, ako bývalo zvykom v egyptskom umení. Giotto tieto názory opustil. Nepotreboval už také jednoduché pomôcky. Každá postava cíti zármutok nad tragickým výjavom a ten istý zármutok cítime v skrčených postavách aj napriek tomu, že ich tváre sú nám skryté. Jeho freska Viery znázorňuje postavu ženy s krížom v jednej ruke a zvitkom v druhej. Ľahko poznáme podobnosť tejto impozantnej postavy s dielami gotických sochárov. Je to obraz, ktorý vyvoláva ilúziu trojrozmernej sochy. Vidíme perspektívnu skratku paží, modelovanú tvár a krk, hlboké tiene splývajúcich záhybov rúcha. Niečo podobné sa tisíc rokov nerobilo.“ Giotto znovu dokázal vytvoriť na rovnom povrchu ilúziu hĺbky.“
Na svojich obrazoch vedel majstrovsky rozohrať dej okolo ústrednej scény. Ďalšia z fresiek v padovskej kaplnke, Judášov bozk, prekypuje pohybom. Každá z postáv dáva jasne najavo , kto je s Kristom a kto proti nemu. „ Pochodne planú a zbrane sa blyštia.“ Zato v srdci výjavu panuje tragická nehybnosť. Ježiš hľadí do zradných očí svojho žiaka Judáša a my vnímame, že tu pravda čelí zrade. Obidvaja zradení i zradca sú uprostred diania. Judášov plášť zakrýva Kristovo telo, ako keby chcel Ježiša celého pohltiť. Podobne ako na všetkých Giottových obrazoch hrajú dôležitú úlohu ľudské hlavy, sú ústredným bodom zobrazovanej drámy. City v tomto cykle vyjadruje výraz tváre či smer pohľadu, alebo len pohyb tela. Byzantskí maliari zobrazovali hlavu v poloprofile, takže postavy vždy hľadeli stranou. Išlo im o to, aby nedošlo ku kontaktu medzi nimi, či s divákom. Lenže umenie Giotta je založené práve na vzájomnosti.
Na freske Klaňanie sa inšpiroval vlastným pozorovaním návratu Halleyovej kométy v roku 1301 a až návrat kométy v roku 1910, po prvýkrát zaznamenaný fotograficky, dokázal, že Giottov portrét kométy bol neobyčajne presný, rozhodne najlepší v celých nefotografických dejinách astronómie. Posledné veľké dielo, na ktorom sa Giotto podieľal, bola stavba kampanely (zvonice) chrámu Santa Maria del Fiore vo Florencii. Tu sa osvedčil aj ako architekt a vyzdobil steny stavby pestrou mozaikou. Krátko na to umrel. Pochovaný je v chráme Santa Maria del Fiore, kde je pri vchode umiestnená doska z bieleho mramoru, na nej je Giottova podobizeň a verše: “Som ten, koho dielom zas ožila vyhasnutá maľba a koho ruka bola presná a obratná vždy. Našej prírode chýbalo to, čo umeniu kedysi, nikomu nebolo dané maľovať lepšie a viacej. Vidíš tu úžasnú vežu, čo zvoní posvätným kovom? Vyrastala podľa môjho návrhu do výšky hviezd. V krátkosti som Giotto. Načo sa bolo o tom všetkom rozširovať? Toto meno predsa samo vydalo za dlhý spev.“
Je jedným z mála veľkých maliarov, ktorým sa ešte za ich života dostáva uznania a chvály pre ich revolučnosť. Je prvou tvorivou osobnosťou európskeho maliarstva. Vstúpil do dejín nielen ako umelec, ale aj ako osobnosť. Preto nachádzame záznamy o jeho ohyzdnom vzhľade a duchaplných poznámkach. Istá starobylá legenda sa zmieňuje o tom, že mu Dante asistoval pri práci v Neapole. Petrarca vraj ako drahocennosť opatroval aj Giottovu Madonu, ktorá sa stratila. Giottovu slávu okrem Danteho šírili básnici Francesco Petrarca, Giovanni Boccacio, florentský dejepisec Filippo Villani a florentský maliar a žiak Agnola Gaddihho Cennini. Giottovi sa pripisuje satirická pieseň „Proti dobrovoľnej chudobe“. Bolo cítiť sa, že jeho zásluhou umenie vstúpilo opäť do života.
Zdroje:
Beckettová, W. : Toulky světem malířství. Praha: Fortuna Print, 2001 - Debickí, J. ; Favre, J. F. ; Grünewald, D. ; Pimentel, A. F. : Dejiny umenia, maliarstvo-sochárstvo-architektúra. Bratislava: Mladé Letá, 2001 - Mráz, B.; Mrázová, M. : Encyklopedie světového malířství. Praha: ACADEMIA, 1988 - Toma, R. ; Bednorz, A. : Gotika: architektura, plastika, malířství. Praha: SLOVART, 2000 - - www.obnova.sk/article.ph?SID=249 2. 10. 2001 http://italy.wz.cz/giotto-pt.html17.1.2002 - italy.wz.cz/giotto-pt.html 17. 1. 2002
|