Prečo hovorí Boh pri stvorení človeka v množnom čísle? Starší kresťanskí vykladači tu videli narážku na božskou Trojicu. Niektorí exegéti predpokladajú, že v pluráli je zahrnutí „Boží dvor,“ keď vychádzajú zo starej predstavy Boha obklopeného nebeskými bytosťami (por. 1 Kr 22, 19; Job 1, 6). Podľa Talmudu sa Elohim radil so svojimi služobnými anjelmi. Prvé ponímanie dogmatizuje, čo nezodpovedá starozákonnej zvesti, druhé nie je dosť dokázateľné, pretože samotná Biblia nehovorí nič o iných bytostiach, s ktorými by sa Boh radil o svojich zámeroch. Plurál je slávnostnou formou, ktorou je vyjadrené osobné rozhodnutie Stvoriteľa. Ide o „plurál majestátu“, doložený pre perzskú dobu (Ezd 4, 18). K. Barth vychádzajúc z množného čísla pre Božie meno Elohim, hovorí o uvažovaní Boha so svojim vlastným JA. Slávnostná formula odráža jedinečnosť Božieho rozhodnutia o stvorení človeka.
Talmud túto myšlienku opisuje neustálou prítomnosťou človeka v celom diele stvorenia, i keď v poradí bol až na mieste poslednom. Naväzuje tu na tretí dôvod stvorenia v šiesty deň:
„Rabi Josse Galilejský hovorí: Všetko čo Svätý, nech je zvelebený, na svete stvoril, stvoril v človekovi... Svätý stvoril vo svojej múdrosti a vo svojom rozume celý kozmos, stvoril nebo aj zem, veci hore i dolu, a vytvoril v človeku všetko, čo stvoril vo svojom svete.“ (ARN (A)– Avot d- rabi Nátan)

Adam
Urobme človeka. Pre neznalca hebrejského jazyka je meno adam záhadou. „Je to predsa mužské meno človeka, ktorý má vlastné meno Adam,“ myslia si mnohí. V hebrejskom slove však nejde o jedného jedinca. Adam je prvotne meno všeobecné, hromadné, kolektívne, nie vlastné, a znamená človek. Vzápätí sa aj v texte hovorí o človeku v množnom čísle: „nech vládnu (nesprávny preklad je v slkat. Nech vládne), muž a žena, ploďte a množte sa.“ Striedanie jednotného a množného čísla dosvedčuje, že je myslený človek i človečenstvo. Spätosť človeka so zemou naznačuje slovná hračka: ’adam = človek, ’adamá = hlina, zem, teda adam znamená významovo „pozemšťan“, pozemský.
Adam je v každom z nás, to on nie je len minulosť ale stálou prítomnosťou. Adam je jednoduchý a vynikajúci spôsob ako povedať, že všetci ľudia sú si bratia. Viera vo všeobecné bratstvo nás uvádza do aktuálneho posolstva textu.

Prečo bol človek stvorení v „jednom exemplári“? Aby sa medzi ľuďmi zachoval pokoj a aby žiadny človek nehovoril druhému: „Môj otec bol významnejší než tvoj...,“ hovorí výrok Talmudu. Na inom mieste pokračuje: „Žiadny človek nesmie povedať svojmu blížnemu: Môj otec je významnejší než tvoj otec, lebo človek urobí jedným pečiatkou niekoľko otlačkov, a všetky sú rovnaké. Avšak Kráľ kráľov, utvoril každého človeka pečiatkou prvého človeka, a nikto sa nerovná svojmu blížnemu. Preto môže každý jednotlivec povedať: „svet bol stvorený kvôli mne.“ (Sand IV, 5). Iný výrok Talmudu nádherne vyjadruje jedinečnosť každého človeka: „Každý kto zachráni i len jeden život, Písmo mu pripočíta, ako by zachránil celý svet.“
Človekom je muž i žena, kresťan, Žid, Arab, Slovák, Rus, Róm i Maďar... Byť adamom znamená odsunúť všetky náboženské, sociálne, národné predsudky. Človek nie je človekom sám. Len v stretnutí druhým môže zvolať: „Našiel som človeka, stvorenie Božie.“ Akákoľvek forma národnostnej, rasovej či náboženskej diskriminácie je zradou biblického posolstva o človeku adamovi. V adamovi žije každá ľudská bytosť bez kvalitatívneho rozdielu. Pokušenie vyvyšovania sa nad iného je a bude vždy reálnou hrozbou s ktorou je nutné zápasiť.

