Úvod ku správnemu čítaniu Genezis
Rozprávania knihy Genezis sa zdajú byť naivné dnešným čitateľom, ale v skutočnosti sú prepracované s veľkým umom a preniknuté netušenou hĺbkou. Chcú zodpovedať zásadné otázky ľudskej existencie: Ako vznikol svet a človek? Prečo sú ľudia zlí, frustrovaní so svojim životom? Prečo sú ľudia rozptýlení po celej zemi a hovoria rôznymi jazykmi? Prečo sa nedohodnú, ale bojujú proti sebe? Prečo si môžu dvaja bratia závidieť až tak, že dôjde k vražde? Prečo jestvuje nepriateľstvo medzi svetom zvierat a ľudí? Prečo je žena frustrovaná vo svojom vzťahu k mužovi? Prečo sa nechá ovládať mužom? Prečo rodí v bolesti? To sú existenciálne otázky, na ktoré majú rozprávania pomôcť nájsť odpovede. Sú to otázky dotýkajúce sa existencie nielen ľudí predchádzajúcich generácií, ale aj nás samotných.

Bibliu písali ľudia a človek vždy bude hovoriť rečou svojej doby, v jeho slovách sa budú odrážať predstavy a zvyklosti jemu vlastné. Všetko čo povie a napíše, bude dobovo podmienené. A predsa sú v Biblii vyjadrené myšlienky, ktoré presahujú úzky rámec svojej doby a smelo prerážajú všetky hranice spoločenských poriadkov. Na stránkach Biblie ich musíme hľadať a predkladať dnešným čitateľom.

V časoch keď sa Genezis písala, ľudia nemali vedecké poznatky a hovorili v hádankách. Len pred niekoľkými desiatkami rokov ľudia začali študovať vedu a zabudli, že Biblia je napísaná mudrcmi, a nie vedcami, hovorí v príbehoch a hádankách. Biblickí autori sa nevyjadrujú k problému, či Boh stvoril človeka bezprostredne alebo použil už existujúcu oživenú matériu. Vtedy nejestvoval problém evolucionizmu. Preto autor nepozná otázky našich čias. Text nepotvrdzuje ani nevylučuje evolúciu. Riešenie tohto problému patrí do oblasti vedy.

Prvých 11 kapitol knihy Genezis (hebr. berešit na počiatku) opisuje tzv. „predvek“. Opisuje vzťah a dianie medzi Bohom a stvorením. Samozrejme predovšetkým človekom. Z hľadiska literárnych foriem uvedené príbehy môžeme počítať k povestiam. Povesť nechce v prvom rade rozprávať ako sa čo stalo, aj keď sa často dejinnými udalosťami zaoberá. Jej záujem nesmeruje do minulosti, ale ide jej o to, aby sa v nej súčastný čitateľ znovu stretol so sebou samým, so svojimi vlastnými problémami a skúsenosťami, a odtiaľ získal určité názory. V tejto tradícií povestí sa vykresľuje vznik životného priestoru človeka z hľadiska roľníkov.
Kontext a literárna stavba 1. správy o stvorení

Perikopa Gn 1, 1 – 2, 4a patrí podľa historicko – kritickej metódy do kňazského prúdu, k tradícii P. Štýl tejto tradície je teologický, schematický. Vyhýba sa podrobnostiam. V dobe, kedy tento text bol napísaný (okolo r. 500 pred Kr.), kladú kňazi v babylonskom vyhnanstve uprostred iných kultúr, dôraz na niektoré náboženské praktiky, aby sa stali znamením viery Izraela: šabbat, obriezku, synagógu...
Podľa Gn 1 nie je stvoriteľské Božie dielo urputným zápasom, premáhaním chaosu, krotením temnoty a vodstva, ako v niektorých staroorientálnych mýtoch. Je to dielo slávy, krásy, pokoja. Milujúci Boh pripravuje človeku svet bez nepriateľstva, svet poriadku a lásky. Až človek vo svojej vzbure začal uctievať svetlo a zem, bál sa noci a mora, klaňal sa nebeským telesám, morským a pozemským tvorom.
Rozprava o stvorení Gn 1, 1 - 2, 4a je slávnostným hymnom na slávu Boha Stvoriteľa. Rozprávač v ňom rozvíja teologickú pravdu sformulovanú v samotnom úvode: „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem.“ Hymnus má tri časti: prológ (1, 2), epilóg (2, 1 – 4a) a samotný hymnus. Jadro hymnu možno rozdeliť na dve časti, každá z nich obsahuje opis 3 dní a vymenúva 4 stvoriteľské diela. Tieto časti sú uložené paralelne: v prvej sa opisuje príprava priestoru (prvé 3 dni a 4 diela), v druhej jeho zaplnenie tým, čo tam stvoril Boh (posledné 4 diela, 4 – 6 deň). Napríklad v prvom dni stvoril Boh svetlo a oddelil ho od tmy, vo štvrtom dni slnko a mesiac, aby vládli nad dňom a nocou. Text je rytmický, obsahuje schematicky popis stvoriteľskej Božej činnosti. Stavba hymnu sa opiera o postupnosť dní v týždni. Autor chcel zdôrazniť, že siedmy deň Boh oddelil od iných a vyhradil ho pre seba. Tento deň je šabat – sobota, svätý deň pre Izrael.

