Giottovi súčasníci boli by sa určite zhodli v tom, že dejiny maliarstva by sa mali začínať od tohto maliara. Cimabueho sláva je zatienená, hovorí Dante v „Očistci“, vzorom začína byť Giotto: aspoň pokiaľ ide o svetskú slávu. Aj ostatní Florenťania správne poznámenávajú, že to bol Giotto, ktorý starý „grécky“ spôsob maľovania premenil na moderný.

Talianský maliar, architekt a sochár. Vlastným menom Ambrogio di Bondone, sa narodil v roku 1267 v Colle di Vespiqnano blízko Florencie ako syn chudobného roľníka. Podľa legendy jeho talent objavil Cimabue, keď ho raz pristihol na pastve, ako kreslí na kameň obraz Madony. Stal sa jeho učiteľom, ale žiak snahou predbehol majstra. Učil sa v jeho ateliéri, sprevádzal ho na cestách a asistoval mu pri práci, ako boli napríklad výzdoba Kostola svätého Františka v Assisi. V roku 1290 začal pracovať na výzdobe horného kostola v Assisi a práca mu mala trvať päť rokov. O osem rokov neskôr zhotovil mozaiku pre kardinála Stefaneschiho. V nasledujúcich rokoch pracoval v Ríme, kde mimo iného navrhol mozaiku Navicella ( Loď cirkvi ) pre Baziliku svätého Petra. V roku 1300 sa zoznámil v Parme s Dantem, stali sa priateľmi. Jeho podobizeň zvečnil do fresky v kaplnke Palazzo del Podesta vo Florencii. V tom istom roku pri príležitosti cirkevného milostivého leta namaľoval fresku už neexistujúceho starého kostola svätého Petra. S touto prácou sa spája aj úsmevná príhoda:

„ O Giottovom nadaní sa dozvedel i pápež, ktorý poslal svojho dvorana na výzvedy. Jedného rána prišiel do Giottovej dielne a vyrozprával mu pápežov zámer vyzdobiť Chrám svätého Petra. Poprosil maliara o malú kresbu. Giotto vzal papier a štetec s červenou farbou, oprel si ruku o bok, aby mu slúžila ako kružidlo a nakreslil presný kruh. Dal ho s úsmevom dvoranovi a ten ho s údivom prijal a poslal pápežovi. Tak vzniklo porekadlo: „Ty si okrúhlejší ako Giottovo koleso.“ Giotto zákazku dostal a vytvoril nádherný oltárny obraz .“

V kostole San Giovano de Laterano vytvoril Giotto fresku, ktorá znázorňuje pápeža Bonifáca VIII, vyhlasujúceho milostivé leto a jej fragment sa zachoval dodnes. Svoj pobyt v Ríme využil k bližšiemu zoznámeniu sa s klasickým maliarstvom a s dielami Pietra Cavalliniho, ktorého niektorí považujú za Giottovho rímskeho majstra. Odcestoval do Padovy, kde namaľoval fresky v Bazilike svätého Antona a previedol výzdobu kaplnky v kostole Panny Márie ( označovanom tiež ako Aréna, podľa bývalého rímskeho amfiteátra ). Roku 1315 začal pracovať na freske v kaplnke Bardia a Perúzzia v Kostole svätého Kríža vo Florencii. V Padove tvoril rôzne diela, ako príklad môžeme uviesť už stratenú výzdobu Pallazzo della Regione. V roku 1327 dostal zákazku od kalabríjskeho vojvodu Karla, aby namaľoval jeho portrét pre Pallazzo della Signoria. Neskôr sa stáva dvorným maliarom Róberta z Anjou v Neapoli, kde zostal až do roku 1333 a tu dokončil zástup diel. Vracia sa do Francúzska, kde bol menovaný za dozorcu nad stavbami všetkých verejných budov, medzi ne patrí i Opera di Santi Reparate a Duomo. Neskôr sa presťahoval do Milána, kde pracoval pre vládcu mesta Azrona Viscontiho.

Gotické maliarstvo dospelo k svojmu vrcholu práve zásluhou jeho osobnosti, pretože „nasal“ dovtedajší vývoj a vdýchol mu nový zmysel. V európskom maliarstve po prvýkrát narážame na to, čo historik Michael Levey nazýva veľká tvorivá osobnosť. “ Vekom „osobnosti“ bola v skutočnosti až renesancia, ale tá začína podľa mnohých odborníkov práve Giottom. Jeho osobný dátum ho však zaradil do obdobia gotiky, kde dozrela duchovná vznešenosť a kde sa svieže farby a krása viditeľného sveta ocitli v rozkvete. Giotto mal šťastie, že jeho hnutie smerovalo k trojrozmernému realizmu, ktorý bol vítanou zmenou po predchádzajúcom plošnom byzantskom štýle dekoratívnej maľby. Neuberieme nič z Giottovej veľkosti, keď si uvedomíme, že jeho metódy vďačia za veľa byzantským majstrom, jeho zámery a celkový prístup veľkým sochárom severných katedrál. Giotto preložil maliarske umenie z gréčtiny do latinky.

Ani sa natoľko nerozišiel s tradíciou, ako sa z nej vyvinul a to pod vplyvom sochárstva a mozaiky. Giottovo dielo bolo pre svoje verné napodobeniny prírody chválené už jeho súčasníkmi. Zjavné pokroky v pozorovaní a vystihnutí skutočnosti (žánrovej figúrky, detailov zátišía a pod.) sú však v jeho obrazoch spojené s tradičnými schémami, ako napríklad hory, stromy. Disproporcie v jeho maľbách vznikajú tiež medzi postavami a architektúrou. Hlavný prínos je nový kompozičný princíp: „ Maliar predvádza na obraze výjav, ako by sa odohrával pred divákom na javisku a zobrazuje priestorový výsek v podstate ako optickú a telesnú jednotu.“ Zobrazovaný predmet a umelec, respektíve divák, sa tak dostávajú do vedomého vzťahu. Z tohto princípu vyplývajú ďalšie úlohy: perspektívna priestorová konštrukcia, rovnaká modelácia a farebná kompozícia. Postavy nestoja v prázdnom priestore, ale pevne na zemi, sú plne plastické, vyvinuté a majú vymedzené miesto v priestore. Všetky postavy a predmety v obraze majú vzťah k celku a v ňom určitú funkciu, takže sa všetko javí ako vnútorne nutné. Giotto ako prvý dal svojím obrazom priestorovú hĺbku. Z toho zmyslová skúsenosť a prirodzená zákonitosť vnútorného sveta tvorí však len východisko, obraz je novou skutočnosťou. Celkom vedome používa dva i viac hlavných bodov.