Stvorený na obraz Boha
„Na náš obraz a podľa našej podoby.“ Ako chápať tento Boží obraz? V čom je človek imago Dei? Podobá sa človek Bohu svojim telom alebo duchom? Kniha Múdrosti pod vplyvom gréckeho myslenia vyzdvihuje duchovnú stránku (Mud 2, 23). V hebrejskom texte o rozdelenie človeka na dušu a telo nejde, otázka je položená nesprávne. Človek nie je zlepencom rôznych zložiek, ale bytosť, ktorá stojí ako jeden celok pred Stvoriteľom. V čom sa človek odlišuje od zvierat? Je to jeho intelektuálnou či duchovnou nadradenosťou, jeho morálkou, personalitou, dôstojnosťou, či slobodou? Imago Dei nemožno chápať v hebrejskom myslení ako popis určitej kvality, ale skôr ako určenie finality stvorenia človeka. Výrok hovorí o zámere, s ktorým sa Boh rozhoduje človeka stvoriť. Tvorí ho, aby bol obrazom Božím, aby slúžil ako obraz Boha či Bohu. Ide tu o opísanie vzťahu, ktorý je človek povolaný žiť.
K akému vzťahu „obraz Boží“ odkazuje? Dnes na túto otázku odpovedajú dve rôzne teórie:
1.Kráľovská a pastierska. „Obraz Boží“ bol pôvodne kráľovský titul. Faraón bol obrazom boha Re v tom zmysle, že ho reprezentoval pred ostatnými ľuďmi. Pre poddaných je faraón viditeľným obrazom, a dokonca jediným viditeľným obrazom boha. Človek by mal byť imago Dei v tom zmysle, že je povolaný zastupovať Boha vo vzťahu k prírode a zvlášť vo vzťahu k zvieratám. Má sa stávať „pastierom stvorenia“. Vo svojej suverenite a dôstojnosti pastierskej vlády sa má pripodobniť Bohu, ktorému je podriadené úplne všetko.

2.Synovská. „Obraz Boží“ v zmysle „spoločníka“, partnera v dialógu. Orientálny panovník bol božím synom. To sa odráža aj v kráľovských žalmoch (Ž 2; 100). V tomto prípade by výrok neodkazoval ku vzťahu medzi človekom a svetom. Ale ku vzťahu medzi človekom a jeho Stvoriteľom. Človek je v prvom rade Božím spoločníkom. Dar nadvlády človeka nad zvieratami je potom druhotným následkom onoho prvoradého vzťahu.
Hebrejský celem – obraz znamená božský obraz, pričom sa rozumie socha, reliéf a podobne. Vyjdime z toho, čím je obraz v umení. Je to akoby zrkadlový odraz originálu, ako proťajšok, nikdy však s ním totožný. Je zdôrazňovaním blízkosti a súčasne odlišnosti. Človek na rozdiel od ostatného tvorstva má schopnosť počúvať Božie oslovenie a odpovedať naň. Práve v tom nachádza obraz svojho naplnenia. Proti sebe tu stojí originál a jeho obrazu, pozerajú sa na seba, vytvárajú spoločenstvo. Človek je a bude vždy tvorom na ňom závislým, ktorý svoju plnosť môže dosiahnuť len vo vzťahu k nemu.
Podoba, hebr. demut znamená rovnakosť, podobnosť. M. Buber hovorí o človeku ako živom podobenstve toho, ktorého nazývame Boh. Človek nie je s Bohom totožný, avšak niečím Boha neprehliadnuteľne pripomína. Oba výrazy, obraz i podoba, chcú podtrhnúť to, čo robí človeka človekom: vzťah a spoločenstvo s Bohom, vzťah jedinečný a personálne angažovaný. Človek nie je otrokom, ani sa nepodieľa na živote božstva, ako učia rôzne antropológie. Nie je ani s Bohom totožný. Oba výrazy „obraz“ a „podoba“ sa vyskytujú v Gn 5, 3 vo vzťahu Adama a Seta, teda otca a syna. Z toho plynie že i vzťah medzi Bohom a človekom je chápaný takmer ako príbuzenstvo. „Obraz“ vyjadruje vzťah blízkosti a predsa odlišnosti, vzťah detskej závislosti. Boh a človek sú si veľmi blízky. Človek stojí v bezprostrednom a osobnom vzťahu ku svojmu Stvoriteľovi. Boh chce skrze človeka vyjadrovať svoju pravdu i lásku, skrze neho zjavovať seba samého, svoju moc i vôľu. Človek má byť priehľadný, transparentný pre Boha, pretože dostal úlohu Boha zobrazovať.

