Starozákonná forma uzavierania manželstva

V rímskom svete sa chápanie manželstva odlišovalo od židovského tým, že nebolo spojené so zachovaním rodu, ale so svetským právom. Znamenitý rímsky právnický princíp, že manželstvo nie je zasľúbenie sa, ale dohoda (nuptias nom concubitus, sed consensus facit), a definovania právnika Modestina, že spoločný život so slobodnou ženou je manželstvo a nie konkubinát, sa stali základom štátneho práva v súčasnom civilizovanom svete. V tomto zmysle manželstvo je „súhlas“ alebo dohoda, kontrakt medzi dvoma slobodnými jedincami. Otrok alebo otrokyňa v rímskom impériu nemali právo slobodne vstupovať do manželstva, pretože neboli slobodní, a život s nimi alebo medzi nimi sa považoval za konkubinát. Život medzi slobodnými občanmi sa považoval za manželstvo, lebo v princípe neprotirečil štátnemu právu o monogamii. Úloha štátu spočívala iba v tom, že registroval uzavretú dohodu ako manželstvo.

Tak ako Mojžišov zákon, aj rímske právo dopúšťalo rozvod manželskej dohody. Podmienky pre rozvod sa v priebehu dejín menili. Kresťanská Cirkev nezávisle od toho, aký vzťah k nej pestovali rímski cisári, bezvýhradne prijímala rímske zákony o manželstve. Dokonca aj vtedy, keď sa kresťanstvo stalo dominujúcim náboženstvom rímskeho štátu. Rímske chápanie manželstva ako „dohody“ preniká nielen do štátneho práva, ale tak isto do práva cirkevného. Svedectvom toho je „Nomokánon“ v desiatich tituloch. Odtiaľ takéto chápanie manželstva preniklo aj do slovanskej „Kormčej knigy“, ktorá sa stala základným prameňom cirkevného práva na Rusi do začiatku 19. storočia.

Aj patristická literatúra nás presviedča o tom, že cirkevní spisovatelia a otcovia Cirkvi v súvislosti s manželstvom rešpektovali štátne právo. Vo svojej Apológii k imperátorovi Markovi Auréliovi kresťanský spisovateľ žujúci v druhom storočí nášho letopočtu píše: „Každý z nás považuje za svoju manželku tú ženu, s ktorou vstúpil do manželstva súhlasne s vašimi zákonmi.“ Sv. Ján Zlatoústy, ktorý žil na rozhraní 4. a 5. storočia, odvolávajúc sa na „svetské právo“, hovorí, že „manželstvo nie je nič iné, než blízkosť alebo priazeň.“

V skutočnosti do 8. storočia Cirkev nemala osobitný poriadok na udeľovanie manželstva. Z pohľadu štátneho práva neexistovala iná forma uzavretia manželstva okrem štátnej registrácie. Pravdepodobne na rozhraní 8. a 9. storočia bol v Cirkvi ustanovený poriadok udeľovania manželstva, avšak nebol záväzný pre štátnu registráciu. Až cisár Lev VI. (886-912) vydal zákon o povinnosti uzavretia manželstva pred Cirkvou, prostredníctvom „vinčanija“, v novele 89. A cisár Alexij Komnen (1081-1118) túto povinnosť preniesol aj na otrokov impéria.

Na základe nami uvedených skutočností sa môže zdať, že Cirkev v prvých storočiach existencie bola ľahostajná k svätej tajine manželstva. Avšak opak je pravdou. Cirkev vždy, od samotného počiatku mala zásadné a nemeniteľné normy pre kresťanské manželstvo, ktoré sú nezmenené do dnešných dní. Len vplyvom „svetských zákonov“ bol ustanovený zvláštny poriadok udeľovania manželstva, „čin vinčanija“. Následkom tohto vplyvu bolo manželstvo oddelené od svätej tajiny Eucharistie, ktorá je reálnou jednotou s Kristom. Tým, že Cirkev požehnávala manželstvo počas zmysle tajomnej jednoty Krista s Cirkvou. Tak isto prví kresťania žili v tom, že manželstvo je „domáca cirkev“ a že je to základná bunka miestneho cirkevného spoločenstva.

V dôsledku ustanovenia zvláštneho poriadku na udelenie svätej tajiny manželstva, „činu vinčanija“, ktorý sa stal záväzným v celom impériu, sa takéto vedomie o vážnosti manželstva postupne vytrácalo. Preto len návrat k pôvodnej kresťanskej praxi, ktorá spočívala v udeľovaní svätej tajiny manželstva počas Eucharistie, nás privedie k správnemu pohľadu na význam a zmysel svätej tajiny manželstva v živote kresťana. Obrad sobáša svojím obsahom a modlitbami, kladie základy života podľa pravidiel svätej Cirkvi.