„Kňazské“ rozprávanie o stvorení človeka Gn 1, 26 – 30
Šiesty deň stvorenia
Stvoriteľské dielo opísané v prvých veršoch Biblie vrcholí stvorením človeka. Všetko, čo predchádzalo, boli len prípravné stupne, bolo to „dobré“, ale stvorenie človeka je „veľmi dobré“. Po šesť dní zaznievali neosobné príkazy: „Buď svetlo“, „buď klenba“..., ale teraz, keď je všetko pripravené k prijatí toho, pre ktorého sa to všetko dialo, počujeme z Božích úst veľmi osobné a zúčastnené rozhodnutie: „Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby!“ Podobne to vyjadruje rabínsky výrok: „Boh stvoril celý svet svojim slovom, človeka však utvoril svojimi vlastnými rukami.“ Človek objavuje, že je vrcholom stvorenia, stvorený v šiesty deň, ale objavuje aj svoju strednú pozíciu, zvláštnu moc nad svetom na jednej strane a skutočnosť stvorenia Bohom na strane druhej. Každý deň naráža na tento kontrast medzi vlastnou krehkosťou a nepatrnosťou a medzi veľkosťou svojho povolania.
Človek je cieľom stvorenia, pretože zo všetkých pozemských tvorov len on môže poznať Stvoriteľa. Stojí na hranici konečnosti a nekonečnosti, žije v tomto svete ako jediné stvorenie, ktoré vie o svojej konečnosti, a práve vďaka tomuto vedeniu ho presahuje.
„Prečo Stvoriteľ čakal až na šiesty deň, aby oživil človeka?,“ pýta sa židovský midráš. Odpovede môžu byť tri:
1.Aby bezbožníci nehovorili: človek spolupracoval na diele Pánovom.
2.Iná odpoveď: Aby si človek nenárokoval príliš veľkú dôležitosť, ak spyšnie, bude mu povedané: Čím sa chváliš? Dokonca i komáre mali pred tebou prednosť v poradí stvorenia.“

3.Iná odpoveď: Človek bol stvorený ako posledný, aby mohol ihneď zasadnúť k jedlu. Keď kráľ pozve hosťa, musí pre neho najprv pripraviť palác, vyzdobí ho, pripraví hostinu a až nakoniec pozve svojich hostí. A človek je výsostným hosťom Stvoriteľa.
Na prvý pohľad protikladné odpovede obsahujú v sebe dopĺňajúce sa výpovede o človeku. Prvé dve odpovede človeka majú „uzemniť“ poukázaním na slobodu Stvoriteľa a nezúčastnenosťou človeka na jeho diele. Človek môže vo svete tvoriť, ale nie stvoriť. Tretia odpoveď symbolizuje človeka ako kráľovského hosťa. Od ostatného stvorenia sa odlišuje osobným vzťahom ku kráľovskému Stvoriteľovi.
Strednú pozíciu človeka opisuje jeden midráš v porovnaní s „nebeskými a pozemskými“ bytosťami:
„Šesť vecí charakterizuje človeka; tri majú spoločné so služobnými anjelmi a tri so zvieratami. Tie tri veci spoločné s anjelmi sú: Ľudia majú vedomie ako služobní anjeli, chodia vzpriamene a hovoria svätou rečou ako služobní anjeli. Tie tri veci spoločné so zvieratami sú: Jedia a pijú ako zvieratá, sú plodní a množia sa ako zvieratá a majú trávenie ako zvieratá.“ (Chag 16 a /bar/ - traktát Chagiga „slávnosť, v Mišne, 2. oddiel Moed „termíny“). Človek teda stojí na hranici konečnosti a nekonečnosti, stojí medzi anjelmi a zvieratami.
Človek, vrcholné dielo stvorenia Boha má Stvoriteľom danú veľkú hodnotu a dôstojnosť. Nie sme hocijakým stvorením, ale slávnostným dielom. Každý ľudský jedinec je podľa poriadku stvorenia hodný úcty, rešpektu a obdivu. Táto Stvoriteľom daná dôstojnosť nám môže zbavovať strachu z vlastnej nedostatočnosti, frustrácií, či neprijatia inými.

Človek, vrcholné dielo stvorenia vždy zostáva len stvorením. Nie je stvoriteľom ani bohom. Vždy keď sa cíti byť príliš veľký a dôležitý s expanzívnou túžbou ovládať druhých, keď sa chce správať ako „vtelený boh“, mal by si spomenúť na slová talmudu o prvenstve komára. I deti sú pre rodičov predovšetkým darom Stvoriteľa, nie ich osobným vlastníctvom. Len Stvoriteľ je pánom nad životom a smrťou.
Piatok, šiesty deň stvorenia by mohol byť pre nás dňom vďaky za dar života, za stvorenie človeka, dňom úcty k ľudskému životu.