„Človek tu stál a bol na neho nádherný pohľad ako na obraz Boží, tvory ho videli a báli sa ho, lebo si mysleli, že je ich tvorcom. A všetci k nemu prichádzali, aby sa k nemu sklonili. Tu im človek povedal: Prišli ste ku mne a chcete sa mi klaňať. Poďte so mnou a vyhlásme kráľa nad nami toho, ktorý nás všetkých stvoril, ako ľud vyhlási za jedného za svojho kráľa. Ľud totiž vždy vyhlasuje svojho kráľa, kráľ sa však kráľom sám neprehlasuje. A Adam kráčal dopredu a ako prvý vyhlásil Pána kráľom, po ňom prichádzali všetky tvory a volali: Pán je kráľ a je nádherne vystrojený.“ Takto vyjadruje midráš pastiersku úlohu človeka vo vzťahu ku stvoreniu. Človek je kňazom stvorenia. Uvedomujúc si svoju stvorenosť, privádza ostatné stvorenie ku modlitbe chvály Stvoriteľa.
Negatívnou skúsenosťou s človekom v dnešnom svete je jeho neľudské konanie. Človek môže byť vrahom, násilníkom, cudzoložníkom, zlodejom, ničiteľom prírody. Stráca sa ľudská tvár človeka. Čo je príčinou straty ľudskej identity? Čo robí človeka človekom? Čo je v ňom to najľudskejšie? Odpoveďou knihy Genezis je potreba návratu k počiatku stvorenia a znovuobjavenie „božskej identity človeka.“ Návratom ku vzťahu so svojim Stvoriteľom, nájdením „synovskej dôstojnosti“, objaví človek sám seba. Byť Božím synom je bytostnou podstatou človeka a zároveň jeho celoživotná cesta.

Stvorený ako muž a žena
„Muža a ženu ich stvoril.“ Človek stojí pred Stvoriteľom ako muž a žena, doslova samec a samica. Človek nie je bytosťou bezpohlavnou ani obojpohlavnou ako niektorí bohovia v pohanských predstavách. Existuje buď ako muž, alebo ako žena. Človek (’adam) je celok, spoločenstvo muža a ženy. Až v tejto podvojnosti je človek celým človekom, schopným naplniť jemu dané poslanie. Obaja sú nazvaní človekom. Tak sú obaja chránení pred nebezpečenstvom zbožstviť mužskosť alebo ženskosť. Dôrazom na stvorenosť je odmietnutý každý pokus o sebazbožstvenie.

