V slove muž sa nachádza jod, čo symbolizuje Božiu ruku (jad) položenú na mužovi, ktorá ho volá, aby si pripomínal, že bol vzatý zo zeme (adama) a sformovaný Božou rukou. Neurobí nič dobrého, ak nezostane pod touto ochranou.
Ženu odlišuje spoluhláska hé, písmeno duchovného vanutia, ktoré nachádzame dva razy v posvätnom tetragrame JHVH. To ju uspôsobuje ne bezprostrednejšie chápanie duchovna. Vo svojom vzťahu k mužovi má žena za úlohu pomôcť, aby hlbšie prenikol do Božej prítomnosti, a vzbudiť v ňom túžbu poznať a milovať Boha.
Muž a žena majú spoločné písmena alef – šin, ktoré znamenajú eš – oheň. Ich láska môže byť stále horiacim ohňom na Mojžišovom „kríku zjavenia“. Ale ak muž a žena stratia svoju identitu, kým sú a odkiaľ prichádzajú, zostane len pustošivý oheň, Ak vylúčia prítomnosť Boha spomedzi seba, zničia sa.

Čo spája dnes muža a ženu v ich vzájomnom vzťahu. Na začiatku je to sila emócií, zamilovanie sa. Zriedkavejšie sú to aj spoločné záujmy, podobné myslenie, rovnaká škola. V manželstve je to spoločný dom, domácnosť, deti... Napätie v odlišnosti sa však čoraz viac stupňuje. Rozličné názory, zvyky, či myslenie býva príčinou roztržiek až rozdelení. Oheň zamilovania sa mení na manželskú spúšť. Vo vzťahu chýba pevné puto, spájajúce protiklady, chýba vzťah s Bohom. Tento deficit je skrytou príčinou mnohých kríz. Muž, sformovaný Božou rukou, nenachádza sám seba bez tohto vzťahu so Stvoriteľom. Žena tápa vo tme, ak sa neponára do hlbín vtelenej Lásky. Krehký, porušiteľný vzťah muža a ženy má nádej v treťom vzťahu. Vo vzťahu ku Stvoriteľovi sa z dvoch bytostí znovu rodí jedno bytie, ktoré len smrť môže rozdeliť, ako hovoria výroky talmudu: "Komu zomrie prvá manželka, trúchli tak, ako by bol zbúraný jeruzalemský chrám za jeho dní.“ „Muž zomrie len žene, žena len mužovi.“ Ku tomuto vzťahu k Bohu sú povolaní obaja spoločne, ako aj každý sám. „Jedine Boh je skutočne mužského rodu. Duša každej ľudskej bytosti je ženského rodu, pretože je povolaná k zásnubám s Bohom.“

Tvrdý spánok
Boh koná v Adamovom tvrdom spánku. Keď Boh pripravuje svoj stvoriteľský div, môže človek byť len celkom ticho a do ničoho nezasahovať. Ani prizerať nesmie, aby sa snáď raz nechválil, že „bol pri tom“ (Job 38, 4). Tvrdý spánok v texte (hebr. tardéma, čes. mrákoty) predstavuje stav úplnej neschopnosti konať a vnímať, blíži sa takmer smrteľnému spánku. Niečo sa s ním deje, je u toho, ale o ničom nevie. Až keď precitne pozná, aký vzácny dar mu Stvoriteľ pripravil. Vzťah medzi mužom a ženou je jednoducho tajomstvom. Človek na ňom nemá žiadne zásluhy, môže ho len vďačne prijať. Môže len zvolať: „Toto je kosť z mojich kostí a mäso z môjho mäsa“. Tak bezvýhradne sa človek k žene prizná a prijíma ju ako svoje vlastné „ja“. Týmito slovami človek krásne vyjadril vedomie jednoty a nerozlučiteľnosti ich spojenia. V patriarchálnej spoločnosti síce všetko záviselo od rozhodnutia muža, ale Boží poriadok nemôže byť spútaný žiadnym spoločenským zriadením. Pred Bohom je žena rovnocenným mužovým partnerom, spolu s ním zodpovedná za vzájomné vzťahy a preto aj oprávnená slobodne sa rozhodovať.

Žena je človeku Božím darom, nie korisťou. Boh sám ju k nemu privádza a človek túto pomoc z Božích rúk radostne prijíma. Vidí v nej bytosť rovnú sebe. Muž je žene takisto darovaný Bohom. Pri dare osoby je vylúčená akákoľvek forma vlastníctva. Niet krehkejšieho daru ako je živý človek. Ľudové príslovie hovorí: „Ženu ani kvetinou neudrieš.“ Akékoľvek násilie, slovné, psychické, či fyzické je nielen porušením ľudskej dôstojnosti človeka, ale aj tvrdou ranou Bohu – Darcovi. Zlým zaobchádzaním s jeho darom vyjadrujeme neúctu a pohŕdanie Darcom. Podľa stvoriteľského poriadku by sme mali viacej rešpektovať tajomstvo druhého, veľkosť daru človeka, vidieť jeho jedinečnosť. Manželia by dennodenne mohli ďakovať Bohu za dar svojho partnera. Mladí ľudia sa môžu modliť za svojho životného partnera, aby v ňom našli Boží dar. Lebo dobré manželstvá sa rodia „v nebi“, hovorí midráš:

Rímska matróna sa pýtala rabína: „Čo robí Boh od oných šiestich dní, keď stvoril svet?“ – „Ustanovuje v nebi manželské zväzky!“, odpovedal. – Toto dokážem tak isto,“ hovorila matróna, a zhromaždila narýchlo svojich otrokov a otrokyne a vybrala mužom manželky a dievčatám manželov. Na druhý deň prišli k nej, jedny s rozbitými hlavami, iní s polámanými údmi a so žalobami, lebo sa manželia nehodili k sebe. – Vidím, podotkla matróna, že je treba k uzatváraniu manželstiev múdrosti a prezieravosti Božej. Dobré manželstvo musí byť skutočne uzatvorené v nebi. – „Áno,“ súhlasil rabi. „Ale bez ohľadu na to, ako dobre sa muž a žena k sebe hodia, musia ešte obaja tvrdo pracovať na tom, aby bolo ich manželstvo dobré, aby mohlo byť posvätené na zemi.“ (Pesichta Buber 11b-12a).

Ako úspešne spojené manželské páry vedia, dobré manželstvo vyžaduje značné úsilie. To sa netýka len výberu partnera, ale taktiež následného snaženia, aké musia muž a žena vyvinúť, aby sa o svoj vzťah starali. Je múdre, keď sa každá nevesta a každý ženích uvedomia potreby a túžby svojho partnera a sú pripravení dávať ich na prvé miesto. Rabíni verili, že zdrojom príťažlivosti muža a ženy je Božia ruka. Sila vzájomnej príťažlivosti má duchovný rozmer, ktorý má byť v priebehu manželstva rozvíjaný a posilňovaný.

Žena
Žena je mužovi rovná (v. 18, nesprávne v slkat. podobná). Hebrejské „neged“ znamená napred, niečo čo mám pred sebou. Predložka le označuje smer. Muž môže byť upriamený k tomu, kto je jeho proťajškom, a tým medzi ním a ženou môže vzniknúť spoločenstvo. Raj je vlastne spoločenstvo. Alebo vzťah, láska.
Žena je mužovi ezer – pomoc, teda pomocníčkou. Je niekým, kto mu je rovná a predsa od neho odlišná, v nej dokáže poznávať seba i nachádzať svoj celok. Je niekým, kto mu bude taký blízky, že ho môže považovať za časť svojho Ja (K. Barth). Ako pomocníčka je žena mužovi silou k životu a oporou v zápase so zlom.
Všetkému tvorstvu dal meno, teda prehlásil sa jeho pánom. Žene meno nedáva, je mu predsa rovná. Až po páde sa ich vzájomný vzťah mení (Gn 3, 20). Žena je nazvaná chavvá, čo možno preložiť ako Živá, Darkyňa života alebo Matka živých. Tým, že muž dal žene meno, prehlásil sa za jej pána, žena bola znížená na mužov majetok, prvotná rovnosť bola stratená.

Jahvistické rozprávanie vyzdvihuje nepostrádateľnosť a dôstojnosť ženy. Ona patrí celkom na stranu muža. V tomto zmysel bol vnímaný aj hriech sodomárstva (pohlavnáý styk so zvieratami, zakázaný v Lv 18, 23; 20, 15), bytostným opomenutím ženy. Podobne aj napríklad hriech bohatstva vykazuje chybnú ontológiu, kde žena nestojí na jednej rovine s mužom, ale pod ním.
Dnešný svet je silne individualistický, každý ťahá za svoj koniec povrazu. Tých druhých nepotrebujeme, a ak áno, len aby sme ich využili ako predmety. Pre niektorých mužov je žena „handrou“, ktorú použije, keď ju potrebuje, a ak nie, spokojne ju zahodí. Vlastnosťou lásky je nechať sa milovať, prísť za tým druhým s otvoreným zraneným srdcom. Očakávať pomoc od druhého znamená prejaviť mu dôveru a vyznať: „Si pre mňa dôležitá, potrebujem tvoju pomoc a počítam s tebou.“ Muži by mali viac dôverovať svojim manželkám. Nemali by sa báť podeliť sa s nimi so svojimi vnútornými prežívaniami, bolesťou a radosťou. Ani ženy by nemali utekať k matkám a priateľkám, ale prvou osobou s ktorou sa podelia o svoje vnútro by mal byť ich vlastný muž. Rabínska múdrosť hovorí: „Ak si to muž zasluhuje, žena mu bude partnerom, čiže s ním. Ak si to však nezasluhuje, žena bude proti, to znamená, že sa môže stať jeho protivníkom.“