Uhorsko stredoeurópskou veľmocou

Karolov nástupca Ľudovít I. Veľký vydal dekrét na potvrdenie Zlatej bule, keď vo vojne o neapolské dedičstvo potreboval podporu šľachty. Tým formálne zrovnoprávnil vysokú šľachtu a zemanov. Šľachtici nemohli predávať a odkazovať majetok cirkvi bez súhlasu panovníka. Ak vymrel rod majetky, pripadli kráľovi. Zemepánovi platili poddaní a mešťania nekráľovských miest deviatok, a ak sa chceli slobodne sťahovať tak dávky. Mestá s hradbami deviatok neplatili.

Kráľovstvo dosiahlo najväčší mocenský rozmach. Na základe zmlúv s Kazimírom Veľkým sa stal Ľudovít po jeho smrti aj poľským kráľom. R.1370 vznikla uhorsko-poľská únia. Mocenské a administratívno-správne štruktúry ostali zachované a život v krajinách sa nezmenil.

Po kráľovej smrti zasadla na trón jeho dcéra Mária zosobášená so Žigmundom Luxemburským. Nároky na trón si robil aj Karol Malý (rod neapolských Anjouovcov) a vtrhol do Uhorska. Stúpenci Márie ho popravili. Mária a jej matka Alžbeta sa však dostali do zajatia a v krajine nastali zmätky.

Vláda Žigmunda a boje o trón po smrti Albrechta Habsburského

Kráľ – cudzinec

Anarchia v krajine vrcholí a šľachta prijíma Žigmunda za kráľa. Kráľ potreboval získať stúpencov, tak prenajímal a dával do zálohu prípadne udeľoval za zásluhy kráľovské majetky. Ich rozsah sa tým však značne zmenšil a stále bol považovaný za cudzinca. Oslabila ho i neúspešná výprava proti Turkom.

Žigmund zorganizoval križiacku výpravu proti Turkom. V r.1396 však utrpeli porážku pri Nikopole. Kráľ utiekol na benátskej lodi. Vyvrcholili xenofóbne (proticudzinecké) postoje uhorskej šľachty, Žigmunda uväznili. Zachránil ho Vladislav Jagelovský (poľský kráľ), keď omietol uhorskú korunu.

R.1404 vydal placentum regium – zakázal publikovanie pápežských búl bez súhlasu kráľa (pápež Bonifác podporoval jeho nepriateľa Ladislava Neapolského).
R.1405 vydal malý dekrét - upevnil postavenie mešťanov kráľovských miest v súdnej, administratívnej a hospodárskej oblasti (napr. zaviedol jednotné miery, právo byť súdený pred vlastným richtárom, domácich obchodníkov zvýhodnil oproti cudzím, zaručil im slobodný pohyb po krajine…)

V Nemeckej ríši zvolili za kráľa Žigmunda a tak sa dostal do sféry európskej politiky. Žigmund dal do zálohu poľskému kráľovi Vladislavovi za pôžičku 37 tis. kôp českých grošov 16 miest (13 spišských + ľubovnianske panstvo). Nepodarilo sa mu získať ich späť, až po prvom delení Poľska. Peniaze potreboval na vojnu s Benátčanmi (1411-1413) kvôli dalmátskym prístavom. Potom sa niekoľko rokov zdržiaval mimo Uhorska.