Muž, samec sa hebrejsky povie záchár. Slovo úzko súvisí so slovesom záchar – spomínať, pripomínať, sprítomniť vec, v genetickej pamäti i v liturgii. Muž oslavuje Božie stvoriteľské dielo tým, že je plodný a prináša pohopoctu. Vo svojom pôvodnom postavení má každý muž úlohu kňaza, sprítomňuje to, čo vlastne prichádza od Boha. Muž nesie zodpovednosť za Božiu prítomnosť vo svojom dome, on vysluhuje rodinný kult a zároveň materiálne zaisťuje chod domácnosti, ako aj vzťahy s vonkajším svetom. Mužskou stránku každého človeka je to, čo pokračuje v reťazci, ženskou stránku potom to, čo túto stránku predchádza, z nej počína. Slovo pre ženu, či samicu, znie nekévá – priehlbeň, nádoba. Je odvodené od slovesa nikkév – urobiť, byť dutým, teda vytvorenie vnútorného priestoru a čakať na naplnenie. Žena je nádobou pre lásku Boha i muža. Ona je dušou domu, ona zodpovedá za vzťahy vo vnútri rodiny a stará sa o jej každého člena.
Kto zostáva slobodný, nezasluhuje si meno „človek“, lebo je písané: „Boh stvoril muža a ženu a nazval ich oboch človekom.“ Týmto exponovaným výrokom Talmud vyjadruje plnosť človeka v manželskom spoločenstve. „Mládenec žije bez radosti, bez požehnania a šťastia,“ dopĺňa iný výrok poukázaním na ochudobnenie sa človeka žijúceho v samote vzhľadom na manželské požehnanie. Požehnané manželstvo muža a ženy prežívané v láske je cestou ku šťastiu a životnému bohatstvu: „Uctievajte svoje ženy, lebo tak zbohatnete.“ „Kto miluje manželku ako seba samého a uctieva ju viac ako seba, privádza svojich synov a dcéry na správnu cestu života a vydá ich v čas. O ňom platí slovo Božie: buď ubezpečený, že v tvojom stane panuje mier.“

Kultové zbožstvovanie muža či ženy sa zmenilo na problém praktickej nadradenosti muža nad ženou. Muži dávali ženám pocítiť fyzickú prevahu násilím, psychickou tyraniou, spoločenskou diskrimináciou. Tento stav vyvolal v západnej spoločnosti explóziu radikálneho feminizmu. Ženy v snahe vymaniť sa spod „tyranie mužov“, začali s mužmi zápasiť vo všetkých oblastiach. Vylúčením „handicapu ťarchavosti“ potratovou a antikoncepčnou mentalitou, sa zo „ženy v domácnosti,“ na mužovi celkom závislej, stávajú „železné lady“ túžiace mužov ovládať. Sme svedkami zrodu hermafroditnej spoločnosti.
Muži a ženy vo vzájomnej úcte voči sebe by sa mali spoločne snažiť objavovať krásu svojej vlastnej pohlavnosti a spoločného človečenstva. Muž by nemal byť len ploditeľom a živiteľom, ale manželom, otcom a kňazom. Ženy musia znovu objavovať krásu a úlohu manželky, matky. Oni sú dušou a srdcom rodiny i spoločnosti.

Požehnaná plodnosť manželstva
Diferencovaná pohlavnosť je zdôraznená v kňazskom rozprávaní ako jednoznačné pozitívum, ako dar a príležitosť. „Ploďte a množte sa a naplňte zem.“ Pohlavný styk patrí ku stvorenosti. Je to niečo posvätné. Tým sú odmietnuté tendencie asketické a dualistické.
Boh ich požehnal. Jeho požehnanie je celkom konkrétne. Týka sa hlavne plodenia. Plodenie bolo vždy obostreté tajomstvom. Preto sa okolo neho vytvorili rozmanité kulty plodnosti. Človek totiž usiloval nejakým spôsobom ovplyvniť neznáme plodivé mocnosti. Zo správy o stvorení počujeme, že človek nie je odkázaný na tieto temné sily. Rozmnožovanie je Boží stvoriteľský poriadok.
V asketickom strachu pred negatívnymi aspektmi pohlavnej sily sa v histórii cirkvi sexualita častokrát démonizovala a vyhlasovala za zlú. Toto dualistické myslenie, ktoré rozdeľovalo v človeku dobrú dušu a zlé telo, by malo byť znovu konfrontované s biblickým posolstvom o Božom dare sexuality pre spojenie muža a ženy v ich vzájomnom obdarovávaní sa. Posvätnosť sexuality sa však vyhradzuje na Stvoriteľom ustanovený priestor v úplnom oddaní sa muža a ženy v manželskom spojení, ktoré jediné je bytostne orientované na plodenie nového života.