Manželstvo, pretože Boh chcel a stvoril, je dobré. Starý zákon zdôrazňuje základnú rovnosť medzi mužom a ženou, pretože Boh utvoril ženu z kostí a mäsa muža: „Toto je teraz kosť z mojich kostí a mäso z môjho mäsa, preto sa bude volať mužena, lebo je vzatá z muža.“ (Gn 2,23) a obaja sú stvorení na Boží obraz: „A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril.“ (Gn 1,27)
Hriech vstupuje do manželstva a mení jeho podstatu. Žena namiesto toho, aby bola mužovi pomocníčkou v dobrom, zviedla ho k hriechu zlého.
A muž, namiesto toho, aby bránil svoju ženu, žaluje na ňu a pripisuje jej vinu: „Ženu, ktorú si mi dal na pomoc, tá mi dala zo stromu a ja som jedol.“ (Gn 3,12)
V hriechu je prítomný už aj trest. Trest sa dotýkal v prvom rade duše. Zakusujú v sebe boj nezriadenej žiadostivosti: „otvorili sa obom oči“. Ale inakšie, ako to mysleli, „spoznali, že sú nahí“, a nastáva u nich boj telesného človeka proti duchovnému. K tomuto pristupuje ďalší trest, a to strach pred Bohom. A napokon je to snaha vyhovoriť sa. „Had ma naviedol, i jedla som.“ (Gn 3,13)

Starý zákon nepozná mytologickú sakralizáciu manželstva a rodiny, čo však vôbec nevylučuje, že manželstvo a rodina sú vo vzťahu k Bohu. Manželstvo a rodina sú prestavované, ako chcené ustanovizne Bohom. V tejto súvislosti proroci prirovnávajú zmluvu, ktorú Boh uzavrel s vyvoleným národom, k manželskému vzťahu medzi mužom a ženou. Ako Boh požehnal Adama, tak teraz po potope požehnáva Noema, hlavu nového ľudstva, a dáva mu nadvládu nad všetkým, čo žije na zemi. „A Boh hovoril ďalej: „Toto bude znakom zmluvy, ktorú uzavieram na večné pokolenia medzi mnou a vami a všetkými živými bytosťami, čo sú s vami. Svoj oblúk umiestňujem v oblakoch, aby bol znakom zmluvy medzi mnou a zemou.“ (Gn 9,12-13)

Túto zmluvu Boh potvrdzuje znamením, znakom, akoby pečaťou. Dúha bude znamením pokoja a Božieho milosrdenstva. Neskôr, pri Abrahámovi bude to obriezka.
Je to vonkajší znak zmluvy k Bohu, aby každý mal na pamäti povinnosti a záväzky voči Bohu a bola upamätovaním na vyvolenie Božie – z potomstva Abrahámovho narodí sa Mesiáš. Táto obriezka bola predobrazom sviatosti krstu, stať sa členom Božieho ľudu a Kristovho kráľovstva, sv. Cirkvi. A podobná zmluva je uzatvorená aj v manželstve.

Zasnúbenie:
V kán. 782 CCEO sa hovorí o zasnúbení, ktoré sa koná pred manželstvom, že sa riadi partikulárnym právom (§ 1). Kánon však spresňuje, že prísľub manželstva nedáva nárok na vymáhanie manželského sľubu. V stáročnej praxi dodržiavanej v mnohých cirkvách aj dnes sa zasnúbenie veľa ráz nazýva “obrad prsteňov” a je obyčajne slávené spolu s manželským obradom, ktorý sa nazýva aj “obrad korunovania”.

Presný význam obradu zasnúbenia je v tom, že má vyjadriť súhlas budúcich manželov, zatiaľ čo v obrade korunovania sa chce podčiarknuť uvedenie do plnosti manželského života. Obsahom obradu zasnúbenia nie je len jednoduchý sľub, ale definitívny záväzok. Preto nie je vhodné, aby sa zasnúbenie slávilo povrchne alebo na začiatku plánov na manželstvo. Bohoslužobné obrady pri prvých krokoch uskutočňovania týchto plánov - menej slávnostné a menej definitívne - jestvujú v mnohých cirkvách a patria k ich tradícii, hoci v iných cirkvách sa bežne nepraktizujú. Lepšie pochopenie a ich eventuálna obnova by mohla poslúžiť na posvätenie rozličných momentov na ceste kresťanských párov až k jej plnému uskutočneniu.