Druhý príbeh stvorenia
Štruktúra a kontext
Druhý príbeh stvorenia Gn 2, 4b – 3, 24 je oveľa starší ako prvý. Pochádza z jahvistickej tradície J, nazývanej podľa posvätného tetragramu Božieho mena, Židmi nevyslovovaného, JHVH. Je to zbierka, ktorá pravdepodobne pochádza z čias panovania kráľa Šalamúna (961 – 922 pr. Kr.). Reč tohto príbehu je menej schematická, jednoduchá, obrazovo a symbolicky bohatšia s mnohými podrobnosťami.
Rozprávanie Gn 2 – 3 je štrukturované ako diptych, ktorého časti nemožno pochopiť jeden bez druhého. Spolu vytvárajú dramatický príbeh. Prvé dejstvo (2, 4b – 25) funguje ako expozícia a uvádza na scénu aktérov drámy, ktorá sa odohráva v druhom dejstve. Cieľom expozície je demonštrovať, že sa Boh neuspokojil so stvorením človeka, ale že sa stará o to, aby ho umiestnil do siete vzťahov, ktoré ľudskému životu dajú zmysel. Ľudská existencia má zmysel len vo vzťahu, v rámci spoločenstva. Pre jahvistického rozprávača jestvujú štyri základné vzťahy.

1.Vzťah k zemi (Gn 2, 8-9.15). Človek zo zeme povstal, je „zemou“, od zeme na čas oddelený, ale na konci sa do nej vráti. V priebehu života sa človek nemôže zaobísť bez vzťahu k ’adamah. Zem a práca je prvým dobrodením v živote človeka.
2.Vzťah k živým bytostiam (Gn 2, 18 – 20a). Človek potrebuje živé bytosti, iné než je on sám, k tomu, aby bol jeho život skutočne ľudský. Toto spoločenstvo najprv zahŕňa zvieratá.
3.Vzťah k druhému človeku. Vzťah muža k žene (Gn 2, 4 – 7. 18 – 15). Spoločenstvo zvierat nezodpovedá celkom očakávaniu človeka, môže ho doplniť iným typom spoločenstva: spoločenstva muža so ženou. Len v tomto spoločenstve dôjde muž k svojmu najplnšiemu rozkvetu.
4.Vzťah človeka ku Stvoriteľovi. Stvorením človeka Boh našiel partnera v dialógu, bytosť, ktorá môže povedať áno aj nie, ktorá môže byť poslušná i neposlušná, bytosť podobnú Bohu v jeho slobode.

Dráma Gn 3 o „páde“ človeka končí narušením, zrútením sa a pokrivením všetkých vzťahov človeka. Spoločenstvo medzi zvieratami, mužom a ženou sa stalo spoločenstvom spoluviny voči Bohu.
„Jahvistické“ rozprávanie o stvorení človeka Gn 2, 4 – 7. 18 – 25

Človek tvorený ako prach zeme
Človeka Boh utvoril. Sloveso utvoril či sformoval (hebr. jácar) sa často používa o práci hrnčiara, ktorý z hliny formuje svoje výrobky. Predtým bola reč o stvorení, pre ktoré má hebrejčina zvláštne sloveso bárá, ktoré sa používa výlučne o božej stvoriteľskej činnosti. Ak sa hovorí naviac o formovaní stvoreného, má sa tým vyzdvihnúť zvláštna Stvoriteľova starostlivosť o toto stvorenie. Tým podanie približuje Boha človeku. Človek patrí celkom medzi stvorenie. Nie je v ňom nič božského. Je krehký a pominuteľný. To je vyjadrené aj metaforou prach zo zeme (v slkat. úplne nesprávne podľa starej Vulgaty z hliny zeme). Hebrejský výraz ‘afar min ha – ’adamá býva pravidelne chápaný ako označenie materiálu, z ktorého Boh tvorí. Tento preklad je podmienený predstavou bežnou po celom Oriente, podľa ktorej je človek vymodelovaný z hliny. Biblické podanie tu však nepoužíva termín pre hlinu (chomer), ale pojem pre prach, z ktorého sa modelovať nedá. „Prach“ je pojem teologicky veľmi významný. Je to prvok pripomínajúci svojou neplodnosťou podsvetie, ba vyskytuje sa s ním i v zámene (Job 17, 16; Ž 22, 30). Nesprávnym prekladom predložkových väzieb zaznieva afar ako materiál, ale v hebrejskom texte ide o prívlastok, označenie akosti „ako prach.“ Boh sformoval človeka, ktorý je prach zo zeme. Človek je prach. Sú to slová o mocnom Božom čine a ničotnosti človeka. Biblia odmieta všetky staroveké báje o božskom alebo polobožskom pôvode človeka. Vidí človeka od počiatku v celej jeho biede ako smrteľníka odkázaného celkom na milosť Stvoriteľa. Tým sa biblická zvesť odlišuje od všetkých mytologických náuk, ktoré sa snažia človeka zbožstviť.

Človek – živá bytosť
Na druhej strane Boh človeka vyvyšuje nad všetko stvorenie, robí ho dieťaťom Božím. Zvláštny Boží príklon vyjadrujú slová vdýchol do jeho nozdier dych života. Hebrejský výraz pre dych života je nišmat chajim. Nešámá je dýchanie. Boh vdýchol človeku rytmus dýchania, a tým život. Čo to znamená môže osvetliť židovská mimobiblická tradícia, podľa ktorej vyvolený Boží zomiera Božím bozkom. Smrť k nemu prichádza v Božom objatí, v Božom bozku. Hebrejsky sa to povie mita binešíka. Nešíká je bozk. Teda kontakt s Bohom. Smrť vyvoleného je najvyššou formou sebaodovzdania.
V dojemnom obraze sa Boh skláňa k človeku v jeho nemohúcnosti. Ako by ho chcel oživiť umelým dýchaním z úst do úst, tak hlboko sa k nemu skláňa. A bude sa k nemu skláňať vždy znovu. Sám zo seba by sa človek ku svojmu Stvoriteľovi nepovzniesol. Božím dychom sa stal človek živou bytosťou. Nedostal živú dušu, ako sa pod vplyvom gréckeho myslenia vykladá toto miesto. Nejde tu o dušu ako samostatný princíp schopný života i mimo tela, do tela dočasne uzatvorená ako do žalára (Platón). Ide o oživenosť tela, o život vôbec. Človek je stvorený ako nedeliteľný celok. Je tvorený ako prach zeme a zároveň je živou bytosťou. Je vzatý zo zeme, a predsa má byť Božím obrazom.